Kniha týždňa: Znova slovenský Hesse

Nedá sa povedať, že by nemecký autor, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Hermann Hesse (1877–1962), bol na Slovensku neznámy.

29.09.2015 16:00
debata

Naopak, jeho závažné diela už vyšli v slovenských prekladoch a prezentovali sa v rôznych vydaniach.

Dokonca môžeme konštatovať, že Hesse patrí u nás k najprekladanejším autorom a prúd jeho prekladov neprerušili ani politické zmeny po roku 1989. Iste je to preto, lebo si tento spisovateľ nachádza vďačných čitateľov a obdivovateľov tak u nás, ako aj na celom svete, aj keď možno z rôznych dôvodov.

Známa je jeho popularita v USA, keď sa stal kultovým autorom generácie hippies, ktorá spôsobom života protestovala proti meštiackemu svetu. Pozoruhodná je recepcia Hesseho textov a názorov na Ďalekom východe, v Japonsku a Južnej Kórei. Hermann Hesse zostáva stálicou, o ktorej sa ešte stále hovorí a vedú sa spory.

Hesse stále provokuje

Hermann Hesse: Na ceste. Rané poviedky / Am Weg. Frühe Erzählungen

Práve dnes, v čase dramatických udalostí v Oriente, sa kladie na váhu Hesseho odpor voči západnej civilizácii a záľuba v orientálnom (najmä indickom) myslení a na druhej strane nevyhnutnosť obrany výdobytkov tej istej západnej civilizácie proti deštruktívnym silám smerujúcim z východu na západ. Hesse sa za týchto okolností nestáva menej aktuálnym, skôr naopak. Ak v dnešnej svetovej situácii myslíme aj na akútne environmentálne problémy, práve v Hessem nachádzame autora, ktorý sa na tieto ťaživé otázky usiloval odpovedať už na prelome 19. a 20. storočia, napríklad v románe Peter Camenzind (1904), kde predstavuje alternatívu voči modernému, na prvý pohľad pohodlnému, ale vo svojej podstate zhubnému spôsobu života a propaguje návrat k prírode. Hesse stále provokuje.

Vydávať a inak šíriť jeho diela sa aj dnes ukazuje ako potrebné, a najmä užitočné. Je tvorcom, ktorý má už vyše sto rokov čo povedať. I preto treba privítať každý nový slovenský preklad. Navyše je ten najnovší na prvý pohľad mimoriadne pôvabný – aspoň z výtvarného hľadiska. Vyšiel pod názvom Am Weg / Na ceste v bratislavskom vydavateľstve Petrus, o slovenské pretlmočenie sa postarala Danica Jančáryová, edične pripravila Viera Juríčková. O dizajn sa postarali Peter Chalupa a Peter Brunovský. Prítomná edícia obsahuje desať kratších prozaických útvarov – zrkadlovo v pôvodnej nemčine i v slovenskom preklade.

Premeškaná príležitosť

Ak skonštatujeme, že prekladať dnes Hesseho nie je veľmi vydavateľsky objavné, treba sa asi zamyslieť, aký môže mať toto vydanie význam, povedzme dnes a tu; objavnosť treba, pravdaže, hľadať v detailoch. Jedným z dôvodov môže byť prezentovať novú prekladateľku a takýto dôvod by sme vedeli akceptovať, i keď by sa mohol zdať minimalistický. Na preklady sa podľa mojej mienky treba pozerať kritickým okom; len tak si udržíme ich štandardnú úroveň.

Prózy obsiahnuté v najnovšom slovenskom prekladovom opuse predstavujú najmä jednu stránku Hesseho diela. Mohli by sme ju nazvať idylickou, ba aj primárne romantickou. Hesse – ako impresionista – vnímal svet zmyslovo a v tom sa ukázal ako majster. Na rozdiel od seversky pochmúrneho Thomasa Manna sa Hesse prezentuje ako milovník prírody, s ktorou sa stotožňuje. Aj ľudské prejavy vníma prírodne a opája sa nimi. V tom je typicky „južný“, (celý život sa pohyboval na nemecko-švajčiarskom pomedzí). Na druhej strane sa dajú práve prózy prezentované v prítomnom slovenskom preklade pokladať za akési menej významné „cvičenia“, ak ich porovnáme s oveľa naliehavejšími obrazmi osobných kríz, ktoré sú charakteristické pre zrelé a oveľa známejšie Hesseho diela.

