Ak budeme vychádzať z významu slova hegemónia, ktoré nesie v názve Šimšíkova kniha, ašpirujúca na Cenu Anasoft litera 2015, skonštatujeme, že nič v nej nemá rozhodujúce postavenie, lebo z hľadiska žánrového a do istej miery aj druhového ide o synkretizmus.
Mohli by sme to kvalifikovať takto: prvá časť – Hegemónia je próza, druhá – Dávaj pozor na obličky je takmer báseň v próze a tretia, posledná – Malasaňa je próza, prípadne reportáž vo veršoch, ktoré by mohli byť textami aj k rapovým pesničkám a súčasne sú zakrytím toho, že nejde o prózu ani o čistú reportáž.
Takýto experiment nie je celkom príťažlivý a časť Malasaňa nemala v knihe azda ani byť. Je to síce realistický, ale menej hodnoverný obraz cesty dvoch mladých mužov stopom po niektorých európskych krajinách. Autor mapuje formou krátkych viet sformovaných do dynamického opisu v prevažnej miere negatíva (napríklad silný, opakujúci sa motív drog i akýsi absolútny úpadok morálky a tomu prispôsobené vyjadrovanie s množstvom slangu a vulgarizmov). Text má isté napätie, je však vyvolané dobrodružnosťou za každú cenu. Niet tu veľmi nad čím uvažovať, iba prijať fakt fotografického odrazu skutočnosti, no umelecký text by mal mať hlbšie ambície.
Iná situácia je pri prvých dvoch častiach Šimšíkovej knihy, hoci sa od seba podstatne líšia. Jeden dôležitý znak však majú identický – je to úspešný ponor do psychiky a myslenia postáv, až obnažovanie ich podvedomia. Vševediaci rozprávač odkrýva, čo sa deje v duši protagonistu, aj keď ide o absurdné myšlienkové pochody.
V próze Hegemónia sa stretneme so štyrmi postavami. Karol a Lujza predstavujú staršiu generáciu, ich syn Martin a jeho partnerka Petra prezentujú prototypy dnešných mladých ľudí s tuctovými, materiálnymi túžbami a všetci štyria sú vzorkou spoločnosti pars pro toto. Ide o nenaplnené túžby, hádky, o sex, formálnu, fyzickú lásku, o drogy, klamstvo, upodozrievanie, vypočítavosť, nenávisť. („Pekné slová sú nedostatkové.“) Aj vzťahy medzi najbližšími sú zvláštne. („Ťaživé ticho. Martin premýšľa, či by mal otcovi pripomenúť, že mu chcel niečo povedať. Martin je nesvoj, bojí sa prehovoriť, nedokáže prekročiť odstup medzi ním a otcom, v momente, náhle. Napriek tomu, že to plánuje skúsiť už roky.“)
V napätí voči tým druhým
Autorovi sa osobitne vydarilo modelovanie postáv, často v malej či väčšej miere podľa noriem kultúry akýchsi „streštencov“ s psychickou labilitou, zvláštnosťami až diagnózou. Jeho postavy žijú akoby v dvoch svetoch, v dvoch skutočnostiach naraz. Istá „streštenosť“ je obrazom mnohého skrytého, čo sa v ľudskej mysli, duši, v emóciách skrýva a autor sa to úspešne usiluje dať na povrch, do popredia, istým spôsobom všetko to „tajné“ zrealizovať. Predstavy postáv sú však často nerealizovateľné. Ich vnímanie sveta nie je všedné, hoci ide o bežných ľudí s priemerným životom, ale v Šimšíkovom texte sa pohybujú ako veľmi zvláštni. („Spia. Iba Lujza nespí, podľa kritérií okolitého sveta. Lujza nevie či spí, alebo bdie.“)
Predstavy a sny sa prelínajú s realitou, slovesný čas nie je určený a rozhodujúci, činnosti postáv sa priečia logike, predstavujú istú vyšinutosť alebo paródiu či až komickosť a hyperbolu (Lujzin manžel chystá vlastnoručne truhlu pre manželku, zisťuje Lujzine rozmery a píše zoznam hostí na kar. Lenže Lujza je živá, chystá rezne na nedeľný obed). Postavy sa často ocitajú v neriešiteľných situáciách, ich vzťahy sú všeličím narušené a ony rôznorodo reagujú; niekedy konajú akoby bez vedomia, ubližujú si pri spomienkach. Veľmi dobre je zachytený stereotyp každodenných činností, ktorý človeka otupuje, ba robí ho aj agresívnym. („… snaží sa nebyť. Nebyť desať minút je akurát…“)
Postava posudzuje postavu, oddeľuje momentálne alebo zdanlivé vlastnosti od podstaty jej osobnosti; v rozmýšľaní postáv pri „komunikácii“ dochádza k tvrdeniu proti tvrdeniu. Čitateľ sa môže domnievať, že aspoň jedna z dvojice postáv pri komunikácii nie je psychicky v poriadku alebo jej repliky sú snom. Z psychiky postáv, z ich vnútorného sveta, zmýšľania vyplývajú aj pohyby, ich činnosť je spravidla v istom napätí voči tým druhým. Môže, a nemusí to byť skutočnosť. Svet je za takých okolností zvláštny a ľudia v ňom ešte väčšmi.
