Foto: archív R. Potočára
Priamky
Vianočný stromček stojí zapichnutý do podlahy istanbulského letiska ako výkričník. Ale výkričník čoho? Stromček. Istanbul. Tomáš má na podobné otázky momentálne dostatok času. Čakať na ďalší let tu bude osem hodín. Je Sizyfom odletovej haly. Po tomto prirovnaní si sám pre seba povie hm, som vtipný, a prevráti sa na druhý bok, hlava na batohu, bunda pod bedrami, hm. Hmkaním porciuje nudu na znesiteľnejšie porcie.
Osem hodín. Osmička je stojace nekonečno. Rozdiel medzi ôsmimi hodinami a večnými vekmi je iba v uhle pohľadu. Tomáš má pocit, že ak v ležatej polohe zostane ešte chvíľu, zhnije. Vstane a zamieri k stromčeku.
Hitom tohtoročných tureckých Vianoc je červená. Podľa vkusu premasírovaného bohvieakými katalógmi je stromček ozdobený červenými stuhami, guľami, zvončekmi, reťazami, mašličkami a namiesto anjelov visia z vetvičiek Santovia, obesení Mikulášovia s burkami z huňatej brady. Hm. Ak by tu na začiatku novembra nepostavili stromček, Tomáš by sa zbláznil.
Chvíľu ešte postáva pred dokonale hranatými darčekmi s ostentatívne veľkými mašľami, hmká a cíti sa neskutočne kresťansky. Polovica jeho batohu sú darčeky. Keď docestuje do Maroka, bude rozdávať sladkosti a písacie potreby. Perá sú podľa internetových fór ideálnym darčekom pre chudobné deti. Či to je pravda, Tomáš nevie.
„Či to je pravda, neviem", vravel Tomášov otec, „ale ja keď som v tvojom veku cestoval do Poľska, nabalil som sa čokoládami a zarobil som. Také že dopyt a ponuka vtedy neexistovalo, komunisti naplánovali výrobu čokolád a dobre sa splietli."
Tomáš pochybuje, že by Maročania mohli mať komunizmus, no celkom určite môžu mať nedostatok. Perá rozdá, nezarobí. V Maroku bude dobrovoľník.
Kým prejde duty free zónou, ohmatá niekoľko darčekových balení a postupne nekúpi tri čokolády za cenu dvoch ani plyšáka v nadživotnej veľkosti a mimoriadnej zľave. Nenakupuje, šetrí. Bývanie dostane za prácu, no čo bude so stravou, netuší. V obchodíkoch so sladkosťami ochutnáva vystavené vzorky. Ak si ho všimnú predavačky, berie do ruky jedno z balení a mračí sa naň, kúpiť, nekúpiť a čeľusťami imituje pohyby kravy. Ak sa nedívajú, prehltne. Jeden okruh mu trvá presne päť kúskov tureckého medu a dva kúsočky baklavy. Tvári sa akoby nič.
V polovici tisíceho okruhu stretne uprostred terminálu Jaagupa. Jaagup je Estónec z facebookovej skupiny dobrovoľníkov. Podľa profilovky bradatý muž bez trička sediaci na koni, Putin s obrovskou ryšavou bradou. Naživo má Jaagup i fúzy. Tomáš sa nevie rozhodnúť, či majú pôsobiť zanedbane alebo fičúrsky.
Napísali si, že obaja prestupujú v Istanbule a na letisku sa určite stretnú. Teraz sa však tvária nesmierne prekvapene.
Jaagup! Thomas! predstavia sa celkom zbytočne. Jaagup mu pritom stlačí ruku, akoby chcel Tomáša usvedčiť, že v nej nemá kosti, Slovák slabučko zjojkne, no Estónec vyzerá spokojne. Je chlap. Je na koni.
Pokynie mu, aby si prisadol a Tomáš poslúchne. Keď si Jaagup plesne dlaňami po stehnách, Tomáš sa máličko prihrbí.
Chvíľu sa pokúšajú rozprávať o dobrovoľníckom projekte, do ktorého sa prihlásili, práca v komunite, community work, čo myslíš, čo ja viem, netuším, hm, a ty, neviem, až Jaagup s akýmsi uspokojením skonštatuje, že to nebude najľahšie.
„Fucking difficult," povie.
Foto: KK BAGALA
„Isto to zvládneme", nepovie Tomáš. Zo všetkého najhoršie je byť životným optimistom: Jaagupovia nad vami mávnu rukou, idealista, truľo, čo ty vieš o živote, fucking difficult, veď život ťa naučí, popáliš sa. A ďalší milión viet o živote.
