Kniha týždňa: Pravda skrytá v chľaste

14.09.2015 09:01

Na dne ľudskej existencie, v blate dlhov a biedy, opojený alkoholom, drogami a lacnými ženami. Nasledujúc posledné záchvevy vôle prežiť, bežiac za fatamorgánou katarzie, pozerajúc do prázdna, na dno fľašky. Až do nirvány.

Ivan Kolenič: Až do nirvány
Ivan Kolenič: Až do nirvány Autor: Agentúra Signum

Hlavný hrdina knihy Ivana Koleniča je spoločenský outsider, ktorému bohémsky spôsob života ukradol pud sebazáchovy, ale nevzal mu vnútornú hĺbku – akýsi dar vidieť, cítiť, pomenovať. Premenil ho na tápajúceho a neraz utopeného jedinca, no dusiace sa telo naplnil extraktom poznania. Otázka znie, či ide o posla pravdy – posledného vidiaceho, alebo je hlavný hrdina iba strateným indivíduom bez morálky a zodpovednosti.

Búrka, ktorá sa búri

Ivan Kolenič je výrazný autor. Jeho otvorenosť je odzbrojujúca, pretože vyviera z úprimnosti k sebe samému. Neskrýva sa za pátos, odmieta faloš, nekladie si servítku pred ústa, pohŕda servilnosťou. Koleničove knihy sú malým literárnym manifestom za slobodu ducha. Morálny relativizmus, taký príznačný pre dobu, v ktorej žijeme, je v nich vyvrátený otázkou – „čím sme, ak nie sme takí, akí sme?".

V próze Až do nirvány neraz ide o voľný prúd myšlienok hlavnej postavy, ktorý pripomína nerýmovanú báseň. Ale aj slovo báseň vyznieva pri Koleničovi akosi galantne a neprístojne. Jeho text je búrka, ktorá sa búri. Proti pravidlám nastoleným honbou za komfortom, blahobytom a teplučkým pelechom. Cena? Zahubiť v sebe Ja, strčiť hlavu do piesku a prežívať. Autorov hrdina túto cenu odmieta, ale platí vysokú daň. Padá do rokliny vlastných temnôt a démonov. Dejová línia je v úzadí. Tvorí ju koláž spomienok, expresií, fantazijných ponorov, realistických reflexií doby.

Pokiaľ by sme však predsa len chceli vyextrahovať akúsi príbehovú niť, začali by sme u hrdinovej ženy Marty. „V poslednom čase naozaj veľa pil,“ revala moja príšerne žiarlivá žena Marta, od ktorej som celé roky túžil ujsť, spláchnuť sa hocikam, do tramtárie, zakopať sa v poslednej diere sveta do hnoja a nechať si z papule vyčnievať len slamku z dutej byliny, trošku kyslíka, prosím, prosím.“ Hrdina, rozprávač, spisovateľovo alter ego, môžeme ho nazvať všelijako, uteká preč, na perách stará slina z mladíckych bujarých čias a spomienkové hrdinstvo krčmových sláv. Nočné opilecké pitky pri zľavnenej vodke, páchnucom pive, myšlienky samotára v temných uliciach nočnej Bratislavy. Kde je posledný otvorený lokál?

Po presťahovaní sa k príbuzným, do skromného príbytku tety Ruženky a strýka Ondriša, zamotaného až po krk do exekúcií a dlhov, sa pád na dno zrýchľuje. Samota klope na dvere, odcudzenie, úzkosť a strach do nich kopú, otvára ich jedine nutkanie zachrániť sa. Pred nožmi, čo ležia na kuchynskom dreze, a žiletkami v kúpeľni. „Strýko a teta sú na pokraji zošalenia a máme na krku exekútorov. Za moje čierne jazdy v električke, za nezaplatené inkasá, za to, že sme si dovolili nadýchnuť sa a vydýchnuť.“ Po nemilosrdnom, takmer bojovom nájazde vymáhačov dlhov a bizarnej smrti tety Ruženky samoupálením, rozprávač so strýkom odchádzajú do ubytovne. Fyzická bolesť a chlad sú ozvenou vnútorných pochodov. A tak je to vlastne v Koleničovom texte všade. Fyzické a duševné sa stiera, prerastá jedno do druhého, jedno druhé dusí a oživuje.

