Foto: Marenčin PT
Penčo je názov lode (a zároveň prezývka jedného z iniciátorov akcie), ktorá sa plavila z Bratislavy dolu Dunajom až do Čierneho mora a ďalej. Jej príbeh (či presnejšie príbeh tých, ktorí sa v Bratislave na ňu nalodili), sa začal v roku 1940. Vojna už klopala na dvere, kdekade sa aj bojovalo, no málokto tušil, že sa práve začína nová svetová katastrofa. Boli však takí, ktorí onú katastrofu predvídali a robili kroky, aby sa jej vyhli.
Smer Palestína
Ak chceme zistiť, kto to bol, musíme sa vrátiť o roky dozadu. V židovskom prostredí Odesy založil Vladimir Žabotinskij revizionistickú stranu, mládežnícku organizáciu Betar. Jej programom bolo osídľovanie Palestíny židovským obyvateľstvom, pokiaľ možno akcieschopným či bojaschopným. Palestína bola vtedy pod správou Anglicka. Angličania regulovali počty osadníkov, ktorí prichádzali do Palestíny. Občas sa k nim správali nepriateľsky.
Aj na Slovensku mala organizácia Betar prívržencov. Veliteľom betarov sa stal dvadsaťročný mladík, študent medicíny, prezývaný Citi. On a niekoľko kamarátov (Zoli a ďalší) zorganizovali odchod stoviek židovských občanov zo Slovenska (a z okolitých krajín) loďou do Palestíny. („Betari musia zo Slovenska odísť. Bude tam pogrom a oni sú na odchod pripravení. Dunaj je medzinárodná rieka, nepotrebujú tranzitné víza. Stačia do cieľovej krajiny. Z paraguajskej ambasády dostanú víza pre tristo ľudí. Jediná voľná bude dunajská cesta.“)
Filmový scenár Jara Riháka, úspešného režiséra a scenáristu je podrobným, konkrétnym a dramaticky nosným rozprávaním o tejto dobrodružnej, hoci riskantnej operácii, ktorá aj dnes vzbudzuje úžas, ale aj úctu a obdiv. Bola to operácia so šťastným koncom, ale ten prišiel len s nasadením všetkých síl, umu, vôle aj nádeje, že sa ideu, či skôr víziu podarí uskutočniť. Napriek všetkému.
Plávajúce mesto
Scenár síce akcentuje dobrodružný charakter podujatia, ale v podstate je vecný a v základných faktoch sa drží skutočnosti. Viac miesta autor venuje prípravám celej akcie. Najprv bolo treba zohnať peniaze, potom kúpiť loď (išlo o starú vyradenú bárku), zohnať posádku (prihlásili sa len „kripli“), zásobiť sa stravou (mnohí sa dožadovali kóšer potravy), pitnou vodou, naftou na pohon lode, ale aj lekárskymi pomôckami atď.
Po nalodení (na jednej zastávke pribudlo ďalších dvesto „pasažierov“, schyľovalo sa totiž k prenasledovaniu ľudí židovského pôvodu), išlo vlastne o plávajúce mesto s patričnými službami a racionálnou organizáciou. No živí ľudia – rozličnej proveniencie a rozdielnych pováh (všetci si plavbu zaplatili) – mali rozličné požiadavky, a keď sa im nesplnili, protestovali. Najviac protestov bolo na konci dunajskej cesty, keď všetci mali prestúpiť na organizátormi garantovanú námornú loď, ktorá mala zamieriť do Palestíny. Bol to len prázdny sľub, bez neho by sa však nebol zámer podaril.
Vyplávať so starým riečnym kolesovým parníkom (propelerom) na šíre more bol samovražedný krok. Ale uskutočnil sa. Penčo sa držalo až do Stredozemného mora, potom stroskotalo pri neobývanom ostrove, na ktorom sa však všetci zachránili. Po ďalšej samovražednej akcii (pár skúsených betarov sa vybralo na záchrannom člne hľadať pomoc) ich našla talianska loď a prepravila na ostrov Rodos. Do Palestíny sa dostali až po vojne. Medzitým ich internovali, pár z nich aj zatvorili, viacerí sa prihlásili do anglickej armády a bojovali proti Nemcom. To bola už ďalšia kapitola v ich živote.
Mierou všetkých vecí je človek
Scenár Pentcho vznikol z rozhovorov Jara Riháka s priamymi účastníkmi plavby. Príbeh má teda reálny základ, ale autor ho, pochopiteľne, podriaďoval zákonitostiam umeleckého diela: „V scenári aj v románe sa niekedy veci dejú inak.“ Hodnota diela sa nemeria totožnosťou s realitou. Dôležité je, či je príbeh presvedčivý, či mu čitateľ (divák) uverí, resp. či sa ním nadchne. V tomto prípade je to tak, hoci niektoré scény sú na hrane uveriteľnosti. Ako vieme, občas je sama realita fantastickejšia ako autorský výmysel.
Rihákov tvorivý prístup sa naplno realizuje ináč a inde. Nešlo mu iba o zvýšenie dramatickosti či dobrodružnosti. Zameral sa na postavy a dbal o to, aby vyzneli živo a pravdivo. Na to potreboval zdôrazniť základnú ideu. Nebola to idea záchrany a prežitia, ale idea splnenia sna: „Nebol to útek, hoci to bola doba útekov, ale cesta za snom.“ Tá ovládla v kritických momentoch všetkých: netrieštila, zjednocovala.
Autor zdôraznil aj fakt, že na realizácii onoho sna sa zúčastňovali ľudia rozličných národností a vierovyznaní. Okrem Židov bol tu pravoslávny kapitán lode Markejevič, moslim plavčík Ali a iní. Mierou všetkých vecí je tu teda človek. Pravda, autor chcel ukázať aj individuálne tváre, a tak dbal na charakterovú pestrosť. Robil to na vybranej zložke asi tuctu postáv, ale to stačilo, aby mal čitateľ predstavu celej masy. Zdôraznil aj citové väzby, medziľudské vzťahy. Na lodi sa pracovalo, liečilo, realizovali sa kurzy sebaobrany, kurzy hebrejčiny, rodili sa deti.
Profil doby
Osobitnú pozornosť autor venoval spoločenskému kontextu a vzťahom s „vonkajším“ svetom. V úvodných pasážach (niektoré vyzneli aj humoristicky) načrtol profil doby. Rok 1940 ešte nebol prelomový, dožívali v ňom minulé etapy, v nich sa formovali charaktery a tvorila spoločenská klíma. Z účastníkov plavby si pozornosť zaslúži boxer Imi Pressburger, ktorý si získaval srdcia bratislavských divákov. Medzi nimi boli už aj „chlapi v gardistických uniformách“ a tí „víťaza žoviálne potľapkávajú a vynesú na pleciach z ringu“.
Ďalšia scéna podobného charakteru: do Bratislavy prichádza ríšsky vodca Hitlerjugend Baldur von Schirach, na stanici ho vítajú dve deti chlebom a soľou, dievča a „modrooký chlapec s ľanovými vláskami v detvianskom kroji“. Na túto „funkciu“ ho vybral učiteľ, a je to Karči, malý židovský školák, ktorý si neskôr na lodi píše denník a oboznamuje nás s tým, čo sa tam deje. Tieto „idylky“ prekryjú neskôr protižidovské výstupy, ale ešte stále išlo len o jednotlivcov. Ako vidieť, autor neuznáva stereotypy a snaží sa poskytnúť realistický obraz konkrétnych dobových situácií.
Riskantná „cesta za snom“ dostala v Rihákovom scenári dôstojnú a presvedčivú podobu. A hoci išlo o ojedinelý prípad, heroizmus aktérov tu nadobudol všeľudský rozmer.
Jaro Rihák: Pentcho. Príbeh parníka. Rozšírená verzia filmového scenára Na drugu stronu. Marenčin a Sandberg Film, 2015.