Tomáš nepovie nič, krátko zahmká a Jaagup odíde na záchod. Jeho kockovaná košeľa má na chrbte obrovskú menčestrovú záplatu. Hm. Ešte šesť hodín, Tomáš pozerá priamo pred seba a prvýkrát od odletu si celým týmto nápadom nie je istý, hm, marocké deti, dobrovoľník.
Jaagup sa vracia z toaliet. Vyzerá o čosi zanedbanejšie.
Rovnobežky
Majiteľ bytu hovorí veľa a rýchlo: dobrovoľníci budú spávať v spálňach, kúpeľňu majú na umývanie a kuchyňa je miestom, kde môžu variť. A takéto veci. Keď im ukáže celý byt, sám pre seba prikyvuje, akoby vyriešil veľkú záhadu.
Jaagup si, našťastie, vyberie izbu s akýmsi vychrtlým Angličanom, takže Tomáš dotiahne svoj kufor do prázdnej izby. Majiteľ vraví, že na susedný matrac pribudne Francúz. Príde posledný.
„Prišiel som posledný?" pýta sa na druhý deň čierna hlava strčená do Tomášových dverí najprv po francúzsky, potom po anglicky. Od tohto momentu bude Tomášov život filmom s titulkami.
Čas v izbe naberá na rýchlosti. Francúz sa pohybuje, akoby chcel každý úkon stihnúť za polovičný čas. Skôr ako sa Tomáš postaví z matracu, černoch už sedí na svojom kufri a balí si jointa. „Chceš?" pýta sa Tomáša a predtým než odpovie, mu podáva papierik. Tomáš sa cíti neskutočne pomalý.
„Fajčíš tu?"
„Samozrejme," klame Tomáš.
„Bárskde," znovu.
Černoch hneď nato zisťuje, kde nájde popolník, obzerá sa, no Tomáš vykríkne, že popolník je všade, rozhodí rukami okolo seba a len čo si zapáli, popol demonštratívne odklepe na podlahu. Má pocit, že sa konečne prebral.
Francúzovi sa nápad nepozdáva, ľútostivo sa pozrie na popol, ešte ľútostivejšie na Tomáša a vyskočí po šálku do kuchyne. Vráti sa s Jaagupom, Jaagup nesie popolník s uškom a zapaľuje si cigaretu od černocha.
Sadnú si. Meno Francúza sa Tomáš dozvie, keď sa zoznamuje s Jaagupom. Sadli si.
Francúzovi, s ktorým bude najbližší mesiace spávať v jednej izbe, sa Tomáš nikdy nepredstaví, je mu to jasné už teraz, zabudnú na to, nikdy si nepodajú ruky a netľapnú po pleci, oslovovanie menami príde pozvoľna, automaticky.
Černoch s Jaagupom sa práve tľapkajú po pleci, Francúz sa pýta, aké sú medzi dobrovoľníkmi ženy a Jaagup odpovedá, akoby v tomto byte žili pred jeho príchodom už celé veky, dve Číňanky, nič moc, kámo, ale Nemka s Holanďankou, tie sú už o inom. Hm.
Kuchyňu zaberajú Číňanky. Tomáš vojde, ale svoju prítomnosť zostruční na pozdrav. Včera sa zoznamovali.
„Odkiaľ ste?"
„Šanghaj. A ty?"
„Zo Žiliny."
Tomáš vedel, že názov mesta si na rozdiel od nich nemôže dovoliť, no jasné mu bolo aj to, že na Žilinu zareagujú takisto ako na Slovakiu. Čokoľvek ďalšie im hovoril, nemohol to po sebe počúvať, každé slovo mu pripadalo zbytočné, navyše. Sú to dve sliepky, vravel si.
Sliepky teraz sedia za stolom a napchávajú sa vajíčkami so zeleninou, kotkodákajú jedna cez druhú a zobáky nezatvárajú ani pri prežúvaní. Tomáš bez slova pučí v miske svoje avokádo, jedinú vec, ktorú včera na marockom trhu spoznal, čierne korenie a soľ. Zmes vyklopí na tanier, no keď s jedlom odchádza, jedna zo sliepok mu do taniera strčí hlavu.
„To je zelené?"
„Zelené."
„Avokádo?"
„Avokádo."
A takto si konverzujú. Druhá zo sliepok pristane pri Tomášovi, a pýta sa, či môže jedlo odfotiť. Tomáš mykne plecami, čo sliepka pochopí ako nadšený súhlas, berie mu tanier z ruky a improvizované guacamole upravuje do improvizovaného štvorca, aby sa zmestilo do záberu. Instagram.
