Kapitoly sa líšia obsahom aj spracovaním, nie je to teda príručka v pravom zmysle slova, nie je to jednotný návod. Ide skôr o súhrn poznatkov a skúseností, akési podstatné minimum zážitkov. Ale možno je to aj naozajstná príručka, ale len pre autora: ak pozabúda, čo zažil, tu si to nájde! Dušan Dušek používa slová úsporne. Niekedy ich zoskupí iba do náznaku, vyjadrí sa poznámkou, ale jeho text má schopnosť dopovedávať súvislosti, a tak si čitateľ vystačí aj s málom, aby mal veľký zážitok.
Knižka je veľmi osobná. Hoci sa autor snaží odvádzať pozornosť od svojej osoby a osudu (dáva postavám krycie mená), čitateľ vytuší pravdu a číta "Ponožky“ ako autobiografický a faktografický materiál. Prijme však právo autora ponechávať čitateľa v neistote o skutočnom a vymyslenom a pýta sa: Stalo sa (mu) to? Nestalo? Dobrá hádanka. A vôbec – knižka je plná zvláštnych javov a kúskov, ktoré vyvádza sám život. Dušek je dobrý pozorovateľ a poctivo si tieto veci zaznamenáva (vraj aj za uši). Potom ich tlmočí do krásy. V texte je aj veľa nehy, údivu, očarenia, ale aj nejaká tá sebakritika sa nájde. Pokiaľ ide o miestopis, autor zavedie čitateľa najprv do Piešťan, potom do Bratislavy, napokon na Záhorie, do jeho obľúbeného Šaštína. Všade je s ním príjemné pobudnúť, ísť po uliciach, po ľuďoch, po spomienkach. Zažívať čudá a paradoxy, dotknúť sa intimity. Byť svedkom krátkych dialógov či obsažného monológu – v záhoráčtine! Uvedomiť si, ako žijeme v spomienkach iných ľudí. Je to jednoducho bilancia, akú asi robia ponožky pred odletom.
Druhá novinka je od zatiaľ menej známeho, ale už skúseného, autora Jaroslava Klusa. Jeho Hodinu vlka literárny svet privítal ako vydarenú objavnú prózu. Zaujímavé je, že v príbehu rozpráva mladý muž o svojom otcovi, ako ho vnímal ešte pred narodením. V hodine vlka, čo je skoro na úsvite, sa stávajú tie najzvláštnejšie veci, knižka je však aj o všednom živote, ale napísaná nevšedne. Napríklad: „Neznámy strop a moja vodorovná poloha pod ním mi nedávali žiadnu logiku.“ Píše ozvláštňujúcim spôsobom, s chuťou a jeho text zapĺňajú zvláštni ľudkovia. "Cítim, ako sa tma v čoraz intenzívnejších impulzoch snaží vypudiť moje telo. V posledných zábleskoch zdedenej pamäte vidím tvoj vystrašený pohľad. Usádzaš manželku na pohovku…“ To je kúsok zo záverečnej kapitoly a hovorí to syn o otcovi pred zrodom. Príde na svet a už bude mať len svoju pamäť, ale v knižke je aj to, čo vedel v hodine vlka, pred pôrodom.