Autorovi sa priam surrealistickým spôsobom podarilo odkryť vzťahy medzi súčasnými ľuďmi, najmä to, čo nie je pozorovateľné zvonku a čo nevedia ani postavy vzájomne o sebe. Rozprávač sa ponára do duší súčasných ľudí, ale nachádza tam zväčša prázdno, napätie z hmotných, pominuteľných vecí.
Z neveľkej, ale symbolickej galérie postáv sa vymyká Martin, hoci je plný obsesií, strachu, nespokojnosti. („Martin nedávno zistil, že mu nezostali žiadni kamaráti. So všetkými sa odcudzil.“) Martin však túži po uplatnení sa podľa vlastných predstáv – po tvorbe hudby, ale okolnosti mu to nedovoľujú. („Martin považuje sny za dôležité. Sny sú dôležitým obranným mechanizmom, ktorému vďačí za to, že ho realita ešte nezožrala.“)
Hľadá sa identita
V Šimšíkovom texte zaujme zvláštny štýl (takmer pravidelné poradie východiska + jadra výpovede), pripomína reč dieťaťa alebo intelektovo slabšieho človeka. Vety sú zväčša krátke, úsečné, akoby pokyny pre postavy. Takéto vyjadrovanie predstavuje isté napätie medzi postavami, ktoré negraduje, zostáva v jednej výške a čitateľ je v očakávaní. Vari jediný naozajstný dialóg je medzi Martinom a jeho bývalou láskou Ingrid, inak sú i dialógy nahradené vševediacim rozprávačom. Pri štýle Šimšíkových próz sa treba dotknúť aj ich lexiky a pravopisu – v týchto jazykových rovinách sa nachádza dosť základných nedostatkov.
Ešte zložitejšia psychika a vzťahy sú stvárnené v druhej próze v poradí („Dávaj pozor na obličky“), ktorú možno označiť za absurdnú. Jej protagonista chce darovať obidve svoje obličky, aby zomrel. V tomto základnom morbídnom motíve je priveľa akčnosti, vykonštruovanosti, tragických dobrodružstiev, čo by bol základ na dosiahnutie prázdneho efektu, alebo to môžeme chápať ako bludy psychicky narušeného človeka či predstavy človeka veľmi citlivého, bojazlivého, zraniteľného. Autor to necháva na čitateľovi.
U Šimšíka záleží na tom, z akého uhla pohľadu jeho rozprávač vidí skutočnosť – môže ísť o expresionistické a surrealistické postupy či o prvky magického realizmu. Fantazijnosť je silná, nájdeme tu aj sen v sne a ten ešte v ďalšom. V tejto próze je veľa predstáv, asociácií, preludov, ktoré vytvárajú napätie vnútri hrdinu i akčnosť v deji. Okamih premýšľania, až existenčnej pozície postavy je zachytený hoci len v momente pohybu ruky. Medzi postavami ťažko dochádza k dorozumeniu, lebo každá myslí v tej istej situácii a v tom istom čase na niečo iné a má iné predstavy. Autor dej v motívoch neuzatvára, prechádza do iného času a prostredia s inou postavou. („Hľadám svoju identitu. Nejakú identitu. Chcem sa začleniť do života, do života iných, hoci aj klamstvom.“ „Chcem sa cítiť ako nový človek…“)
Existenciálna stratenosť rozprávača v ich-forme je v tejto próze evidentná. Či je ona podobenstvom – to musí trpezlivý čitateľ v tomto experimente nájsť sám.
