Je nielen ilustrátorkou, ale aj detskou spisovateľkou. Príbeh jej kníh sa rodí na papieri – až nakreslená postavička napovie, kam sa bude uberať.
Pred príchodom na Slovensko ste na svojom blogu napísali, že o Bratislave neviete nič. Ako na vás zapôsobila?
Mala som takú svoju predstavu, podobne ako o iných mestách bývalého východného bloku, a skutočnosť sa od nej veľmi nelíšila. Z toho, čo som mala možnosť za tých pár dni vidieť, usudzujem, že Bratislava je milé mesto, v ktorom sa dá pokojne žiť.
Knihy nielen ilustrujete, ale aj píšete. Bola to z núdze cnosť?
Z dvadsaťštyri kníh, ktoré som ilustrovala, som šesť aj napísala. Za impulz k písaniu príbehov vďačím vydavateľom. Keď som končila školu, chcela som robiť ilustrácie. Vydavatelia, ktorým som ponúkala svoju prácu, moje kresby síce oceňovali, ale hľadali skôr takých ilustrátorov, ktorí ponúkajú aj príbeh, pretože táto kombinácia im prácu uľahčuje. Tak som to skúsila.
Je jednoduchšie byť zároveň spisovateľkou aj ilustrátorkou?
Pokiaľ ide o konflikt medzi ilustrátorom a autorom textu, ilustrátor je vo výhodnejšej pozícii, pretože do rúk dostáva už hotový text. Dielu – knihe – dáva konečnú podobu svojím cítením, svojimi obrázkami. Autor textu je v nevýhodnejšej situácii. Keď je ilustrátor aj autorom myšlienky a príbehu, vzniká úplne iný, hlbší vzťah medzi textom a ilustráciou. Ilustrátor má veľký vplyv na celkovú grafiku knihy, na jej tvar aj veľkosť.
Je obrázok v knihe rovnocenný partner textu?
Malo by to tak byť, a pre čitateľov väčšinou rovnocenné sú. Pre mňa ako autorku sú však obrázky a vizuál dôležitejšie, sú impulzom k zrodeniu príbehu.
Ktorá kniha iného autora bola pre vás výzvou?
Bola to kniha autora, ktorý píše veľmi dlhé texty. Bolo to o rastlinách a o záhrade. Okrem toho, že som si musela problematiku naštudovať, v texte bolo všetko. Ja som musela hľadať cestu, ako nakresliť obrázky, ktoré by neopakovali text, ktoré by prinášali niečo nové, iné.
Aké motívy kreslíte rada?
Veľmi rada kreslím ľudí a situácie. Do notesa si často len tak kreslím situácie, ktoré pozorujem, a z týchto kreslených poznámok neskôr čerpám.
Pozorovanie je súčasťou vašej práce?
Práve kreslenie ma naučilo pozorovať. Dnes už viem, čo si mám všímať, na čo mám koncentrovať svoju myseľ.
Foto: ilustrácie Géraldine Alibeu
Niektoré autorky nerady kreslia napríklad dopravné prostriedky. Čo vás vie pri kreslení potrápiť?
Nemám vyslovene neobľúbené motívy, ale keď sa mi text nepáči, zákazku jednoducho neprijmem. Teraz si to, našťastie, už môžem dovoliť.
Vžívate sa do svojich postavičiek?
Keď pracujem, vžívam sa do príbehu, do svojich kreslených postavičiek, cítim spolu s nimi radosť aj smútok.
Aké techniky pri ilustrovaní používate?
Používam viaceré, snažím sa svoju tvorbu posúvať ďalej, obohacovať ju stále o nové postupy. Často používam techniku dekupáže, pri ktorej mením materiály. Začínala som olejom na papieri, pokračovala som olejom na plátne a prešla som až k textilu.
Máte obľúbený materiál?
Striedam materiály, pretože to vždy prináša nový impulz. Dekupáž je však trvalka.
Čo je vo vašich knihách prvé? Text alebo ilustrácia?
Najprv začínam obrázkom. Nakreslím si osoby alebo prostredie, v ktorom sa bude dej odohrávať. To ma inšpiruje k tomu, aby sa zrodil príbeh.
Tvoríte doma alebo v ateliéri?
Mám ateliér u seba doma. Je to pomerne veľká miestnosť, v ktorej mám veľký pracovný stôl, je tam komoda s materiálom na dekupáž a s farbami. Okrem toho mám tiež špeciálnu komodu, kde dávam svoje ilustrácie. V ateliéri nechýba ani šijací stroj.
Sú aj také dni, keď sa vám vôbec nič nechce?
Keď cítim, že sa mi nedarí, venujem sa administratívnej práci, domácim prácam, navštívim nejakú výstavu alebo sa idem len tak prejsť.
Čo podľa vás knihu predáva?
To keby som vedela, asi by som bola najžiadanejšou ilustrátorkou! Za vysokým číslami predaných kníh, nie je vždy kvalitný text alebo ilustrácia. Svoju rolu hrá mnoho, aj vonkajších, vplyvov. Je to nevypočítateľné.
Chodíte do kníhkupectiev, pozeráte si detské knihy?
Kníhkupectvá navštevujem veľmi rada, ale zakazujem si to, lebo by som minula všetko, čo zarobím.
Koľko máte doma detských kníh?
Veľmi veľa. Detských kníh, ale aj komiksov, kníh pre dospelých a mnoho publikácií, ktoré sa venujú umeniu a ilustrácii.
Aká je rola detskej ilustrácie v čase počítačov a tabletov a internetu?
Vytlačená kniha pre deti, v ktorej si môžu listovať, čítať a pozerať obrázky, je podľa mňa stále najdôležitejšia. Ohlasovaná revolúcia elektronických kníh a iné formy zábavy ju, našťastie, ešte neprevalcovali.
Aj do vašej tvorby vstúpila počítačová technika?
Niektoré počítačové grafické techniky používam pri tvorbe svojho blogu, ale ilustrácie vytváram klasicky, bez počítača.
Čo ste cítili, keď ste prvý raz držali knihu so svojimi ilustráciami v rukách?
Bolo to pred štrnástimi rokmi, pri knihe Malý vlasatý stromček. Bolo to zvláštne. Držať v rukách niečo, čo som dôverne poznala. Spočiatku sa mi nedarilo naplno si uvedomiť fakt, že je to kniha, ktorá sa bude skutočne predávať v kníhkupectvách.
Spomeniete si na prvú knihu, ktorá vás v detstve zaujala?
Najviac sa mi páčila kniha „Little blue and little yellow“, príbeh žltého a modrého kolieska, ktoré sa stanú priateľmi. Je to známa kniha holandského detského autora a ilustrátora Lea Lionniho, ktorý žil najmä v Taliansku a USA.
Chytila vás nejaká ilustrácia v detskej knihe za srdce tak, že ste sa k nej museli opakovane vracať?
V detstve bolo okolo mňa veľa kníh. Aj to určite významne prispelo k môjmu vzťahu k ilustráciám a k výtvarnému umeniu vôbec. Nemôžem však postaviť na piedestál len jednu ilustráciu. Všetky podvedome ovplyvnili moju cestu k tomu, čo teraz robím.
Venoval sa niekto vo vašej rodine ilustrácii alebo maľbe?
Nie. V našej rodine sa nikto výtvarnému umeniu profesionálne nevenoval. Obaja rodičia však veľmi radi kreslili a papier, farbičky či štetce mi ponúkali ako trávenie voľného času. Kedykoľvek cez týždeň sme si všetci traja sadli ku stolu a kreslili či maľovali. Rovnako starí rodičia mali vždy pripravené farebné ceruzky, akrylové či temperové farby a papier. Keď som k nim prišla, vždy sme niečo strihali, lepili, skladali a kreslili.
Odmalička vás fascinovali tvary a farby?
Možno to aj tak povedať. Predovšetkým ma však vždy zaujímal príbeh. Všetko, aj bežné predmety okolo nás, sa mi niečím prihováralo.
Boli ste odmalička zručná?
Cítila som, že mi kreslenie a maľovanie ide. Ako malá som so spolužiačkou vytvorila aj komiksový príbeh, v ktorom vystupovala naša učiteľka. Bola jediná, ktorú sme my žiaci nemali radi, možno preto, že nebola milá ani láskavá. Vždy sa nás niečím dotkla, a aby sme sa s tým vyrovnali, aby sme to odľahčili, vymysleli sme si jej tajný život. Predstavovali sme si napríklad, že ide s pánom riaditeľom do reštaurácie…
Videla kresby niekedy alebo sa vám podarilo toto tajomstvo udržať?
Nie, našťastie nevidela.
Za vydavateľom francúzskeho komiksového časopis PIF stála komunistická strana, vďaka čomu sa dal kúpiť aj v bývalom Československu. Mali ste rada komiksy?
PIF gadget! So súrodencami sme ho odoberali. V každom čísle boli pribalené rôzne hračky a vtipné predmety, napríklad prsteň, z ktorého striekala voda, či bumerang z umelej hmoty. Samozrejme, že som ho čítala, aj všetky ostatné.
Čo detského je stále vo vás?
Pri tvorbe ilustrácie je podľa mňa nevyhnutné byť stále trochu dieťaťom. Len autor, ktorý sa vie hrať, môže mať k deťom blízko. Hra je pre mňa trvalou súčasťou života.
Géraldine Alibeu
Francúzska ilustrátorka a spisovateľka Géraldine Alibeu sa narodila v roku 1978 v mestečku Echirolles pod Alpami. Už ako dieťa tvorila z kartónu či voskového plátna. Neskôr, na základnej škole, začala s tvorbou komiksových príbehov o dobrodružstvách svojej pani učiteľky. Aj táto skúsenosť nepochybne prispela k tomu, že neskôr v Štrasburgu zaviedla tvorivé dielne Clauda Lapointa Art Deco. Od roku 2001 sa venuje ilustrácii kníh a časopisov pre deti a mládež. Okrem toho píše vlastné knižky pre deti. Do Bratislavy prišla na pozvanie Literárneho informačného centra v rámci medzinárodného knižného projektu TRANSBOOK, na ktorom participujú Francúzsko, Taliansko, Nemecko, Španielsko, Belgicko, Veľká Británia a Slovensko.
