Nie je príliš smutné a depresívne písať o holokauste?
V príbehoch neopisujem tie najhoršie veci z koncentračných táborov. Píšem pre deti a mladých ľudí a neprekračujem etické hranice. Naopak, v knihách podčiarkujem nádej a inšpiráciu. Neponúkam štatistiku ani veľký obraz o holokauste, ale príbeh, skúsenosť jednotlivých rodín a ich členov. Ako prežili, ako sa s tým vyrovnali. Takýmto spôsobom zosobňujem minulosť.
Je dôležité stále rozprávať tieto príbehy?
Genocídy sa opakujú, hoci sa domnievame, že sme sa z histórie poučili. Generácia, ktorá prežila holokaust, starne. O chvíľu nebude žiadnych svedkov. Ako dieťa rodičov, ktorí túto tragédiu prežili, považujem za povinnosť tieto príbehy vyhľadávať, písať o nich a posúvať ich ďalším generáciám.
Dokázali vaši rodičia rozprávať o tomto zážitku?
Áno, vyrastala som v rodine rozprávačov. Viem, že sa to netýka všetkých. Pre niektorých je rozprávanie o týchto zážitkoch veľmi ťažké. Moji rodičia aj ostatní príbuzní hovorili o všetkom veľmi otvorene. Bola som dieťaťom, ktoré tieto príbehy chcelo počúvať stále a znova. Dospelí vedeli, ako mi majú to, čo sa stalo, dávkovať. Aké informácie prislúchajú veku malého dieťaťa či dospievajúcej slečny. Vyrastala som s tým, že raz o tom napíšem.
Ako ovplyvnila minulosť rodičov váš vlastný život?
Na rodičoch som videla aj negatívne stránky holokaustu, najmä však na mojej starej mame. Vždy, keď sa jej vybavili spomienky, plakala a ja som bola z toho veľmi smutná. Takýto smútok je namieste, veď to je tragická história. Nemali by sme však byť traumatizovaní, ale posúvať sa ďalej.
Koľko mali vaši rodičia rokov počas druhej svetovej vojny?
Mama mala šestnásť, otec bol od nej starší o sedemnásť rokov. O svoju prvú manželku a syna prišiel v koncentračnom tábore. S mamou sa stretli po vojne a napriek veľkému vekovému rozdielu sa do seba zamilovali. Keď som sa narodila, otec mal už vyše päťdesiat. Najskôr žili v Kežmarku a v Košiciach, potom odišli do Izraela. Do Kanady sa presťahovali za otcovým bratom, ktorý žil v Toronte.
Hovoríte teda trochu po slovensky?
Viem povedať Pozor! a Poď sem! Slovenčina bola mojím prvým jazykom. Keď rodičia prišli do Kanady, po anglicky nevedeli. Do štyroch rokov som hovorila len po slovensky. Keď som začala chodiť do školy, nechcela som sa odlišovať od ostatných detí, túžila som medzi ne zapadnúť. Prišla som domov a povedala som: Už žiadna slovenčina! Rodičia nemali na výber. A žiaľ, teraz som tu, dospelá a neovládam druhý jazyk.
Kde je teraz príborník, v ktorom sa vaša mama pred gardistami ukrývala?
V mojej jedálni. Bol to jediný kus nábytku, ktorý stará mama po vojne zobrala do Ameriky. Keď zomrela, odkázala mi ho.
Foto: ARCHÍV KATY KACER
Vošli ste niekedy dovnútra?
Nikdy. Ako dieťa som ho často otvárala, nakúkala som doň, rozmýšľala som o tom, čo sa stalo. Nutkanie vojsť doň vždy niečo vo mne zastavilo. Už by som ho ani nezamkla. Kľúč sa stratil niekde na ceste z Európy do Severnej Ameriky.
Je príborník prázdny?
Je plný vecí, ktoré mi nechala moja stará mama a mama. Je v ňom riad, krištáľ, poháre, ktoré stále používam.
Čo vedia vaše deti o holokauste?
Všetko. Keďže sú medzi prvými, ktorí čítajú moje rukopisy, sú vtiahnutí do procesu mojej tvorby. Od malička vedeli, že je to súčasť histórie, ktorú musia poznať. So synom Jackom, ktorý je takisto spisovateľ, sme napísali o holokauste aj divadelnú hru.
Vždy ste túžili byť spisovateľkou?
Vždy. Odmalička som si písala denníky, neskôr príbehy a básne. Napriek tomu som vyštudovala psychológiu. Pracovala som s problémovými tínedžermi viac ako dvadsať rokov, ale potom sa chrobák v hlave opäť ozval. Povedala som si, že si splním svoj sen a začnem písať. Odišla som zo zamestnania a začala som písať svoju prvú knihu. Nikdy som si však nemyslela, že sa raz budem písaním aj živiť.
Listujete si vo svojich denníkoch a prvých príbehoch?
Občas si listujem v jednom starom denníku. Nie preto, že by bol môj život nejaký zaujímavý, ale rada počúvam hlas toho malého dievčaťa. Zaujíma ma, ako som vtedy rozmýšľala, ako som sa vyjadrovala. V denníkoch si čítam najmä preto, lebo pri písaní musím mať vždy na pamäti to dieťa.
Kedy vyšla vaša prvá kniha?
Kniha Tajomstvo príborníka vyšla v roku 1999, písať som začala päť rokov predtým. Najťažšie je vždy vydať prvú knihu. Rukopis som neúnavne posielala vydavateľom, dostávala som odmietavé listy, ale nakoniec sa to podarilo.
Prepadnú vás občas pri písaní pochybnosti?
Prepadávajú ma stále. Keď pracujem na rukopise, cítim neistotu, či sa kniha podarí, či sa bude čitateľom páčiť. Mám okolo seba úzku skupinu ľudí, ktorí čítajú môj rukopis ako prví. Je medzi nimi manžel, syn Jake, jeden veľmi dobrý priateľ a niekedy aj dcéra Gabi. Na týchto ľudí sa môžem spoľahnúť. Ich názor rešpektujem.
Ste nervózna pri čakaní na ich reakciu?
Ach, veľmi. Viem, že nemôžem zmeniť všetko. Písanie je najľahšia časť, oveľa horšie je prepisovanie a editovanie.
Vaše knihy vychádzajú zo skutočných príbehov ľudí, ktorí prežili holokaust. Koľko je v nich fikcie?
Väčšina mojich kníh je o reálnych ľuďoch. Len v zopár z nich sú vymyslené postavy, ale okolnosti a dej ostávajú skutočné. Kniha, na ktorej práve pracujem, je úplne vymyslená, hoci sa odohráva na reálnom mieste a v reálnom čase.
Čelíte niekedy obvineniam priateľov, že píšete o nich?
Nikdy. Aj ľudia, ktorí sú trochu hanbliví, si radi prečítajú svoj príbeh v knihe. Napriek tomu, že trochu fabulujem, isté veci trochu prifúknem a iné potlačím.
Venujete sa len písaniu?
Okrem písania prednášam o holokauste v školách a v knižniciach, na univerzite vyučujem predmet písanie pre deti. Táto kombinácia ma baví aj živí.
Nechýba vám práca psychologičky s problémovými tínedžermi?
Nie. Tú prácu som mala rada, napriek tomu, že bola náročná. Pracovala som s veľmi komplikovanými deťmi a rodinami, neraz som nemohla ani spávať. Za dvadsať rokov som im odovzdala všetko, čo som mohla, a som rada, že dnes sa venujem písaniu. No všetko, čo som sa pri týchto deťoch naučila, a najmä poznanie detskej duše, mi pomáha pri písaní.
Ste disciplinovaná a hovoríte si, koľko strán denne musíte napísať?
Ak napíšem tisíc slov denne, čo sú približne tri strany, je to dobrý deň. Nemusia to byť najlepšie slová a vety, ale už sú na papieri, teda v počítači. Môžem s nimi pracovať, môžem ich presúvať, pridávať či uberať. Ak sa mi to nepodarí, nič sa nedeje. Netrestám sa za to. Týždeň si zvyčajne rozdelím – tri dni venujem písaniu, dva dni prednášam.
Písanie je samotárska práca. Máte rada tvorivé ticho?
Mám. A čím som staršia, tým viac. V prednej časti nášho domu mám krásnu slnečnú pracovňu. S veľkým oknom, výhľadom na záhradu, veľkým písacím stolom a pohodlným kreslom, okolo mňa sú obrazy obľúbených výtvarníkov a knihy. Máte však pravdu, je to samotárska práca, a kontakt so svetom mi sprostredkujú stretnutia s deťmi a ostatnými spisovateľmi.
Foto: ARCHÍV KATY KACER
Máte pri písaní nejaké rituály?
Príbeh začínam písať rukou. Zistila som, že na počítači píšem veľmi rýchlo. Môj mozog zaostáva za rýchlymi prstami a ja sa prestávam cítiť pohodlne. Keď píšem rukou, hlava a ruky sú na jednej úrovni. Vtedy som ako v tranze. Píšem, píšem, píšem… Niekedy to nie sú ani celé vety. Potom príde na rad prepisovanie do počítača a hra s textom.
Ako sa pripravujete pred písaním?
Stále mám pri sebe zápisník, do ktorého si robím poznámky, zapisujem si fakty a príbehy. Veľkú časť mojej práce tvorí prieskum a rozhovory. Aj keď pracujem s vymyslenými postavami, musím sa opierať o historické fakty. Počas tých dvadsiatich rokov som urobila obrovský výskum, týkajúci sa druhej svetovej vojny a holokaustu. Chvalabohu, dnes sa väčšina z toho dá robiť cez mail a internet. Pred napísaním knihy sa hodiny rozprávam s aktérmi príbehov. Nenahrávam si ich, ale ich odpovede si zapisujem do notesa. A keď začnem písať, bedákam, čo všetko som sa zabudla opýtať! Rozhovory s tými, čo prežili, sú však čoraz ťažšie. Sú už veľmi starí, majú osemdesiat a deväťdesiat rokov…
Vediete so svojimi postavami tichý alebo aj hlasný dialóg?
Nie, to nerobím, ale mám pri písaní jednu zvláštnosť. Skôr než dám postavu do tretej osoby, príbeh napíšem v prvej osobe. Je to pre mňa oveľa osobnejšie a ľahšie sa dostanem do príbehu. A predtým než odošlem rukopis vydavateľovi, čítam si ho nahlas. Veľmi mi pomáha počuť melódiu viet.
Koľko vám trvá napísanie knihy?
Napísanie rukopisu mi trvá asi rok. Ďalší rok text upravujem, pracujem na ňom s editorom. Od prvej čiarky po vydanie knihy sú to teda dva roky.
Kde hľadáte príbehy?
Prichádzajú z dvoch miest. Ešte stále žijú ľudia, ktorí prežili holokaust, a kontaktujú ma. Ak ma ich príbeh zaujme, napíšem ho. Druhým zdrojom sú tie stránky holokaustu a druhej svetovej vojny, o ktorých som ešte nepísala. Napríklad o Židoch, ktorí utiekli z Rakúska a Nemecka do čínskeho Šanghaja. Hľadala som niekoho, kto bol v tom čase v Šanghaji, a podarilo sa. Aj ja som tam vycestovala a istý čas som Číne pobudla.
Je dôležité cestovať na miesta, kde sa odohrávajú príbehy vašich kníh?
Nesmierne. Aj keď som písala Tajomstvo príborníka, navštívila som Granč-Petrovce, kde moja mama vyrastala a dom, v ktorom bol príborník, kde sa pred gardistami ukrývala.
Jedna z vašich kníh nesie názov Kúzelník z Auschwitzu. Boli ste aj v koncentračných táboroch?
V niektorých – napríklad v Dachau alebo v Terezíne. Doteraz som nenašla odvahu navštíviť Auschwitz, teda Osvienčim. Mám stále z neho strach, lebo v ňom bol môj otec. Viem, že v istej chvíli sa tam budem musieť ísť pozrieť, ale nateraz je to pre mňa ešte stále veľmi ťažké.
Príbeh zo spomínanej knihy pripomína Rozprávky z tisíc a jednej noci.
Nacisti raz v noci prišli do cely kúzelníka a chceli, aby ich zabával. Nivelli si bol vedomý toho, že keď sa mu minú všetky kúzla a nacisti sa začnú nudiť, môže to byť jeho koniec…
Žije ešte kúzelník Nivelli?
Ten už nie, ale malý Werner, chlapec, ktorého Nivelli v koncentračnom tábore zabával, má teraz 89 rokov a žije pri New Yorku. Keď som ho nedávno navštívila, ukázal mi jeden z trikov, ktorý ho Nivelli naučil.
Je ťažké zachovať rovnováhu medzi pravdivým príbehom a takým, ktorý zaujme čitateľa?
Spisovateľ by mal vtiahnuť čitateľa do deja. A hoci niečo zdôrazním a iné potlačím, do úvahy musím brať predovšetkým čitateľa. Snažím sa však čo najvernejšie priblížiť ku skutočnosti, preto pred vydaním dávam knihu čítať aj osobám, ktoré v knihách vystupujú. Ak povedia, že sa približuje k realite, je to v poriadku.
Foto: ARCHÍV KATY KACER
Čo máte pri písaní najradšej?
Milujem prieskum, ktorý je dokonca zaujímavejší ako samotné písanie. Najťažšie zo všetkého je napísanie prvej kapitoly. Keď sa mi to podarí, a ja sa ponorím do písania, nemôžem sa dočkať chvíle, keď si opäť sadnem k písaciemu stolu. S písaním zaspávam, jem, dýcham ho.
Čo na to váš muž?
Hovorí mi, že píšem aj zo sna. A pri jedle ma zastaví, keď vidí, že hoci sa už nerozprávame, stále pohybujem perami, pretože tvorím ďalší odsek.
Ktorú knihu zo svojej tvorby máte najradšej?
Ťažko sa mi na to odpovedá. Ako keby ste sa mamy opýtali, ktoré dieťa má najradšej… Tajomstvo príborníka má však medzi nimi špeciálne miesto, pretože to bola moja prvá kniha a príbeh mojej mamy.
Táto kniha bola preložená do štyridsiatich jazykov. Prečo prichádza slovenčina až teraz?
Neviem. Netuším. Pokúšali sme sa o to s mojím vydavateľom v Kanade, ale neúspešne. Je fantastické, že sa to vďaka slovenskému vydavateľstvu Verbarium nakoniec podarilo.
Existuje kniha, akú by ste chceli napísať?
Práve som dočítala All the light we cannot see (Sú svetlá, ktoré nevidíme). Odohráva sa takisto počas druhej svetovej vojny, je o židovskom otcovi a jeho slepej dcére. Je to jedna z tých kníh, do ktorej sa vnoríte, stratíte sa v nej a nechcete prestať čítať. Keď som ju dočítala, povedala som si, že by som chcela písať tak ako jej autor Anthony Doerr.
V týchto dňoch je otázka utečencov veľmi aktuálna. Ak by ste museli náhle opustiť svoj domov, ktorých päť vecí by ste si zobrali so sebou?
Na prvom mieste fotografiu rodiny. Pre tých, čo sa ocitnú mimo domova a príbuzných, je to veľmi dôležité. V týchto dňoch by to bol pravdepodobne tiež počítač, v ktorom mám celú svoju prácu. Zobrala by som si aj prsteň, ktorý mi dala mama. Je to pamiatka po babičke. Aj piano, ak by sa dalo. A, samozrejme, príborník.
Kathy Kacer
Kanadská spisovateľka pre deti a mládež sa narodila 6. septembra 1954 v Toronte. Hoci písala odmalička, jej prvá kniha vyšla až v roku 1999. Dovtedy pracovala ako psychologička s problémovou mládežou. Získala mnoho ocenení a jej knihy preložili do viac ako štyridsiatich jazykov. Vo svojej tvorbe sa inšpiruje skutočnými príbehmi z obdobia holokaustu. Na svojich prednáškach v školách a knižniciach približuje deťom a mládeži citlivé témy z histórie, na Univerzite v Toronte vyučuje predmet písanie pre deti. Je vydatá, s právnikom Ianom má syna Jaka a dcéru Gabi. Do slovenčiny boli preložené tri knihy autorky. Prvé dve knihy, Tajomstvo príborníka a Noční špióni, sú inšpirované príbehom jej mamy, ktorá sa ukrývala pred gardistami v príborníku v Granč-Petrovciach na východnom Slovensku. Tento kus nábytku stojí dnes v dome autorky. Neskôr sa jej rodina schovala v horách, kde sa jej vďaka pomoci sedliakov podarilo prežiť vojnu v bezpečí. Tretia kniha – Kúzelník z Auschwitzu – je o priateľstve chlapca a muža v koncentračnom tábore.