Tomáš sa s jedlom prediera chodbou, kde Nemka s Holanďankou práve podávajú ruky samcovi, v izbe si líha na matrac a púšťa sa do raňajok, s ktorými je zrejme oboznámených už niekoľko ďalších sliepok v Šanghaji a priľahlých provinciách.
Zapína notebook: správy. Raňajkuje. Prežúva distingvovane.
Po chvíli vletí do izby samec, hodí sa na matrac, a spokojný pohľad prilepí o strop. Potom sa rozhovorí, akoby si Tomáša práve pomýlil s Jaagupom.
„Táto Holanďanka," šepká, „to je tu jasná jednotka, kámo, jasná jednotka. Idem na to! Dávam tomu dva dni, maximálne dva dni.“
V angličtine to celé znie oveľa menej čudne.
Nato sa Francúz začne prehadzovať na mieste, ďalej nevraví nič a pohľad upiera na plafón, dlaňou plesne o matrac a ďalej sa prehadzuje, až sa ho Tomáš opýta, čo sa deje.
„I want to fuck!"
Tomáš si na okamih sám seba pomýli s Jaagupom a otočí sa na černocha ako najlepší kamoš v škole v prírode, veľa šťastia, good luck, bro. Za tým doplní, že pre neho je jednotkou Nemka. A tiež pôjde na to.
Podobné vety Tomáš vo zvyku nemá. Po anglicky to znie ešte čudnejšie.
„Tak ty si tu už dva dni, kámo. Za ten čas si dačo skúšal, nie?" pýta sa Francúz.
Tomášovi táto otázka pripadá taká jasná, až nevie nájsť nijakú chlapskú odpoveď.
Samec pustí na svojom matraci hudbu z mobilu, francúzsky rap, hudobný oxymoron, Tomáš to nemôže vydržať a z notebooku púšťa vlastnú, Alt-J preráža rap a Tomáš sa zotavuje zo šoku. Keď vstane, ocitne sa v strede miestnosti, ich hudby sa zlievajú do jednej melódie a jedného textu, Tomáša napína, ale samec sa tvári v zóne rapu spokojne, pokyvkáva hlavou, áno, je mu to celé jasné, Tomáš nie je Jaagup a samec nie je jeho najlepší kamoš v škole v prírode, budú tu vedľa seba žiť a spať a dýchať a všetko, ich mesiac v Maroku uplynie paralelne, ale ich dve Maroká sa nedotknú jedno druhého, nepriblížia sa. Takto to bude.
Kružnice
Community work sa nezačne ani na ďalší deň, príde im oznámiť muž z neziskovky, dobrovoľníci majú pár dní počkať, oddýchnuť si. Samec a Číňanky z neho nespúšťajú oči, on: to je super, oni: to je strašné.
Keď dobrovoľníci ostanú v byte sami a Nemka s Holanďankou sa vytratia do mesta, samec povie, že muži by sa mali vybrať do hammamu. Jaagup s anglickým chrtom hlasujú za.
Tomáš netuší, čo je hammam, ale súhlasí, pretože súhlasili všetci, no ako sa ukáže, okrem samca nemá o hammame nikto celkom jasnú predstavu.
„Sú to arabské kúpele," vysvetľuje Tomášovi Jaagup.
„Také dačo," dopĺňa chrt.
Kým odídu, Tomáš samcov nápad bleskovo pregúgli.
„Hammam je staroveký rituál čistenia. V zmysle tradície, ktorá v krajinách Orientu súvisí s náboženstvom, sú hammamy pre mužov a ženy oddelené. Hammam zväčša navštevujú skupiny priateľov, ktorí počas rituálov riešia verejné dianie či medziľudské vzťahy."
Priateľmi a medziľudskými vzťahmi si Tomáš vôbec nie je istý a istotu nenaberá ani cestou do hammamu, väčšinu času kráčajú tmavými uličkami, no Tomáš si slnečné okuliare neskladá, je to miniatúrny skafander, záchrana. Celkom neznámi muži ich na ulici oslovujú my friend a pozývajú do obchodov, kmitajú dlaňami k tváram, akoby sa zlostne ovievali, poďte, priatelia, poďte, poďte. Černoch s dočasnými kamošmi konverzuje prienikom španielčiny a francúzštiny, Tomáš nerozumie ani slovo, ale snaží sa, áno, rozumiem, sie senor! oui monsieur! až zastanú pred slimákmi a Tomáš nemôže, naozaj nie.
