Kniha týždňa: Na hostine banálnej každodennosti

Prozaička Rút Lichnerová, pôsobiaca v Banskej Štiavnici, nepatrí k autorom, čo každý rok vydávajú novú knihu, no vôbec jej to neuberá na spisovateľskej reputácii. V roku 2006 vyniklo jej spracovanie historickej témy v diele Anna Regina, kde sa zamerala na osobnosť polyhistora Samuela Mikovíniho, videného pohľadom jeho manželky. V najnovšej románovej novele Hostina však zobrazuje súčasný život slovenského malomesta, pričom treba zdôrazniť, že ide o dosť krutú analýzu súčasnosti.

03.11.2015 07:00
debata
35 lichnerova 1x

Krutosťou a tragizmom sa dielo líši od malomestskej prózy, akú u nás pestoval Janko Jesenský a iní. Satirici kritizovali zaostalosť, pretvárku a faloš malomeštiakov, ale ich výsmech bol v podstate láskavý. Hriechy, z ktorých Lichnerová dnešné malomesto obviňuje, sú priam biblické, obžerstvom, smilstvom a chamtivosťou počínajúc a konzumnosťou a celkovou materializáciou končiac.

Útrobné inštinkty

V popredí sú "hostiny“, pritom naozaj v doslovnom zmysle. Sú to lukulské hody veľkoryso usporadúvané podnikateľom Belom Čiaporom, ktorý – podobne ako kedysi Riman Lucullus – túži, aby sa "priživujúci sa paraziti“ do sýtosti najedli a potom uzatvárali výhodné obchody. Odvrátenou tvárou hodovania je smetisko, odpad, pravdaže dnes už triedený: "Dokladom Belových úspechov sú navŕšené igelitové vrecia s odpadkami, ktoré Nina po hostinách triedi v pivnici… Vyprodukované množstvo odpadkov odráža životnú úroveň.“ Medzi krajnými bodmi konzumovania a vyhadzovania odpadu na druhej strane spočíva aj podstata dnešného života.

V duchu bergmanovských filmových snímok zo stredoveku pôsobí tajná hostina starej pažravej egoistky Šarloty, Belovej matky: "Šarlota je vo svojej kuchyni. Kladie na stôl ešte teplý pekáč s bravčovým kolenom, zatvára dvere. Obidvoma rukami vyberá z pekáča upečené koleno. Zahryzne. Zubami trhá mäso, chamtivo hlce. Z kože je chrumkavá škvarka, mäso sa nedá prehryznúť, uvoľňujú sa dlhé svalové vlákna. Šarlota objedá mastnú, strapatú kosť. Medzi zubami jej viaznu zvyšky mäsa. Pod vypečenou kožou je mäso mäkšie, ale nie celkom mäkké. Aj tak hlce. Nedokáže prestať. Má mastné prsty. Aj okolie úst má mastné. Nepríčetne hlce. Nik ju nevidí.“

Aj tu je v popredí autorkinho záujmu rodina či spoločenstvo pospájané zväčša rodinnými vzťahmi, ktoré tu poháňa nepokoj chtivých, útrobných inštinktov. Rodinu zdeformoval egoizmus dneška, rozbíjajúci jej pozitívnu silu a súdržnosť, no i v takejto podobe je v malomestskom prostredí vnímaná ako pozitívny základ spoločenského poriadku. Autorka predznamenáva tragickú fatalitu: „Mohla to byť pokojná rodina, ktorá si žije v neveľkom meste, pokojná v zmysle pomalého napĺňania osudu, ak by nejaký osud vôbec chcela zobrať na vedomie.“

Použitie podľa potreby

Láska je v diele takisto egoistická, spojená s „útrobnými“ po­trebami, prejavuje sa v rôznych závislostiach vnútri rodiny. Býva to láska „požierajúca“: matky požierajú synov, za čo potom synovia požierajú svoje ženy… Saško Gelb poslúcha matku Hanu, no s manželkou zaobchádza ako s nemotorným deckom, Belo je manipulovaný Šarlotou a vlastnú ženu používa podľa potreby. Láska medzi manželmi je viac telesná, málo je v nej duchovnej blízkosti, frekventované sú mimomanželské ľúbostné vzťahy.

