Osobný príbeh spojený s univerzálnym. Po nemecky píšuca slovensko-švajčiarska spisovateľka, publicistka a esejistka Irena Brežná prežila detstvo v Trenčíne v dome starých rodičov, kam sa jej rodičia uchýlili po násilnom vysťahovaní v rámci akcie B z bytu v Bratislave. Otec právnik dostal zákaz vykonávať profesiu a pracoval ako stavebný robotník. Matka za pokus o útek do Švédska prežila rok vo väzení. Mladá Irena absolvovala gymnázium v Bratislave a po okupácii republiky armádami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 emigrovala s rodičmi do Švajčiarska. „Materskú domovinu som musela opustiť, ale žila vo mne ďalej, nikdy som ju nestratila,“ napíše neskôr Irena Brežná už ako zrelá autorka.
Imigrácia
Foto: ASPEKT
Osobne považujem poslednú prózu Nevďačná cudzinka za najlepšiu z vynikajúcich kníh Ireny Brežnej, ktorými intelektuálne a umelecky obohacuje slovenskú literatúru. Je v nej akoby sumár autobiografickej skúsenosti, ktorú spisovateľka akcentuje vo svojej tvorbe. A navyše zachytáva rozmer súčasnej západnej civilizácie, ktorého existenciu si Slovensko naplno začína uvedomovať až v týchto dňoch. Imigrácia. Jej dosah a podoby nielen v duši konkrétneho človeka, ale aj v spoločenskom meradle.
Tisíce mužov, žien a detí opúšťajú za často tragických okolností vzdialenú domovinu, aby v neprehľadných vlnách prichádzali (priplávali) do zeme zasľúbenej – do Európy. Zem zasľúbená je však už plná, naplnená cudzincami a cudzinkami rôznej kategórie, farby pleti, náboženstva, jazyka, najrozličnejších dôvodov migrácie a rôzneho dátumu príchodu. Na Slovensku máme historicky po prvý raz aktuálne dôvody rozmýšľať o tom, kto sú tí naši, kto sú tí cudzí a čo znamená solidarita a pohostinnosť v praxi.
Irena Brežná je autorka, ktorá svojím písaním demýtizuje. Odvážne a nekompromisne ukazuje odvrátenú stránku reality a spochybňuje naše (ale aj švajčiarske) čiernobiele videnie. Nachádza nové súvislosti, šokuje a oslobodzuje. Je presná a krutá, pričom jej ostré myslenie je akoby v rozpore s poetickým literárnym jazykom, ktorý aj tie najdrastickejšie obrazy mení na báseň. Každou svojou knihou intelektuálne a umelecky akoby atakuje domáce prostredie; prináša témy, ktoré sú nové a prekvapujúce.
Jej autobiografický román Na slepačích krídlach (Aspekt 2008, 2010) poukazuje, eufemisticky povedané, na nelichotivú tvár československej, slovenskej spoločnosti v rokoch reálneho socializmu, a ako protipól v próze Nevďačná cudzinka podrobuje psychologickej analýze status cudzinky v stabilnom, bohatom a demokratickom Švajčiarsku.
Kto by prijal nás?
Hlavná hrdinka je cudzinka profesionálne pracujúca s cudzincami a cudzinkami, prekladateľka, ktorej osobný príbeh je v základnej životnej situácii totožný s osudmi klientov a klientok, nachádzajúcich sa často v bizarných životných okolnostiach. Z podstaty profesie prekladateľka navštevuje neznámych ľudí v dramatických situáciách, sprevádzajúcich ich pobyt vo Švajčiarsku. V próze nie je priamo identifikované, z akej reči práve protagonistka tlmočí, môžeme len zbierať indície zo základných informácií v prekladaných výpovediach a pripomenúť si, že sama spisovateľka Irena Brežná je slavistka a ako sa dočítame v knihe, protagonistka tlmočí z troch jazykov.
Napriek profesionálnemu manuálu tlmočníckej práce, pravidlu, že tlmočníčka má byť odosobnená, emocionálny prenos prebieha. Tlmočníčka nielen tlmočí znejúce slová, ale stáva sa na niekoľko podstatných momentov súčasťou životných zlomov hovoriacich. Sama autorka pracovala nielen ako tlmočníčka, ale aj ako psychologička. Dvanásť rokov sa aktívne podieľala na práci Amnesty International. Realizovala a podporovala rôzne humanitné a ženské projekty, najmä v Guinei a v Čečensku.
V texte autorka neidentifikuje kultúrny a náboženský priestor, odkiaľ títo rôzni muži, ženy a deti pochádzajú. Sú to jednoducho ľudia, prichádzajúci k ľuďom z nespočetných dôvodov, v túžbe po lepšom živote či v strachu o existenciu seba a rodiny a v desiatkach variácií týchto rozprávaní. Pri čítaní tejto mozaiky máme naliehavú potrebu položiť si otázky: Kto sú cudzí? Kto sú naši? Kto by prijal nás, ak by sme museli utekať zo svojich domovov? Kde je hranica cudzoty, v prípade, ak planéta je naším spoločným domovom? Sú prichádzajúci ľudia dobrí, alebo zlí? Ohrozia nás? Zmenia nás? Potlačia našu vlastnú identitu?
Exotika, mladosť, krása
Generácie Slovákov a Sloveniek odchádzali v migračných vlnách do celého sveta za lepším životom. Niektorí uspeli, iní sa bez stopy v týchto vlnách utopili. Často bolo najdôležitejšie, či včas dostali pomocnú ruku…
Irena Brežná spolu s rodinou pomocnú ruku zo švajčiarskej strany po roku 1968 dostala. Píše však bez zjednodušení o tom, ako prebiehala jej vnútorná premena, aby túto ruku mohla prijať a ako mladá žena pochopiť svoju jedinečnosť, svoju neopakovateľnú identitu v cudzine. V próze Nevďačná cudzinka sa dočítame: „Začala som prekračovať hranice, aby som zachytila ešte viac druhov cudzosti, striedala som reči, rozširovala svoj rozhľad. Žila som teraz v mnohých cudzotách.“ Protagonistka, nepochybne alter ego spisovateľky, novú vlasť hodnotí často ironicky. Podivuje sa nad jej skostnatenosťou, smeje sa z jej chýb. Pomyselných aj skutočných.
Ako žena z viac-menej pre ženy emancipovaného socialistického Československa s údivom konštatuje, že ženy vo Švajčiarsku nemali (do roku 1971) volebné právo a často ani možnosť hovoriť v spoločnosti a o spoločnosti. Nanovo objavuje fenomén ženskosti v rozmere skúsenosti mladučkej cudzinky. Krása je komoditou cudziniek, ktorou neúmyselne alebo celkom zámerne okupujú prijímajúcu krajinu. Exotika, mladosť a krása. Kombinácia, ktorej, zdá sa, neodolá žiadny muž… Autorka skúma pasce zneužitia ľahkých obetí, píše o smutných prípadoch importovaných neviest…
Triezvy pohľad
Kniha Nevďačná cudzinka artikuluje poznanie, ktoré nám ako spoločnosti trvalo štvrťstoročie: V demokracii je život tvrdý. Hrdinka v skrátenom rýchlokurze absolvuje to, čo sme sa my učili a učíme 25 rokov, stačilo v roku 1968 prekročiť hranice. Prechod od socializmu ku kapitalizmu, prekročenie mentálnych hraníc.
Irena Brežná ponúka triezvy pohľad bez idealizácie a ružových okuliarov. Vidí rozpory, žije v nich, diktát totality, diktát konzumu, hľadá medzi nimi svoj vlastný životný priestor. Postupne nachádza nespochybniteľné „výhody“ novej krajiny. „…právny štát, jasnosť, vytrvalosť, symbióza slova a činu.“
Napriek prudkej diskusii kniha Nevďačná cudzinka získala Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie a bola preložená do ďalších jazykov. Vďaka prekladu Jany Cvikovej prináša Irena Brežná do nášho kontextu neopakovateľnú umeleckú optiku a vnútornú angažovanosť. Práve táto angažovanosť a nekompromisný postoj je to, čo nám „doma“ často chýba. Prináša ich (polo)cudzinka.
