Kniha týždňa: Ži spomínaním

Knihy Dušana Dušeka sú si navzájom podobné. Toto konštatovanie je síce zrejme pravdivé, ale iste nie objavné a ani prekvapujúce. Veď v súvislosti s Dušekovou prozaickou tvorbou sa už objavilo mnohokrát. Ak sa podobnosťou Dušekových kníh napriek tomu oplatí znovu zaoberať, tak je to mierou tejto podobnosti. Jeho knihy sú si totiž veľmi podobné a sú si podobné už veľmi dlho.

14.01.2016 10:32
debata
Dušan Dušek: Ponožky pred odletom   Foto: SLOVART
Dušan Dušek Ponožky pred odletom   Dušan Dušek: Ponožky pred odletom  

Bude to pomaly polstoročie, čo Dušan Dušek píše a vydáva knižky plné (najmä) poviedok či kratších noviel, ktoré spája prakticky nemenná poetika založená na prakticky nemennom pohľade na svet; to jednoduché a zároveň rafinované písanie o fascinácii životom vo všetkých jeho podobách, najlepšie v tých najnenápadnejších.

Hlavná rola – vek

Dalo by sa povedať, že Dušekovo prozaické videnie sveta je hádam až také nemenné, akoby po všetky tie desaťročia písal iba jednu jedinú veľkú knihu. Akurát, že ju vydáva postupne a každý ďalší knižný text je vlastne len ďalšou kapitolou tejto veľkej knihy. Všetky tie malé, nenápadné veci, ktoré sa v nej za desaťročia nazbierali, tvoria spolu jeden veľký pestrofarebný príbeh života – okrem iného aj života autorovho. Pretože ten je v tomto prípade kdesi pod textom prítomný prakticky ustavične.

Všetku sofistikovanosť literárneho profesionála Dušek nikdy nezabudol dotovať celkom nesofistikovane – samým sebou. Neznamená to, že by písal všetky tie desaťročia iba o sebe, to nie, ale píše vždy cez seba, cez ono už zmienené vlastné, originálne videnie sveta. To sa literárne sformovalo už v časoch Dušekových literárnych začiatkov, kdesi v hĺbke šesťdesiatych rokov, a vydržalo mu dodnes.

Ak sa odvtedy na Dušekovom písaní postupne niečo mení, tak je to hádam len vek rozprávača, ktorý zvyčajne úzko korešponduje s aktuálnym vekom autora. Je to tak aj teraz, v jeho novej knižke s názvom Ponožky pred odletom. A možno ešte výraznejšie ako predtým, pretože vek – a povedzme rovno pokročilý vek rozprávača – hrá v tejto knihe dôležitú, či dokonca hlavnú rolu. Je to totiž kniha staroby. Staroby ako životnej situácie, ale najmä ako životného pocitu. Staroby, ktorá je síce podľa rozprávača sama osebe „hlúpa“ (s. 75), ale ktorá tiež otvára zaujímavý priestor na spomínanie na mladosť, na detstvo. A spomína sa tu skutočne intenzívne a stále. V tomto zmysle je táto kniha aj knihou minulej mladosti, minulého detstva.

Ponožky pred odletom ťažko žánrovo zaradiť. Knihu tvorí jedenásť viac-menej samostatných textov, dajme tomu poviedok, ktoré sú však pomerne pevne prepojené práve motívom spomínania, sprítomňovania minulosti. Či už vlastnej, zachytenej v rámcoch rozprávačovej pamäti, alebo cudzej, zachytenej napríklad v rámčeku starého diapozitívu alebo v starých textoch iných ľudí (je tu úryvok memoárového spomínania akéhosi Ambróza Malinu zo Šaštína alebo prepis gramatických cvičení šaštínskeho žiaka Imricha Slamku z prelomu štyridsiatych a päťdesiatych rokov).

Dušekova nová kniha však nie je útekom do minulosti. Jej dramatickým prvkom je konfrontácia minulého so súčasným. A opäť niekoľkými rôznymi spôsobmi. Pri oných gramatických cvičeniach to môže byť napríklad uvedomenie si príznačného ideologického rozdielu medzi vtedajšími starosvetskými skloňovacími vzormi sluha a meč oproti súčasným, postkomunistickým vzorom hrdina a stroj. Konfrontácia minulého so súčasným sa však ešte výraznejšie prejavuje pri vlastnom rozprávačovom spomínaní na detstvo a mladosť.