Druhým identifikovateľným znakom komentovaných próz je symbolizmus. Aj zmyslové obrazy majú symbolický charakter, vidno to napríklad na poviedke Vlk. Je to okrem iného predobraz postavy protagonistu neskoršieho Hesseho slávneho románu Stepný vlk.

Na druhej strane sa zdá, že poviedky obsiahnuté v knihe sú obsahovo i formálne nevyrovnané a určite nepatria k vrcholom Hesseho tvorby. Nebolo by lepšie vybrať niečo iné, provokatívnejšie a naliehavejšie? Vydavatelia sa zrejme správali podľa licenčných podmienok, no i tak mohli väčšmi zasiahnuť do výberu. Z tohto hľadiska je to premeškaná príležitosť. Nebolo by napríklad efektívnejšie pozrieť sa na staršie preklady, a pokiaľ nevyhovujú, postarať sa o nové?

Som presvedčený, že pri originálnejšom výbere mohol vzniknúť skutočný prekladateľský čin. Hesseho prózy a básne sú dnes prístupné v desiatich zväzkoch a rovnako desať zväzkov obsahujú jeho esejistické práce. Vychádza desaťzväzková edícia Hesseho korešpondencie, ktorá obsahuje 40-tisíc listov. Pokiaľ sa slovenské vydavateľstvá budú chcieť vyrovnať s obrovským Hesseho dielom, čaká ich ešte veľa práce.

Flautičky a píšťaly

Ďalšia otázka, ktorú si kladiem, sa týka dvojjazyčnosti vydania. Je pravda, že sa z času na čas vydávajú dvojjazyčné vydania poézie, ale tie majú zrejme iný účel – čitateľ má pred sebou konfrontáciu dvoch – povedzme – významných tvorivých osobností. Aký význam má však podobný experiment v „sektore“ prózy? Kto vie po nemecky, prečíta si text v origináli (čo nie je pri dnešnej dostupnosti textov vôbec zložité), a kto je odkázaný na preklad, nepotrebuje originál.

Priestor knihy sa mohol využiť efektívnejšie, mohli tam byť aj iné Hesseho texty a veľmi chýba doslov a poznámky. I preto sa vyskytujú aj niektoré nezrovnalosti, napríklad podtitul „rané poviedky“ (aj keď je prebratý z nemeckého originálu) nie je celkom presný, veď podľa datovania sa dá ľahko zistiť, že ich písal veľmi známy spisovateľ. Navyše nejde zakaždým o poviedky, niekedy sú to skôr črty, impresie a reminiscencie.

Niekoľko slov k prekladu: Je vidno, že si tak prekladateľka, ako aj editorka dali na preklade záležať. Text je rytmický a dobre sa číta, ruší však časté používanie prítomného príčastia a aj – tu nenáležité – deminutívum typu „tíško“.

Neorganických lexikálnych posunov je málo („nevypočutá vášeň“, s. 21, „poukladané pušky“ miesto „nabité pušky“, s. 25, „do prázdnych jaskýň“ miesto „do prázdnych vlčích dier“, s. 27, „flautičky“ miesto „píšťaly“, s. 51, „pod ovisnutými konármi bukov“ miesto „pod ovisnutými bukovými listami“ (s. 65), „studňa“ miesto „fontána“, s. 93). I keď je preklad vcelku kultivovaný, uvedené miesta svedčia o tom, že prekladateľka má ešte rezervy.

Dá sa konštatovať, že pri recenzovanej knihe existuje určitá diskrepancia medzi príťažlivou výtvarnou formou a nie vždy bezproblémovým obsahom. Uvádzam túto skutočnosť preto, lebo sa mi zdá, že ide o všeobecnejšiu – a neveľmi užitočnú – tendenciu.

Napokon aj táto kniha dokumentuje, že Hesseho nie je nikdy „dosť“ a ešte dlho sa s ním budeme (môžeme? musíme?) vyrovnávať.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Hermann Hesse: Na ceste