Ako prozaička debutovala knihou Vojna nemá ženskú tvár (1985), ktorá o rok neskôr vyšla aj po česky a do konca roka by sa v kníhkupectvách malo objaviť aj jej slovenské vydanie. Spolu s knihou Modlitba za Černobyľ patrí k jej najznámejším dielam.
Po česky vyšlo aj jej zatiaľ posledné dielo Doba z druhej ruky, ktoré by sa slovenského prekladu malo dočkať na budúci rok. Kniha s podtitulom Konec rudého člověka popisuje koniec komunistického režimu a rozpad sovietskeho impéria. „Text je mozaikou desiatok skutočných hlasov, ktoré Alexijevičová zaznamenala na magnetofón pri rozhovoroch s najrôznejšími ľuďmi. Rozprávali o tom, ako verili sovietskemu systému, ako zabíjali a umierali pre jeho ideu, hovorí o tajomstvách a hrôzach komunizmu, o stalinskom gulagu, vojnách, Černobyle…“ uvádza vydavateľstvo.
Prozaička a novinárka Alexijevičová, označovaná tiež za kronikárku sovietskej a postsovietskej doby, sa narodila na Ukrajine, vyrastala však v Bielorusku. „Ako novinárka sa s odhodlaním a odvahou púšťa do reportáží, ktoré nevytesňujú minulosť. Dramatické udalosti, sko bola druhá svetová vojna, pád Sovietskeho zväzu či katastrofa v Černobyle, popisovala s neochvejnou víziou, že dejiny nemajú byť zabudnuté,“ charakterizuje jej tvorbu stránka pražského festivalu spisovateľov, na ktorom bola hosťom vlani.
Jej dokumentárne romány spája jedno – človek zvaný homo sovieticus. „Tridsať rokov som bola kronikárkou tohto človeka. Aj ja som bola jeho súčasťou. Definitívne som to zo seba dostala v Afganistane. Dovtedy som si myslela, že môže existovať nejaký socializmus s ľudskou tvárou, ako o tom rozprával napríklad Dubček,“ povedala v rozhovore pre české Hospodárske noviny.
V minulom roku Švédska akadémia prekvapujúco udelila Nobelovu cenu za literatúru vo svete pomerne neznámemu francúzskemu autorovi Patrickovi Modianovi. Aj napriek tomu stávkové kancelárie a tiež literárni kritici tento rok znovu radili medzi najsľubnejších uchádzačov v posledných rokoch donekonečna opakované mená – bieloruskú spisovateľku Svetlanu Alexijevičovú, Japonca Harukiho Murakamiho, Američana Philipa Rotha a Keňana Ngugiho wa Thiong'a.
O 67-ročnej investigatívnej novinárke a prozaičke Alexijevičovej, narodenej na Ukrajine bieloruskému otcovi a ukrajinskej matke, sa vo švédskych literárnych kruhoch veľa hovorilo. „Podľa môjho názoru má Svetlana Alexijevičová veľkú šancu,“ povedal ešte pred vyhlásením ceny kultúrny redaktor švédskeho denníka Expressen Jens Liljestrand o autorke, ktorá kvôli prenasledovaniu režimom diktátora Alexandra Lukašenka musela z Bieloruska v roku 2000 emigrovať a až po 11 rokoch sa do Minsku vrátila.
„Keď som z Bieloruska odchádzala, bol to zmojej strany protest. Odišla som sama a rovnako tak som sa sama vrátila. Prezident Lukašenko ma trpí. Nedostáva sa mi žiadnej mimoriadnej pozornosti,“ povedala v rozhovore pre časopis Reflex. „V Bielorusku však moje knihy nevychádzajú, nemôžem chodiť do rádia ani do televízie.“
