Foto: F.R.&G.
To, že Rakúsovej literárne reflexie, ktoré sa dostali do knižného výberu, sú prajné, pochádza z povahy výberových príbuzenstiev, z priznaných sympatií k literatúre, ktorá jej predovšetkým šmakovala ako čitateľke a ešte aj pošteklila niektorého zo – v mozgu – zavŕtaných červov plodiacich rozmysel a úvahu. Napokon, sama autorka už v kratučkom úvode upozorňuje, že "v zásade afirmatívny prístup k jednotlivým dielam vyplýva z princípu selekcie, ktorá už v samom akte výberu obsahuje kritické stanovisko, a preto nebol dôvod vybrané publikácie podrobovať nepriaznivej kritike”.
Nezvyčajný denník
Gabriela Rakúsová knižku literárnych reflexií rozdelila podľa rázu, pôvodne časopiseckých štúdií, na bloky recenzií kníh poézie, prózy, literárnovedných a (žánrovo) iných a na výber z inonárodnej literatúry. Ich vročenie má neveľké rozpätie medzi rokmi 2005 až 2015 a nerovnakú publikačnú frekvenciu. Napríklad v roku 2007 a 2009 štrnásť a v roku 2014 sedemnásť titulov.
Pozoruhodná frekvencia literárnych úvah vsugerovala mi myšlienku, že Gabriela Rakúsová pred čitateľa kladie akýsi – naisto nezvyčajný – denník, ktorý sa vlastne už stal jedným z dokumentov intelektuálneho zápasu, povedzme, zápasu o ustavičné uvedomovanie si súvislostí a dejinného ukotvenia diela. Zrejme teda zápasu proti väčšinovému ahistorickému prežívaniu politiky ako kabaretného predstavenia a proti videniu umenia prizmou postmoderného labyrintu, nekultúrnej produkcie citátov z éry modernizmu a bizarného kšeftu.
Priblížme si však, ako konkrétne sa v knižke Rakúsovej presadzuje spomenuté vedomie súvislostí a dejinné ukotvenie diela.
Netreba byť zaprisahaným psychoanalytikom, aby nám bolo zrejmé, že reálne neriešené aj neriešiteľné, a teda vytesňované spoločenské skúsenosti sa vracajú do spoločenského diskurzu vo forme umeleckého diela. Interpret potom logicky kontextualizuje význam umeleckého diela, čiže usiluje sa odkrývať jeho súvislosti vo vzťahu ku kontextom povahy spoločenskej aj umeleckej.
Nazdávam sa, že Gabriela Rakúsová myslí historicky, poetologicky a kontextuálne zároveň. Príkladom za ostatné môže byť jej recenzia memoárovej knihy z pera Vladimíra Barboríka Hľadanie minulého času s odpoveďami Vladimíra Petríka, literárneho vedca, historika a kritika. "Kniha má štyri kapitoly, ktoré chronologicky mapujú roky v podstate od narodenia Vladimíra Petríka po roku 1949, ďalej roky päťdesiate, 60. a "bezdejinné” 70. a 80. roky. Kapitoly rámcuje Prológ (Rozhovor o žánri) a Epilóg (Prítomný čas znovu nájdený?).”
Z vlastného stanoviska
Hľadanie minulého času je kniha memoárová, a predsa akosi mimo zvyčajného žánrového určenia. Možno preto, lebo Barboríkove otázky aj Petríkove odpovede si boli vedomé budúceho knižného habitu. Recenzentka preto jednoznačne sleduje hlavnú úlohu pamäti odpovedajúceho. Zároveň oceňuje, že otázky "neimitujú spor a nepredstierajú partnerstvo”, ale oceňuje aj spôsob Barboríkovho pýtania sa, ktoré "rekognoskuje sociologické, kultúrne, politické a iné pomery, v akých Vladimír Petrík vyrastal, formoval sa aj pracoval”.
Rakúsová však hlavne vycítila v memoárovo ladenej knihe tie správne nitky, ktorými bol Petrík opavučinovávaný a čitateľovi ponúka svoj pohľad, napríklad, na priam zákonité zrušenie nepatričnej hranice medzi umením nízkym a vysokým, pretože on vždy "bral literatúru v celej šírke a vo všetkých funkciách. Vážna a zábavná literatúra sa síce dajú od seba oddeliť, ale spolu vytvárajú jeden vnútorne diferencovaný celok”.
Gabriela Rakúsová rovnako oceňuje spôsob, akým vie Vladimír Petrík zakomponovať do svojho rozprávania "aj príbehy historky, ktoré majú svoje dejové napätie, a tak nadobúdajú až beletristický charakter”. V recenzovanej memoárovej knihe Rakúsová ďalej vyzdvihuje miesta, kde sa hovorí o "budovaní knižnice” budúceho literárneho vedca, no predovšetkým tie časti, kde sú rozoberané 50. roky 20. storočia, počas ktorých Petríkova generácia preberala svoj (po)diel zodpovednosti za "zvulgarizovanú literatúru, ale aj uvažovanie o literatúre”.
A ešte čímsi súznie knižka Z literárnych reflexií Gabriely Rakúsovej s Petríkovým generačným krédom, totiž s jeho presvedčením, že "každá generácia by sa mala vyrovnať s literatúrou zo svojho vlastného stanoviska”. Svedčí o tom nielen kompozícia výberu Rakúsovej literárnych reflexií, ale najmä jednotiaci uhol pohľadu na prívetivú tvár literatúry, ktorá nerezignovala na okato zanedbávané hodnoty "staromilského” charakteru aj "staromilského” významu literárneho diela.
Nesentimentálny pohľad
Príznačná je v spomenutých súvislostiach recenzia knihy Valéra Mikulu Čakanie na dejiny. Rakúsová tieto State k slovenskej literárnej histórii náležite ocenila, pretože "Valér Mikula touto knihou odhalil a narušil zaužívané stereotypy pri periodizácii literatúry, a preto by sa mohla stať dôležitým základom pre budúce dejiny najmä o literatúre po (povedané autorom) komunistickom prevrate vo februári 1948”.
A čo ešte vyzdvihuje Rakúsová v rámci Mikulovho odstereotypizovávania? Jeho pohľad na "zdroje slovenského socialistického realizmu a jeho etapy” či nesentimentálny pohľad na pisateľov dejín literatúry. Na dobrých a na zlých pisateľov, čiže o kategorickej (ne)potrebnosti hrubých čiar takmer po každom svižnom kroku. Pritom vari najviac oceňuje Mikulovu štúdiu plnú irónie o červených 50. a zlatých 60. rokoch. Teda v Mikulovej dikcii ozrejmovanú "prvú polovicu päťdesiatych rokov”, ktorú "vo všeobecnosti charakterizuje výrazný úpadok literárnej kultúry spolu s degeneráciou jej etického rozmeru”.
Isteže, v chameleonskej "hypermodernej dobe” (Gilles Lipovetsky) je – akože – takmer z každého kúta zhánka po kritickej reflexii umenia. Bodaj by jej bolo, a nielen z píárových či inak očividných pozícií. Jednoducho nemáme u nás osvedčených skeptikov, ktorí by si písali a zverejňovali – ako v Paríži Jean Clair – ozaj politicky i spoločensky "nie korektný” Protivný denník, a nemáme u nás ani ozaj schopných vyznávačov Houellebecqovského drsného gesta literárnej reflexie. Nazdávam sa totiž, že zamindrákované poštekávanie v rámci domácej tradície "proti všem” nestojí ani za fajku močky. A čudná je aj situácia kritiky porozumením, vlastne kritiky sladko podriemkavajúcej na svojom pozlátenom umieráčiku.
Vrátiť sa po predchádzajúcom odseku k literárnym reflexiám Gabriely Rakúsovej hovorí čosi aj o "stopových prvkoch” výberových príbuzenstiev. Myslím si, že stačí na to vedomie prítomnosti dejinného rozmeru Rakúsovej literárnych reflexií. Čo nie je nič iné, ako schopnosť interpretovať dielo vo vzťahu ku kontextu doby, a teda interpretovať ho s vôľou analyzovať aj súvislosti samotného kontextu. Nazdávam sa aj, že čitateľ literárnych reflexií Gabriely Rakúsovej sa v jej knižke stretne s jedným aj druhým.