Samec: „No tak, nebuď ženská!"
Jaagup: „Skús to!"
Chrt: „Presne!"
Maročan za kastrólom so slimákmi váha, cerí na cudzincov zuby a mištičky upravuje do radu, akoby na tom záležalo. Potom vezme jedného zo slimákov medzi prsty, zakloniť hlavu, potiahnuť ústami a prázdna ulita zostane v ruke, aha.
Tomáš nemôže, prepáčte, nasilu sa rozosmeje a odíde o pár krokov ďalej, všetko je v poriadku, tľapne ho po pleci Jaagup, ale Tomášovi je to jasné, nič nie je v poriadku. Pri slimákoch sa odohráva pánsky klub a Tomáš za slnečnými okuliarmi netuší, ako sa tváriť.
Výraz si Tomáš zabudne na tvári aj v hammame. Vyzerá nesvoj. Je.
Vojdú dnu a nijaké arabské kúpele, horúce bazény ani jakuzzi očividne hammamom nebudú, no Jaagup s chrtom sa tvária celkom neprekvapene, úplne najneprekvapenejšie. Hammam. Rutina.
Starec s dojímavo zakaleným pohľadom im skladá z police plachty a so zarážajúcou zdvorilosťou im vysvetľuje, aby sa do nich zahalili, no Francúz už stojí bez trička, plachtu berie pod pazuchu a pred prvým zrkadlom vystavuje svoju hruď a zúrivo kubistické brucho. Tomášovi nie je jasné, či pózuje zrkadlu alebo Jaagubovi.
Pri skrinkách vypukne nevyhlásená vojna penisov, tiché, no ostro sledované preteky, ktoré začnú bez toho, aby niekto tleskol alebo vystrelil z pištole. Obrovské čierne kyvadlo sa na samcovi hompáľa ako z nástenných hodín, Tomáš vie, že mu plynie čas a keď sa chrt s Jaagupom nahí obtáčajú do plachiet, zvlečie zo seba šaty.
Veľkosť penisov býva skreslená uhlom pohľadu. Pri pohľade na vlastný penis zvrchu sa orgán javí menší, než je v skutočnosti. Toto si Tomáš hovorí. Keď pohľadom prejde dolu, má pocit, že je menší ako naposledy. Scvrkol sa.
K telíčku anglického chrta ktosi prilepil celkom nesprávny penis, priveľké číslo, nesedí mu. Jaagup je nadpriemerný. Tomáš sa balí do plachty, je po súťaži, chvalabohu, plachtu si obtáča tak, až sa mu vrýva do mäsa okolo panvy a o chvíľu si ju opäť vyzlieka, líha na vlhký kamenný stôl a starec so zakaleným pohľadom jeho nahé telo umýva horúcou hubkou. Začína chodidlami.
Celé je to strašne bizarné. Nahý Tomáš, starec, hubka, umývanie. Tomáš je presvedčený, že starec si túto bizarnosť vôbec neuvedomuje.
Po umývaní nasleduje masáž, ďalší kamenný stôl, ďalší starec a ďalšie vráskavé ruky. Tomáš zatvára oči, mužove prsty sa dotýkajú všetkých pórov jeho tela, dotyk končí na vnútornej strane stehien a vzápätí opäť začína, starcove ruky usvedčujú telo zo živočíšnosti, prsty pritláčajú a krúžia, na chvíľu povolia a pokračujú. Tomášova najfyzickejšia skúsenosť.
Keď vstane, krátko sa mu zatočí hlava. Pri chôdzi sa jeho penis vyzerá ešte o kúsok menší ako v šatni.
Cez paru sa v sprchách črtajú prísne fyzické obrysy samca. Tomáš vojde do spŕch a plachtu zavesí na háčik. Napadne mu, že peklo môže byť niečo také banálne ako sprchy bez závesov.
Foto: archív R. Potočára
Kružnice
Zmenšuje sa. Tomáš stojí v kúpeľni pred zrkadlom a skutočnosť sa naňho odráža vulgárne explicitným spôsobom. Predkožka sa zužuje, uzdička skracuje, žaluď scvrkáva. Tomášov prst prejde po penise pohybom, akým sa spod oka stiera mihalnica. Zmenšuje sa.
Štvorce a obdĺžniky
Muž z neziskovky delí dobrovoľníkov do troch skupín, Tomáša zaraďuje k jednej zo sliepok a k Nemke Lene. Pôjdu do školy. Sliepka s Lenou práve doštudovali ekonómiu, povedia niečo o osobných financiách, účtoch, platobných kartách a tak.
„Okay?"
„Okay."
Keď im prácu muž opisuje v chodbe ich bytu, celé to znie príšerne náhodne. V škole sa cítia ešte náhodnejšie.
Vojdú do triedy a rušia. Existujú a rušia. Učiteľ, ktorý má školákom prekladať lekciu o osobných financiách do arabčiny, sa strhane pozerá raz na žiakov, inokedy na učiteľky a kmitavý pohyb očí kopírujú údery palice obalenej v lepiacej páske, ktorou si búcha do dlane, možno mimovoľne.
Tomáš vie o financiách menej ako malí Arabi, prechádza sa po triede a uskakuje pred trajektóriou učiteľa, hrajú slepú babu, hoci učiteľ vôbec nie je slepý, ale ozbrojený. Tomáš mu uniká. Fotí. Za úlohu dostal nafotiť zábery na stránku neziskovky.
Tomáš má nafotených už asi milión záberov, ale ani jeden sa nehodí na stránky organizácie a možno dva by sa dali použiť na jeho blog. Učiteľova ruka s palicou pod pravým uhlom, žiačik s očami jazvečíka, pero v ústach. Tomáš si spomenie na perá v batohu. Praje si, aby tieto deti boli o niečo chudobnejšie. Maroko komunistickejšie.
Keď majú prestávku, Tomáš fotí na svoj blog portréty. Začne jazvečíkom. Niektoré zo šteniat pózovať odmietnu.
Hodina pokračuje, Lena čosi kreslí na tabuľu a Tomáš prestáva fotiť, spozornie. Krivka dopytu, krivka ponuky. Lenina ekonómia ho oveľa viac balí, než baví. Keď s ňou bol chvíľu sám a vytiahol svoju provizórnu nemčinu, priťahovala ho ešte intenzívnejšie, po nemecky.
„A odkiaľ to vlastne si?"
„Zo Slovenska."
Lena sa zatvári, akoby si ho práve zaraďovala niekam do Srbskorumunskobosny, nechápe, ako môže jedna Nemka toľko rozmýšľať nad Slowakei, tak jej s tým pomôže, je to kúsok od Viedne, Österreich. Túto informáciu Tomáš vzápätí oľutuje, stráca na exotike.
Lena so sliepkou teraz stoja pred tabuľou. Číňanka, Nemka a obrovská zelená doska. Zelená doska. Zelená. Tomáš si spomenie na správu od strýka.
čau videl som ten tvoj blog počúvaj výborné fotky tam máš tak mi napadlo teraz keď si v tom maroku mohol by si pre mňa dačo odfotiť?? zariaďujem ja kanceláriu a nad sedačku by som niečo veľké zavesil ale naozaj že VEĽKÉ naležato do obdĺžnika však ty budeš najlepšie vedieť interiér mám tak celkom dozelena… vytlačiť zarámovať nie je problém pre mňa tak porozmýšľaj a ako sa máš vlastne??
Tomáš porozmýšľa. Obdĺžnik dozelena. Lena pod graf dokresľuje úhľadné tabuľky a niekoľko ďalších čiar. Cvakne. Číňanka, Nemka a Piet Mondrian na zelenom podklade. Strýkovi fotku nepošle. Maroko je krajina tmavých ľudí a púštnych farieb, nedalo sa.
Keď hodina skončí, prichádza muž z neziskovky a trieda sa zoraďuje na skupinovú fotku pre stránky organizácie. Muž s učiteľom svoje telá aranžujú medzi telíčka žiakov a netušia, ako sa tváriť. Bude to príšerná fotka.
„Okay?"
„Perfect!"
Sliepka po fotení vyjde dopredu a natiahne pred seba ruku s mobilom tak, aby do štvorcového záberu vošla časť čínskej hlavy a niekoľko marockých detí „Čís!" vraví sliepka a trieda zradostnie. Večer sa sliepkina nová profilovka páči samcovi, Jaagupovi i Holanďanke. Druhá zo sliepok ju po čínsky okomentuje. Stručný komentár vyzerá celkom ako Jaagupovo tetovanie.
Lena k fotke nezaujme nijaké stanovisko, je negovaná sliepka, jej profilovka ani nejde priblížiť, skúšal to hneď, ako sa zoznámili, len čo si ju pridal a ona potvrdila. Je maličká a nepriblížiteľná.
Keď kráčajú domov, Tomáš sa k nej snaží priblížiť cez ekonómiu. Kladie jej otázku o krivke ponuky, zrejme úplná hlúposť, no Lena odpovedá a smeje sa, akoby ju takou tupou otázkou pobavil. Chvíľu má pocit, že sa k nemu tisne.
Na námestí sa k nemu tisne už celkom zreteľne, Djema el-Fna je celkom zreteľná tlačenica, sliepka za nimi s vytreštenými očami cupká s mobilom v ruke a ak jej to tlačenica dovolí, vystrčí nad hlavy ľudí tyčku s mobilom a frotérskymi orgiami naplní niekoľko štvorcových fotiek.
Zastanú. Žena v dlhých farebných šatách ťahá Lenu za ruku. Zlaté náušnice, sukňa, šatka: ak existujú marockí cigánky, toto je marocká cigánka. Kým jej Nemka stihne ruku vytrhnúť, henou jej na ňu načarbe nezmyselnú vlnovku.
„Zaplatiť, dokončiť maľovať," informuje ich umelkyňa angličtinou.
Lena sa rozčúli. „Nič som si nepýtala!"
Žena sa ju pokúša opäť potiahnuť za ruku, zaplatiť, zaplatiť, ale Lena sa odťahuje a hrozí žene ukazovákom. Tomáš sa v tejto chvíli cíti ako replika „udělejte něco, pane kolego, střílejte!" z akéhosi filmu. Bohvie z akého. A bohvie prečo.
Odchádzajú. Momentka z tohto konfliktu bude čoskoro v Šanghaji hitom.
„To sa ti časom zmyje. A dovtedy na to aj zabudneš," vraví Tomáš. Chladná hlava, empatia. Dúfa, že postupuje mužsky.
„Ako zabudnem? Však to budem mať stále na očiach."
„Veď práve," povie namiesto toho, aby sa k nej pritisol bližšie a prešiel jej po tej zahenovanej ruke prstami.
Dotyčnice
Tomášova izba páchne pižmom, pot v miestnosti kondenzuje. Samec mu hlavou kývne na pozdrav a dokončí posledné kliky, tvár v orgastickom kŕči. Potom sa krátko vydýcha, ľahne na brucho a dvíha sa na predlaktiach. Funí. Samcovo telo sa napne, zhranatie, tricepsy vystupujú pod pravým uhlom, samcov zúrivý kubizmus v dokonalosti. Funenie prechádza do francúzštiny. Tomáš ho akože nepozoruje.
Berie si notebook a nabíjačku, otvára dvere, ale černoch ho zadrží: „Ja som včera vieš ako skončil?" Každá samcova veta začína s I, nikdy nie i, zakaždým veľké I, Áj, Ja. Dáva si záležať. Tomáš netuší, ako samec včera skončil a ani ho nezaujíma, ako včera skončil, no cíti, že otázkou „Ako si skončil?" to celé skráti. Pýta sa.
„Všetci zaliezli, sám som s ňou ostal. Zhúlení ako marocké somáre sme boli, kámo, tomu ver, už som ju skoro mal, už púšťala a potom príde tá tvoja a ťahá ju preč. Ako posadnutá. Akoby som ju šiel znásilniť alebo čo. Ale teraz mám túto holandskú pusinku už oficiálne rozrobenú. Ty ako?"
Holandskú pussy si Tomáš prekladá ako holandskú pusinku, pussy v samcových ústach je najhoršie slovo na svete, Tomáš nijakú pussy rozrobenú nemá a ani rozrobiť neplánuje, včera však pobozkal Lenu, dosť zásadná informácia, ktorú sa samec nedozvie, stáli pri sebe v takmer tekutej tme, zatvor oči, hovorí Lena, keine Bewebung, nehýb sa! Tomáš sa nehýbe. Lenin jazyk prejde po jeho hornej pere a vojde mu do úst. Tomáš sa stále nehýbe. Toto je presne ako jeho prvý bozk, mal pätnásť rokov a dotýkal sa ho prvý ženský jazyk, vnútorná strana Leniných líc elektrizuje, ale o tomto samcovi nepovie, povie len, že ju má rozrobenú.
„Mám ju rozrobenú, kámo, otázka času."
Samec sprisahanecky žmurkne.
Kružnice
Zmenšuje sa, je menší, menší ako bol, zmenšuje sa, určite stráca na veľkosti, celý sa scvrkáva, je to očividné z každej strany.