S apatickým podtónom

Pre čitateľa so „slabším žalúdkom“ môžu isté pasáže a opisy fyziologických stavov vyvolávať zahanbenie, možno až hnus. V tomto autor pripomína idiolekt Bukowského. Krása a škaredosť sú stranami jednej mince a podozriví sú tí jednoznační a usporiadaní. Spolu s Ondrišom, za ktorého prevzal zodpovednosť, reaguje hrdina na podivný inzerát erotického charakteru a dostáva sa tak do ďalšieho kruhu Danteho pekla. Tentoraz ide o penzión skrytý kdesi v paralelnej Bratislave, kde sú na kope postavy a postavičky z morálneho podsvetia. Zvrhlosť, kolotoč sexuálnych orgií prenášaných do virtuálneho priestoru.

Telesnú rozkoš Kolenič pertraktuje ako čosi mýtické, takmer posvätné a za prvotnou maskou nachádza nevinnosť, prirodzenosť a citlivosť. Ani jeho postavy nie sú podrobované prísnemu ortieľu, motiváciu ich konania a život samotný autor oslobodzuje od nánosov očakávaného posudzovania. Hlavnému hrdinovi držíme v jeho bizarnom príbehu palce, ale už od začiatku tušíme, že to s ním asi nedopadne najlepšie. „Na začiatku bolo slovo, na konci je riť,“ hovorí za všetko.

Až do nirvány vyniká svojskou náladou a atmosférou. Knihe je vlastná istá melodramatickosť či melanchólia, ale aj agresívnosť a kategorickosť. Kolenič v sebe nezaprie humor, ktorý však čitateľa neuvoľní, naopak, autorovi slúži skôr ako provokácia. „Odišiel som bez receptov od mozgoškraba starej školy, vzývajúceho panáčika Freuda, ktorý naškriabal spisok o vlastných prdoch, vraj mu blahodarne oblažovali čuch. V prvej krčme pri poliklinike som sa nalogal vodky.“

Zvlášť nástojčivo, ale s akýmsi tichým a apatickým podtónom, vyznievajú reflexie súčasného stavu slovenskej kultúry. Do textu sú hodené len tak „ledabolo“, akoby mimochodom, a predsa nesú silný kód autorovho výrazu a názoru. „Zákopy otupných písaníc, obrovské pyramídy strašne nezáživných bľabotov od autorít… Sú somársky suchopárni a akoby už išlo len o súťaže a intrigy, a zhrabnúť cenu, zakapať na internetovom všivavstve, všetko stojí za prd.“ Kolenič neváha spomenúť aj konkrétne mená, čím si istotne narobil už viacero nepriateľov, no nemôže si pomôcť, lebo mu nič na svete nie je protivnejšie ako karierizmus, klientelizmus a to nenápadné „kamarádičkovanie“ s cieľom dostať grant. Literárny svet jeho hlavný hrdina veru nešetrí, ale to je dobre – niekto raz za čas musí natrhnúť sieť vzájomných väzieb.

Hlučné Nie!

Koleničova schopnosť zaujať, presvedčiť, šokovať a vyvracať zažité a zaužívané je očividná už od jeho prvej zbierky Prinesené búrkou, s ktorou debutoval v roku 1986. Rebelantský prejav, dôraz na zmyslovú skúsenosť a obsiahnutie bytia vo všetkých jeho sínusoidách vytvorili spisovateľov charakteristický rukopis.

Dobrá literatúra má schopnosť preniesť emóciu na čitateľa – dobrá literatúra je verným odrazom svojho autora. Aktívna zhýralosť, hraničiaca neraz až so sebadeštruktívnymi sklonmi, ide ruka v ruke s hlučným odmietaním pravidiel a nárokov kladených na moderného človeka. Tento svoj „umelecký genius loci“ vyjadril autor aj v nasledujúcej zbierke Rock and roll a pokračoval v jeho rozvíjaní a ohýbaní aj v ďalších prozaických a básnických textoch.

Próza Až do nirvány je opäť raz jednou z pozvánok do Koleničovho sveta. Niekto azda môže repetitívnosť tém vnímať ako dôkaz stagnácie, no autentickosť a charakteristická expresivita jeho literárnych diel svedčia o opaku. Kniha sa dostala do tohtoročnej finálovej desiatky Anasoft litera zaslúžene. Či o to samotný autor vlastne stojí, je otázne.

Ivan Kolenič: Až do nirvány, Agentúra Signum 2014

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kniha #knižná novinka #kniha týždňa #Ivan Kolenič #Až do nirvány
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku