Kniha týždňa: Neoklasicky o starnutí, skepse a nádeji

28.12.2015 13:39

Od básnického debutu Jána Buzássyho (1935) Hra s nožmi uplynulo dlhých päťdesiat rokov.

Počas tohto obdobia sa tento básnik hlboko vpísal do slovenskej poézie: veď vydal dvadsať básnických zbierok. Všetky nesú pečať jeho originálneho básnického rukopisu, ktorý je človeku, aspoň do istej miery oboznámenému s modernou slovenskou poéziou, hneď povedomý a charakteristický svojimi vysokými nárokmi na básnickú techniku (verš viazaný i voľný), ako aj na intelektuálno-estetické významové posolstvo.

Okrem pôvodnej tvorby je Buzássy i významným prekladateľom najmä z anglickej a americkej poézie (Byron, Eliot, Ginsberg, Pound); v roku 2012 vydal aj knihu publicistických úvah Neužitočný strom a v roku 2013 vyšla kniha Byť svoj. Rozhovory s Jánom Buzássym, ktorú pripravil Ján Štrasser a ktorá obsahuje cenné autobiografické usmernenia. V roku 2015, v ktorom oslávil svoju osemdesiatku, sa prihlásil s novou básnickou zbierkou Na mieste, ktorá vyšla v levočskom vydavateľstve Modrý Peter a o ktorej bude reč v tejto recenzii.

Názvom zbierky nás básnik upozorňuje na dôležitosť priestorovej situovanosti, čo treba vnímať i konkrétne (je známe, že Ján Buzássy už roky býva v bratislavskej Karlovej Vsi), ale aj v zmysle pôsobenia času (s postupujúcim vekom je človek čoraz viac pripútaný k miestu, kde žije), no netreba zavrhnúť ani homonymný výraz namieste s významom povedať niečo vhod, k veci, náležite.

Svetom písmen kráčať do konca

Básnickú zbierku autor rozdelil do troch častí s názvami: Za sebou, Zima rekonvalescencie a Jedna báseň. Najrozsiahlejšia je prvá časť – obsahuje 49 básní, napospol osemveršových rýmovaných miniatúr, rozdelených na dve štvorveršové strofy. Miniatúr je 44, zvyšných päť tvoria Listy kráľovnej, každý má jednu desaťveršovú rýmovanú strofu. Druhú časť tvorí 20 básnických miniatúr (každá dve rýmované štvorveršia), jeden List kráľovnej a jedno rýmované štvorveršie. Posledná časť Jedna báseň uvádza pod súhrnným názvom Škola melanchólie štyri básnické miniatúry (opäť každá má dve rýmované štvorveršia).

Ján Buzássy je skúsený veršotepec alebo majster básnického remesla, ktorému nerobí problém dôkladné vycizelovanie každej jednotlivej básne, či už po stránke technickej (ukážkové rýmy, rytmus a pod.), alebo z hľadiska intelektuálnej nápaditosti, originality. V neoklasickom duchu (ten je daný pravidelnosťou veršovej techniky) nám autor ponúka kokteil zážitkov, pozorovaní, vnemov, reflexií nad bytím, časom, utrpením, radosťou i nádejou. Lyrický subjekt v jeho podaní sa nepretvaruje, vie sa i posťažovať, nahnevať, je skeptický, ale pozná i radosť, má ho stále napriek veku čo osloviť, nad čím sa pozastaví a z čoho rozvinie svoju básnickú kreativitu. Buzássy chce byť básnikom až do konca, ako o tom vraví v záverečnej básni prostrednej časti knihy Jubileum: „Či musím rátať až do osemdesiat, / keď ešte chodím, ba aj dobre vidím! /… Prijal som dosiaľ všetko, ešte prijmem / aj to ostatné, držiac za ruku / družku, chcem kráčať ďalej svetom písmen / a spolu poznať hĺbku. Náuku. // (s. 83).

Skutočne, aktuálny vek básnika je príležitosťou zamyslieť sa nad starnutím ako fenoménom sociálno-psychologickým, a Buzássy vie i z tejto témy vyťažiť hodnotný básnický kov. Jeho básne vypovedajú o dôležitosti manželského zväzku, o súzvuku a vzájomnej podpore so svojou manželkou („družkou“, „ženou“): „Mám ženu po pravici, sám tam nevidím, / ale ju cítim, je mi pravým okom, …“ (s. 29, báseň Jednooký od leta do marca). Manželia si radia, podporujú sa vo svete, ktorý už nie je tým, čo býval: „Letná depka – do mesta nechoď sama, / stretneš zlých ľudí s cudzím jazykom, /… V kine je úzko, samé čudné filmy, / zrozumiteľná je tu iba tma. / Vedľa ten chlap, ach, plesnivý a smilný, / ktorý tu sedí od čias cisárstva. //“ (s. 30, Letná depka). A o samotnom starnutí inde básnik hovorí: „Už cítim obmedzenia, hranice, / kam nesiaham, kam nemám nárok, / len stôl a krb sú moje stálice / a moje verše sú len zástup plánok. // (s. 82, Starnutie). <MT>Idú rohatí, ba aj šupinatí

<A>Malou časťou zbierky sa Buzássy hlási i k literárnym inšpiráciám, čoho dokladom sú dve básne so zhodným názvom Villon, evokujúce enigmatickú osobnosť známeho francúzskeho stredovekého básnika; a ešte báseň V hovorni, venovaná Jánovi Stachovi a Ivanovi Kupcovi, ktorou si autor vybavuje účty s oboma aktérmi literárno-väzenskej kauzy básnika Jána Stacha z konca šesťdesiatych rokov. Témou prevažnej väčšiny básní sú skutočne bezprostredné podnety z najbližšieho okolia (dom, krb, záhrada, vtáctvo, sviatky), ale i širšie bratislavské zábery (Káva a čokoláda), spomienky na detstvo a minulosť, ktoré autor starostlivo vyberá a zapravuje do svojho básnického sebavyjadrenia; reč je i o hmyze, počasí (Babie leto, dedia zima, Jesenné hmly) a i.

Ján Buzássy však nie je len pokorným básnickým baránkom na dôchodku: vie ho inšpirovať i aktuálna politická situácia a vie zaťať do živého pri jej básnickom glosovaní (Kauzy, Filozofia odpadu, Pod vplyvom a i.). Do tejto kategórie patrí i List kráľovnej na s. 48, kde básnik hovorí: „Idú rohatí, ba aj šupinatí, / s pazúrmi, veľkou nohou, krivým zrakom / a skrytým pod zrasteným obočím. / Kto komu otročí / a kto mu za to platí? / Má veľký dlh a stále nevie, na kom / sa bude hojiť, komu čosi vráti, / či nájde čistý zákon, / keď bije do očí, / že platí zisk a vládne svoloč svoloči. //

Básnikove Listy kráľovnej sú intímnymi výpoveďami lyrického subjektu, obracajúceho sa k božstvu alebo k transcendentnu (niekde básnik hovorí o „kráľovnej neba“, inde o „panne“, takže sa môžeme domnievať, že ide o Pannu Máriu, ale nenazýva ju žiadnym známym náboženským oslovením) spočiatku ponosami, profánne sa zverujúc s pozemským trápením, ale v závere dospieva i k posolstvu, nezapierajúcemu i kresťanský obsah: „…jak z neba vták nám zošli ten tón vykúpenia. “ (s. 81)

Hovorcom proti nevkusu

Ján Buzássy: Na mieste
Ján Buzássy: Na mieste Autor: MODRÝ PETER

Na záver zbierky básnik umiestnil štyri básne (Počasie, Príroda, Láska, Boh) pod súhrnným názvom Škola melanchólie s podtitulom Pri prekladaní Bunina, Annenského, Gofmana a ktoré tvoria ucelený súbor – prieskum najvyťaženejších tém básnickej inšpirácie. V básni Boh sa vraví: „To biele telo opustil, keď chladlo / a ušiel do lesov, kde prší z hmiel, / v blízkom kláštore hľadal večeradlo / a našiel najtemnejšiu z čiernych ciel. // Ale Boh nejde za ním s odpustením. / Kajá sa, bičuje a drží pôst, / vytiahne z batoha aj kopu cenín, / to všetko Bohu stále nie je dosť.“ Báseň má implicitný teologický rozmer: Božiu milosť si človek nezaslúži, Boh ju udeľuje nezaslúžene.

Buzássyho zbierka je krásnou výpoveďou o svete, starnutí, skepse i nádeji. Jej neoklasický rámec s vybrúsenou veršovou technikou akoby nás upozorňoval na symetriu a usporiadanosť klasického sveta, ktorého v nás stále viac ubúda, ale ktorý by nás mohol regulovať i v dnešnom rozháranom a výbušnom svete, nevynímajúc ani citlivosť voči starším ľuďom, ktorých hovorcom básnik nevdojak či zámerne je, voči prírode a ľudskej zraniteľnosti, proti nevkusu v poézii alebo i v politike.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ján Buzássy: Na mieste
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku