Briškár, jeden z tohtoročných nominantov na Cenu Anasoft litera, vyslovil vo svojej teoretickej knihe Elementárne situácie v literatúre (2005), že „zatiaľ čo údaje dokáže zhromažďovať aj prístroj, interpretovať ich, byť zaujatý tým, čo nás obklopuje, vie iba človek“.
Briškárov ja-rozprávač v Sprievodcovi nezrozumiteľnosťou sa pomaly prechádza, orientuje a vciťuje do cudzieho, neznámeho prostredia, kde sa, nevedno prečo, dostal. Rozprávač je jedinou „konajúcou“ (a hlavnou) postavou a my môžeme byť jeho spoluidúcimi a partnermi pri vnímaní i mlčaní. Zdá sa, že zásluhou rozprávača nepotrebujeme ľudí na porozumenie „nezrozumiteľného“. („Akoby som sa ocitol v galérii plnej zbytočných slov.“)
Rozprávač evokuje hluchého i nemého, ale len do tej chvíle, kým nezachytáva a neopisuje veľmi podrobne aj zvuky. („Sotva badateľný cinkot lyžičiek započutý v kaviarni nemá pre mňa menšiu váhu než rozhovor, ktorý ho sprevádza.“) Jeho komunikačným partnerom sa stávajú veci a javy, vizuálne znaky skutočnosti. V „deji“ (ten v podstate absentuje) sú prítomní aj ľudia, ale medzi nimi a protagonistom nedochádza k verbálnej komunikácii. V takejto zvláštnej situácii si rozprávač predstavuje minulých i budúcich ľudí a rovnako to platí o predmetoch a prostrediach; veľmi zasvätene o tom hovorí na základe hoci len fotografie v novinách.
Pri vnímaní prítomného protagonista prejde chvíľami k analógiám s minulým i dávnominulým. („Všetky tie cesty a chodníky… už dávno pred mojím príchodom niekam viedli.“) Prostredie mesta, ktorým rozprávač prechodí, sa mu lepšie vníma v mlčaní a samote. Zdá sa, že v „jeho“ priestore niet ničoho, čo by nepostrehol a čo by neovplyvnilo jeho asociatívne pozorovanie a sentenciózne vyjadrovanie. Premýšľa o premenách v krajine, ktorou prechádza, a dokáže ho zaujať všetko, i absolútne bežné veci a činnosti; niektoré mu prinášajú dokonca viac asociácií, keď sú bez zvuku (napríklad televízia). Niekedy sa mu zdá zautomatizovaná, bezmyšlienkovitá činnosť ľudí až iracionálna. („Aj kŕdle havranov zaujatých ďobaním do trávnikov v porovnaní so mnou pôsobia cieľavedomejšie.“)
Sviatočné uvoľnenie mysle
O ľuďoch alebo obyvateľoch mesta, v ktorom sa pohybuje, sa síce zmieňuje, ale ako postavy vyznievajú viac veci, predmety živej i neživej reality. Tieto dva „svety“ Briškár prepája, hľadá medzi nimi spojivá, analógie. („Pozorovania tohto druhu dokážu mnoho napovedať.“) Pozorovanie a opisy neživých vecí jemne pretkáva prírodnými motívmi a príroda je „prerastená“ aj s človekom, a naopak. (,,Na poletovaní jesenného lístia možno demonštrovať celé dejiny, od počiatku až po súčasnosť.“)
Dokáže vyslovovať poznatky o človeku, o jeho pohybe v meste a vzápätí veľmi podrobne, úvahovo-opisne hovoriť napríklad o tráve, hľadať analógie medzi všetkým živým. (,,Prírodné prostredie prirodzeným spôsobom vedie ľudí k tomu, aby pochopili nevyhnutnosť nezrozumiteľnosti svojho položenia.“) Ľudia sa však zbytočne štylizujú. Briškárove vykreslenia prostredí, ich detailov sú pôsobivé, zaujme pozoruhodná metaforickosť vyjadrovania s veľmi primeranou mierou. Jeho opisy výsekov reality pripomínajú výtvarné diela, na ktorých čas „zastal“, aby vnímateľ mohol začať premýšľať. Aj bežnú ulicu v meste vidí ako gotické umenie, v zrezaných brezách si predstavuje africké drevené plastiky. Ešte i opis regálov s tovarom v obchodnom centre má svoju výpovednú hodnotu.
Z prítomnej skutočnosti si protagonista „urobí“ umelecké dielo – hudobnú skladbu, obraz, fotografiu, najčastejšie však text. V sledovanej realite nachádza zvláštny, a pritom samozrejmý, no možno málo zrozumiteľný systém (napríklad vo fyzickom pohybe ľudí za cieľom). Skutočnosť okolo človeka sa mení aj v závislosti od toho, z akého uhla pohľadu, s akým zámerom na ňu hľadí. Čitateľ musí ísť ďalej, lebo hoci sa „nič“ nedeje, „len“ sa pozoruje, kniha má napätie. Napriek tomu, že je text plný znakov, čŕt a vlastností objektov skutočnosti, autor sa absolútne vyhol opakovaniu, čo je pozoruhodné, pretože jeho rozprávač sa pohybuje v podstate v tom istom mestskom prostredí. Naopak, zaujmú veľmi bohatá lexika a dokonale skonštruované zložené súvetia. Obdivuhodná je autorova asociatívnosť, ktorej výsledky formuje najčastejšie do sentencií či aforizmov. („Nedá sa nebyť smiešny, možno si však vybrať spôsob, akým budem na smiech.“ „…nachádzam potešenie už nie v predmetoch a javoch samotných, ale v ich spontánnom vnímaní, vo sviatočnej uvoľnenosti vlastnej mysle.“)
Stačí, že vyzerajú ako ľudia
Juraj Briškár sa vo svojej knihe Poetika zmyslového vnímania (2014) vyjadril o poézii Ivana Štrpku, že v nej ide o vedomé, skúmavé pozorovanie. Toto platí aj o postave ja-rozprávača v knihe Sprievodca nezrozumiteľnosťou. Briškár totiž skúma aj psychológiu človeka vo vzťahu k veciam okolitej reality. Pri vnímaní a hodnotení skutočnosti prechádza niekedy interpretačným, špeciálne filozofickým spôsobom k fantazijným predstavám, vtedy napríklad veci spravidla personifikuje.
Pri ľudskej činnosti rozprávač-pozorovateľ vníma, nepriamo odhaľuje aj negatívne črty a uvažuje o tom – ba priam tvrdí – čo sa deje v ľudskej psychike, pričom vie byť aj ironický, uštipačný. („Azda najvýraznejšou ľudskou črtou je potreba uistiť sa o vlastnom význame.“ „Zatiaľ čo hrdinami renesancie boli vzdelanci, umelci… dnes sú… príkladom figuríny… Ich úlohou už nie je čosi vykonať, ale plniť funkciu nezaujatého znaku. Nemusia nič vedieť, nepotrebujú nič povedať, stačí, že vyzerajú ako ľudia.“)
Briškár touto knihou akoby upodozrieval príjemcu, že si nevšíma svet okolo seba a neuvažuje o jeho detailoch, kauzálnych vzťahoch, preto mu ponúka množstvo prekvapení. A čitateľ mu musí dať za pravdu. Istotne to bola dlhá práca, napísať texty o samozrejmostiach okolo nás tak, aby dokázali, že svetu treba porozumieť, aby človek svoju realitu mohol interpretovať. Jurajovi Briškárovi sa to podarilo. („… môj život cudzinca otvoril predo mnou veľký, doteraz nepoznaný priestor.“)