Keď Tomáš zdvihne pohľad od penisu, nakloní hlavu v zrkadle na stranu. Biceps aj triceps, rameno, stehno i lýtko. Puchnú. Ktovie odkedy. Pravá strana jeho tela je väčšia než ľavá. Deliaca línia prechádza po priamke nosa, hrudnej kosti a pupku. Rozdiel je nepatrný, Tomáš pochybuje, priloží k sebe predlaktia, pravé, ľavé, väčšie, menšie, nemýlil sa, rozdiel je očividný. Spomenie si, že jeho pravé chodidlo je odmalička väčšie než ľavé, poprosím ľavú štyridsať jednotku a pravú štyridsať dvojku, ďakujem. Mierne sa upokojí.
Body a priamky
Dobrovoľníci sedia pred reštauráciou, do ktorej ich nahnal jeden z dočasných marockých priateľov, hello, my friend, come to see my place. Tomáš momentálne nevidí nič viac ako svoj kebab, širší a vyšší ako všetky Tomášove zívnutia a úsmevy.
Jaagup na opačnej strane stola vyjedá z keramickej misky tajin, marockú špecialitu pripravovanú na ohni, a všetkých oboznamuje so spôsobom prípravy. Bradatý Estónec je odborníkom na severoafrické špeciality, táto sa pripravuje, milí priatelia, na ohni. Marocké recepty dopĺňa estónsky Coelho životnými pravdami.
Tomáš s kebabom nevládze, oddýchne si, a aby nemlčal len tak, vytiahne tabak. Ak mlčí s cigaretou, mlčí hĺbavejšie, mysliteľsky, ak by bol ticho bez nej, zdalo by sa, že nemá čo priniesť do debaty. Tomáša z dymu rozoštípu oči. Utierať si oči je pri stole značne ponižujúce.
Jaagupa prehluší muezín, allahu akbar, minaret zastoknutý do ulice iba kúsok od nich. Nový soundtrack vyhovuje Tomášovi len chvíľu, táto pieseň má iba refrén, allahu akbar, boh je veľký, reve im amplión nad hlavami, veľký je ale aj Tomášov kebab a nepotrebuje o tom kričať, nádych a výdych, nikotín, Tomáš vydýchne plné pľúca dymu a muezín stíchne. Na okamih zavládne v ulici takmer vianočné ticho.
Zvyšok kebabu nechá Tomáš odniesť, no keď sa Jaagup pýta, kto má chuť na tradičný marocký dezert, Tomáš sa kvôli samcovi pridá, ten krúti hlavou, ďakujem, kámo, karbohydráty.
Dezert v pohári vyzerá úplne ako vtáčie mlieko Tomášovej starej mamy, ale toto pri stole povedať nemôže, vtáčie mlieko, birds' milk. Názov trasľavého dezertu malého Tomáša desil, mlieko nadojené zo sýkoriek, vyžmýkané z bocianov, z lastovičiek.
„Nešpekuluj!" držala stará mama lyžicu pred jeho ústami. „Aj mňa tým kŕmili. V našom rode ho jedávali všetci."
Rod je obľúbené slovo Tomášovej starej mamy. Nie rodina, rod. Tomáš netuší prečo. Vtáčie mlieko je podľa nej rodovým tajomstvom dedeným po praslici.
„Odovzdávajú si ho ženy nášho rodu. Keď Pán Boh dá, aj tvoju ženu ho naučím."
Odkedy mu prestala variť vtáčie mlieko, kladie mu na srdce prežitie rodu. Neopičiť sa po ostatných, normálnym chlapom byť. Sviatosť manželstva, hypotéka a pokrstené deti, ideologický bod G Tomášovej starej mamy. A rodu.
Kružnice
Černoch leží otočený k stene a intenzívne predstiera spánok. Tomáš s Lenou nikam inam než na jeho matrac v tomto byte zájsť nemohli. Boli celkom tíško, ani nezažali, ani nič, no samec sa prebrať musel. Inštinkty.
Do izby Tomáš prišiel ako mačka s ulovenou myšou. Zvláštnym spôsobom ho teší, že samec vie o ich prítomnosti. V tejto chvíli má pocit, že je opäť na školskom výlete, opäť má 17 rokov a prišiel o panictvo. V duchu si hovorí, že je kápo.
Tomáš je presvedčený, že Lenu zbalil na ekonómiu, nahmatal miestečko, kde stačí pritlačiť, pýtať sa a neprestať. Čím banálnejšie otázky, tým viac Leny. Chcel vedieť všetko.
Podľa neoklasickej ekonómie sú Lena a Tomáš dve čísla. Dve jednotky. Dvaja spotrebitelia kdesi na krivke hľadania maximálneho úžitku. Ak sa dnes spolu vyspia, stane sa iba to, že dve krivky sa pretnú v bode spoločného optima. To je len bod. Bodka. Z toho, čo pochopil, sú celá ekonómia iba krivky, krivka dopytu a krivka ponuky. Pri pohľade z diaľky je svet oveľa jednoduchší, ako sa zdá. Dlaňou jej prejde po obline pŕs. Brucho a boky. Krivky ponuky.
Lena chce po súloži z izby odísť, krivky ponuky sa zodvihnú a tichučko vyjdú za dvere, Tomáš za nimi. Samec sa okázalo obráti na bok.
Keď Tomáš Lenu odprevadí k Holanďanke, mieri na balkón. Namiesto stoličky si sadne na podlahu a nohy vyloží na zábradlie. V duchu si hovorí, že je kápo. Zapáli si.
Tomáš fajčieva z čisto estetických dôvodov. Šúľanie tabaku bruškami prstov, oliznutie papierika, škrt zápalkou a prvé potiahnutie, dym. Niečo ako obracanie vidličky pri vkladaní jedla do úst alebo pitie vína zo zbytočne veľkého pohára, niečo ako sedenie s nohou cez nohu, ako celkom zbytočné odmlky v prúde reči, ako hlas, ktorý je položený hlbšie, než by bolo pohodlné. Mužská estetika.
Najmužskejšie sa Tomáš cíti na bicykli. Bicykel je však ambivalentný prípad, cíti sa na ňom striedavo buď krajne mužsky alebo príkro nemužsky, mužsky pri vyberaní ostrých zákrut a rozbiehaní, nemužsky s nákupom v košíku, pri náhlom zoskakovaní, pri zvonení. Jeho bicykel je vintage a stál milióny.
Priamky
Vianočný stromček stojí zapichnutý do podlahy istanbulského letiska aj na začiatku decembra, no Tomáš má pocit, akoby ho už odniesli, položili ku kontajneru a ozdoby poukladali do škatúľ. Z Maroka sa vracia spolu s Jaagupom. Čakanie na odlet je pri ceste domov iba detail.
Tomáš si odopne opasok a spolu s batohom ho položí na pás. Zdá sa mu beznádejné, aby na druhej strane vyšiel jeho majetok von.
Rozlúčenie s Jaagupom prebehne šablónovite, príď do Talinnu, ty na Slovensko, let's keep in touch, uvidíme sa, napíšeme si. Tomáš netuší o čom.
Palubný lístok s pasom odovzdá žene, ktorá sa musí usmievať oveľa viac, ako by chcela. Letuška ho pozdraví po slovensky.
„Dobrý deň prajem," s dôrazom na eň. Možno Zvolen.
Tomáš je pod sprchou, zmýva zo seba Jaagupa, slovenčinou si vyplachuje ústa. Celý tento letiskový svet mu v slovenčine pripadá neskutočne surreálne. Prílet a odlet, čekin, batožina, brány. Rozhovor natiahne.
„Je toto správna brána?"
„To ako gejt myslíte? Ste správne."
Letuškin úsmev pochabne, nijaké ahoj priateľu, come to see my aeroplane! Unavený úsmev s ním zostane celý let. Káva alebo čaj? Kurča alebo zelenina? To sú len štyri možné kombinácie, dve jedlá a dva teplé nápoje, vyberať z tejto ponuky nemá zmysel. Krivka ponuky musí byť v tomto prípade rovná čiara.
Vo vzduchu na Slovensku stále dožíva jeseň. Vianočnému stromčeku na námestí Tomáš nevenuje nijakú pozornosť. Za rohom stojí zabudnutý stánok s burčiakom, je začiatok decembra a Tomáš netuší, čo to je za nápoj, BURČIAK na stánku môže byť iba lož napísaná veľkými písmenami, I burčiak, JA burčiak. Za stánkom však sedia chlapci na operadlách lavičiek, teritórium si značia bicyklami po zemi, a z plastových fliaš logajú biely. Muži, čo ešte nie sú muži, pijú víno, čo ešte nie je víno, kápovia.
Doma Tomáš zistí, že z kočikárne na prízemí mu zmizol bicykel. Zámok rozpačito nastrihnutý dvoma pokusmi zostal ležať na zemi. Tomáš je rozčúlený v medziach únavy. Úsmev letušky. Na balkóne prekríži nohu cez nohu a veľmi elegantne si zapáli.
Víťazná poviedka vyjde spolu s ostatnými v rámci zborníka Poviedka 2015 v októbri.