Opakom je láska rozdávajúca, po akej túži Kora, dcéra Iry Walnerovej: „Láska je vyššia a silnejšia než všetky radosti a sláva sveta.“ Je manželkou obdivovaného Bela Čiapora, no žiara jeho svietiacej osobnosti ju spaľuje a ničí. Tajné romániky, platonické či reálne, nemôžu svojou banalitou Korinu túžbu naplniť. Nakoniec uverí, že jej vytúženú lásku dá maliar a bohém Edo Kniška, človek podobný vtákom nebeským z evanjelií. No nebeský vták sa nechtiac stane spúšťačom jej tragického konca…

Božsky osudovo

Rozprávačkou príbehu a zároveň jednou z hlavných postáv je učiteľka hudby Ira Walnerová, potomok podnikavej a pokrokovej walnerovskej famílie, biľagovanej za minulého režimu. Rodinné okolnosti sa podpísali na jej povahe i na pocitoch istej výlučnosti, a zároveň vylúčenia, s ktorými vníma pravidlá fungovania malomestskej spoločnosti. Obranou pred hrubým materializmom sa pre ňu stal obdiv k umeniu. Zaujímajú ju aj dejiny, ako kremnický podnikateľ Ján Thurzo a Maximilián Hell, vedec pochádzajúci od Banskej Štiavnice. Škoda, že sa to v diele spomenie okrajovo, bez jasnejšieho zámeru.

Dôležitejšiu rolu tu majú antické alúzie. Niekedy s pomocou ironických narážok na antiku autorka zvýrazní podobu malomeštiackeho snobstva, ako keď cituje Šarlotu, matku blížencov Bela a Diany: „Tak ako grécki bohovia mali ľudské vlastnosti, tak smrteľníci môžu mať božské vlastnosti a môžu sa im podobať. Keď hovorila smrteľníci, mala na mysli vlastné deti.“

Autorke však išlo o viac, z banality a všednosti malomestského života chce vykresať príbeh v štýle antických tragédií. Koru dovedie do záhuby nevera, ktorou chce manželovi odplatiť jeho "zahýbanie“, prehnaný vzťah k matke i latentný sklon k incestnej brato-sesterskej láske. V Divadelnom slovníku Patricea Pavisa sa v hesle Tragickosť, tragický dočítame: "Božskosť niekedy berie na seba podobu osudovosti alebo údelu, ktorý človeka drví a jeho konanie robí absolútne zbytočným.“ Práve takto, božsky osudovo – má vyznieť Lichnerovej príbeh zo súčasnej slovenskej "periférie“.

Keď sa reže do živého

Takýto typ prózy zákonite vyvoláva otázky o spôsobe umeleckého stvárnenia. Podaril sa autorke jej zámer v úplnosti? Rozprávačkou príbehu je tu Ira Walnerová, pričom v druhej časti, venovanej Kore, sa rozprávanie mení, stáva sa súbežným či simultánnym, no pre čitateľa nemusí byť jasné, kto za ním stojí. Čo keď autorka v snahe zvýrazniť moment fatálnej neodvratnosti nechala prehovoriť samotný osud? Tak či onak by čitateľnejšia rozprávačská línia dielo viac rozjasnila.

Ďalšou vecou je, že pomerne hustá sieť postáv je rozvrhnutá akoby románovo, no bez patričného románového rozvinutia. Pri čítaní nemusia byť vždy zrejmé vzťahy medzi postavami ani ich konanie. A čitateľ namiesto toho, aby sa zamýšľal nad závažnosťou autorkinej výpovede, nad sugestívnymi obrazmi a eleganciou jej štýlu, lúšti vzťahové otázky…

Dej je vystavaný zaujímavo, posúvajú ho vpred epizodicky radené momenty „nasvietené“ osobitým autorským videním. Miestami je však problém zachytiť všetky súvislosti, ku ktorým si autorka asi zámerne ponechala "kľúč“.

Do diela sú zakomponované aj sny a zjavia sa tu podivné figúrky. Tou je Irin nápadník Max s okuliarmi v zlatom ráme a so zlatými korunkami v ústach. Rýchlo sa stratí z deja, ostane po ňom len nožík s črienkou z brazílskeho dreva a čepeľou z mnohokrát prekovanej damascénskej ocele. Práve ten v závere rozohrá svoj part… No aj Max ostal len „karikatúrou“ a nie groteskne stvárnenou postavou, tak ako sny sú konkrétne a v podstate dosť realistické. Lichnerovej dielo vychádza z objektívne videnej reality.

Naliehavosť autorkinho posolstva obsiahol incipit „nechať za sebou nepravdivé“ a záverečné slovo – „nôž“. Kruto pravdivý obraz banálnej každodennosti v Hostine Rút Lichnerovej reže do živého. Otvorené a znepokojujúce dielo vypovedá o našom čase, o tom, čím práve teraz žijeme…

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #knižná novinka #kniha týždňa #Rút Lichnerová #Hostina