Spolupracuje s mnohými ľuďmi na rozmanitých projektoch, stále niečím prekvapuje. V Teatre Wüstenrot sa práve začal hrať muzikál Frida, ku ktorému napísal libreto. Je tiež jedným z autorov knižky O Pejkovi a jeho nevšedných priateľoch s podtitulom Príbehy o hrdinoch, ktorí si na svoje sny nasporili. Porozprával nám o novinkách aj o večných pravdách.
Povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si. Platí to ešte? Kto sú vaši čitatelia, prípadne poslucháči – veď píšete aj texty piesní, ktoré počúvajú davy, napísali ste slová k piesňam, čo pozná každý, napríklad Krátke lásky sú tie najdlhšie, Držím ti miesto, Reklama na ticho…
O niekoľkých mojich čitateľoch viem – sú to deti, mladí dospelí, dospelí aj seniori. Niektorí mi o tom napísali alebo v súčasnej dobe "zamailovali“, ale stávajú sa mi aj nečakané stretnutia. Napríklad pri mojom Hevi Tour 60 som stretol na jednej škole v malej dedinke pána učiteľa, ktorý si priniesol podpísať moju Knihu, ktorá sa stane. Ale o väčšine čitateľov môžem iba tušiť. Spisovateľ nie je herec ani spevák, ktorí sa dočkajú potlesku ihneď po výkone. Naše obecenstvo je ukryté v prítmí priestoru a času. A pravdupovediac, to mi vyhovuje. Aj na megakoncerte Teamu v pražskej O2 aréne, kde bolo vyše 15 000 ľudí, som stál v dave divákov a veľmi dobre som sa cítil neznámy a nepoznaný.
Tušíte, čo dnes číta svet? Aký sa vám javí cez literatúru?
Nech sú akékoľvek módy a trendy, všetci potrebujeme príbehy. Zaujímavý príbeh vyrozprávaný mnohofarebným jazykom. Dobou sa mení akustika rozprávania, jazyk sa zjednodušuje, akčnosť sa zvyšuje, obrátky dejovosti naberajú na rýchlosti, ale ten príbeh tam musí byť. Ináč je to iba bohapustá naháňačka a prázdne efekty, ktoré omrzia po piatich minútach. Som rád, že patrím do pradávneho cechu rozprávačov, ktorí udržiavajú oheň príbehov stále pri sile.
Čo práve čítate vy? Ruší vás čítanie pri písaní?
Ako by ma mohlo čítanie pri písaní rušiť! Veď spisovateľ by bez pomoci iných autorov zahynul. Nemám na mysli nejakú priamočiaru inšpiráciu, ale pocit súnaležitosti, že patríme do reťaze Homérov, Joyceov, Balzacov a všetkých tých rozprávačov, ktorí nám odovzdali svoje miesto pri ohni. Čítam permanentne. Niekedy sú to knihy, a niekedy obrazy, ľudské tváre, krajina… Nedokážem čítať povrchné, lacné, rýchle knihy. Ideálom pre mňa je 500– až 600-stranový román, bachant, epos, v ktorom sa plavím i brodím ako v živom mori.
Čo vás ako autora najviac práve vzrušuje? Máte nejakú svoju večnú tému?
V niekoľkých knihách, ktoré píšem súčasne, chcem spojiť médiá, ktoré sú pre mňa prirodzené od detstva: slovo – hudbu – obraz – gesto. A tak píšem obrázkové knihy, robím divadlá a muzikály, maľujem obrazy. Teraz som doilustroval svoje básne pre deti – je ich 600 + 6 a bude sa to volať S deťmi sa dá dohodnúť. Mohlo by to byť aj akési moje krédo písania pre deti. Pre dospelých zasa dokončujem Tajné dejiny bielej kaligrafie, iluminovaný román alebo epický komiks. Riešite niečo iné hudbou, niečo iné maľovaním a niečo iné slovom? Ako to máte podelené? Každé médium pomáha inému médiu. Keď som vyprázdnený zo slov, obnovujem si slovnú vitalitu nanášaním farieb. Keď strácam rytmus, zložím si pesničku. Keď mi hrozí, že zvlčím v samote, nájdem si partnerov v divadle. Niektoré knihy som napísal opačne, ako je zvykom: najprv boli obrázky a potom som ich „prepísal“ do slov.
Nedávno mala premiéru Frida, muzikál, ktorého ste spoluautorom. Kto tento projekt vymyslel?
Dostal som ponuku z divadla a nemohol som ju odmietnuť. Bola to výzva, aj preto, lebo spracovaní tejto témy je množstvo. A ja som chcel priniesť niečo nové, iný pohľad na látku, ktorá je zdanlivo ošúchaná. Divadlo je živý organizmus, manufaktúra, v ktorej jeden človek nič neznamená. Preto som písal niektoré texty piesní rovno do úst interpretov a samozrejme, tak, aby povýšili skvelú hudbu Ruda Geriho, ktorý ju zložil ešte „mexickejšiu“, ako je pôvodná hudba krajiny Fridy a Diega.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Máte rád túto výtvarníčku? Čo je vám na Fride Kahlo sympatické? Aj vy maľujte – chápete ju o to lepšie?
Fridu Kahlo som mal rád dávno pred boomom, ktorý vyvolal film o nej. Viac ako jej výtvarný prejav ma zaujal jej život, ktorý bol vlastne nepretržitým obrazom, látkou ušitým z bolesti a nádeje. Niekedy som sa s ňou hádal a skúmal, či bola naozaj taká prostoduchá alebo komplikovaná. Jej oddanosť záletníckemu Diegovi Riverovi a zločineckému režimu komunizmu je nepochopiteľná. Ale ja som ako autor musel byť na jej strane, stal som sa jej obhajcom i hovorcom.
Počula som vás rozprávať historku o tom, ako vás poslali z virtuálnej firmy, čo sa má starať o vašu stránku, aby ste im napísali cez internet, ako ste ich uviedli do rozpakov, keď ste prišli osobne. Povedali ste, že ste zo starého sveta. Čo z toho nového vítate?
Žijeme v úžasných časoch, podnety na umelecké stvárnenie sa hrnú zo všetkých strán a každú minútu. Žijeme v dobe, v ktorej sa roztvárajú nožnice a zrno sa oddeľuje od pliev. Dobro a zlo sa púšťajú do rozhodujúceho zápasu. Som vďačný za to, že môžem byť účastníkom týchto dejov. Aj keď okolo nás frčia klipy, animácie, poézia sa viac repuje ako recituje, myslím si, že toto je doba ako stvorená na veľkú epiku. Mám v hlave niekoľko románov, ktorými by som chcel reagovať na realitu okolo nás. Ledva však spracujem jeden námet, už sa vyrojí ďalší desať.
V SND ste robili predstavenia poézie – mohli by ste povedať, akú ste s tým mali skúsenosť? Hrnú sa ľudia na poéziu?
Keď sa ľudia začnú hrnúť na poéziu, niečo nie je v poriadku. Tak ako v Sovietskom zväze, keď sa za diktátorov deklamovala poézia na štadiónoch. Pochopil som, že tie davy chodili na Jevtušenka najmä preto, že vo veršoch nachádzali niečo, čo v normálnych režimoch ľudia mali v televízii a v novinách. Ľudia však poéziu potrebujú a chodili a chodia na ňu aj do Modrého salóna v SND. Cítim istú satisfakciu, pretože som bol pri rozbiehaní tohto žánru a dnes sa stali inscenácie poézie bežným repertoárom.
Ste dieťa šťasteny?
Všetci sme deti šťasteny. Každý z nás je zrodený, aby bol šťastný a každý má právo byť šťastný. Ja som šťastný vtedy, keď si svoje šťastie zaslúžim, keď to nie je na úkor iného, keď si ho trochu vydriem. Dostať všetko bezbolestne, to by sa mi zdalo nemorálne.
Ako sa cítite v slovenskom literárnom svete? Je v niečom zvláštny? Poznáte aj iné?
Poznám svet spisovateľov, výtvarníkov, hudobníkov, divadelníkov, pedagógov… Každý obývam aspoň sčasti. Som vďačný, že v nich môžem zotrvávať. Zároveň som rád, že niektoré svety sú mi nedostupné – napríklad svet právnikov, politiky a reklamy.
Na čom najťažšom či najvážnejšom ste pracovali a čo bolo pre vás najľahšie?
Pracujem vytrvalo vlastne iba na jednej téme, na jednom príbehu, ktorý sa však nedá vtesnať do jediného sloganu. Pozorný čitateľ ho však nájde roztrúsený v mojich knižkách. Nepíšem pre nikoho konkrétneho, píšem však pre niekoho, ktorý v istej chvíli možno potrebuje počuť moje slovo. Odovzdávam svoju skúsenosť, svoje vnímanie života. Nevnucujem sa, nenanucujem svoje videnie. Vydávam svedectvo.
Práve vyšla knižka o šporovlivých hrdinoch, v ktorej máte poviedku. Ste šporovlivý? Na čo ste si našetrili vy?
Nie som rozhadzovačný, ale mám komodity, pri ktorých sa nepozerám na cenu – napríklad knihy. A šetriť neviem – ani financie, ale ani seba. Ale učím sa to. Preto som aj prijal účasť v tomto spoločnom projekte, kde sme viacerí spisovatelia písali na tému sporenia. Myslím si, že už deti by sa mali vychovávať k finančnej gramotnosti, aby si uvedomili, že peniaze, ktoré tak vehementne žiadajú od svojich rodičov, musel niekto zarobiť a nedostal ich zadarmo. Slovo zarobiť vzniklo totiž zo základu: dostať odmenu za svoju robotu.
Cítite sa dobre ako autor v takýchto kolektívnych knižkách?
V takýchto kolektívnych projektoch sa cítim vynikajúco – verím v synergický efekt viacerých ľudí.
Daniel Hevier
Spisovateľ sa narodil 6. decembra 1955 v Bratislave. Vyštudoval estetiku a slovenčinu na FFUK v Bratislave, bol redaktorom literárnej redakcie Československého rozhlasu v Bratislave. V rokoch 1982 – 1989 bol profesionálnym spisovateľom v slobodnom povolaní, neskôr sa stal šéfredaktorom vydavateľstva Mladé letá. Od roku 1992 vedie vlastné vydavateľstvo Hevi. Žije v Bratislave. Debutoval knižkou Motýlí kolotoč, píše poéziu, prózu, scenáre, eseje, maľuje, komponuje. Z kníh: Nevyplazujte jazyk na leva, Krajina Zázračno, Kráľ naháňa králika, Kam chodia na zimu zmrzlinári, Kniha, ktorá sa stane atď. Prekladá, prednáša, edituje a skladá texty pesničiek.