Elo H. Veta

Určujúcim textom knihy je hneď ten prvý, poviedka Modrý mak, v ktorej sa rozprávač zo zdravotných dôvodov spojených s pokročilým vekom vracia do miesta svojho detstva, do Piešťan. S pomocou samotného mesta a bývalých spolužiakov spomína a spomínané nenápadne konfrontuje so súčasným. Putovanie po dnešných Piešťanoch je tak zároveň putovaním po čiastočne zabudnutých a znova pripomenutých priestoroch vlastnej pamäti. Na každom kroku sa mu vynorí „nejaká spomienka“ (s. 14).

Čie sú to spomienky? Samozrejme, stále rozprávačove, ale ten má tentoraz veľmi blízko k samotnému autorovi. Aj rozprávač je spisovateľ – a spomína práve svojím písaním: „Písaním som si všetko opakoval…“ (s. 41) Až by sa žiadalo povedať, že spomína samotný Dušan Dušek. Lenže blízkosť ešte neznamená totožnosť. Čítame predsa stále vysoko štylizovaný prozaický text, nie autobiografiu, čo Dušek pripomína okrem iného upravenými menami svojich kolegov, známych literátov a iných umelcov – básnikov Polniaka, Buzáša, básnikov-bežcov Rapkáča, Plavčíka, Štrpca, Dušana M. Krista, filmára Ela H. Vetu a mnohých iných. Spoznáme ich síce, ale nie sú to tak celkom oni, presne tak, ako Dušek nie je tak celkom rozprávačom týchto poviedok.

Okrem napätia medzi minulým a súčasným tu teda nájdeme aj napätie medzi realitou a literatúrou, medzi reálnym a fiktívnym.

Nič nie je nedôležité

Čo sa môže stať predmetom Dušekovho spomínania? Prakticky čokoľvek, pretože jeho literárne rozprávanie je založené na princípe enumerácie a priraďovania. Vedľa seba – a na rovnakú úroveň – kladie zvláštne slovné spojenia, veselé vety, „hlášky“, mikropríbehy s mikropointami, drobné gestá, pohyby či len pohľady z ničoho nič sa objavujúcich a zasa miznúcich postáv… Nič v tomto rozprávaní nie je dôležitejšie než to ostatné, ale nič nie je nedôležité.

Zrejme práve preto nenapísal Dušan Dušek (aspoň zatiaľ) román. Mimochodom, krátke povzdychnutie si nad týmto faktom je tiež súčasťou tejto knižky: „Vždy som chcel napísať román, ale vždy sa mi to scvrklo – a z románu bola novela alebo poviedka, inokedy iba básnička.“ (s. 55) Veľký epický žáner by si totiž žiadal hierarchizáciu sveta, oddeľovanie zásadného od okrajového. Lenže v Dušekovom svete je podstatné (teda zaujímavé) všetko, čo sa v ňom ocitne. A čo takým náhodou nie je, to sa takým rýchlo stane.

Prejavujú sa tu dve tendencie, ktoré si Dušek priniesol ešte zo svojich formujúcich šesťdesiatych rokov. Na jednej strane je to záujem o každodenné veci z bežného života (hovorilo sa tomu aj literatúra všedného dňa), na strane druhej je to poetizácia, literárne ozvláštňovanie onej všednosti reality. Až metodologickú funkciu tu plní historka o koze, ktorá ozvláštňuje výpravcu zdraviaceho vlak. Stáva sa synekdochou celého Dušekovho písania: „…od tej doby píšem najmä o kozách.“ (s. 70)

Prejavy skutočnosti

S ozvláštňovaním sa tu však narába veľmi opatrne, v rukavičkách, aby sa nestratila tá najvyššia hodnota, ktorú si literatúra (aj tá Dušekova) tiež prináša zo šesťdesiatych rokov – a tou je autentickosť, teda ozajstnosť, skutočnosť.

Ustavičné skúmanie toho, čo je v našom svete simulátorov a virtuálnych realít ešte stále skutočné, je základom nepísaného literárneho programu celej veľkej generácie spisovateľov, ktorí vstupovali do slovenskej literatúry v šesťdesiatych rokoch. Vrátane Dušeka. Skeptici medzi nimi už dávno tvrdia, že autentické nie je takmer nič. Dušek, naopak, vidí zaujímavé prejavy skutočnosti takmer všade a vo všetkom. Je toho tak veľa, až sa v tom občas ťažko zorientovať. Dušan Dušek je voči realite prajný – občas dokonca možno aj viac, než by si zaslúžila.

Zaujíma ho všetko, čo je ľudské. A ľudská je aj nedokonalosť. Preto je táto kniha tiež o zabúdaní, omyloch a chybách. Aj gramatických – o svojej žene hovorí rozprávač často nesprávne ako o mojej žene. Neprekáža mu to, má totiž jedno – ľuďom prospešné – pravidlo: „Ignorovať pravopisné chyby; aj všetky ostatné.“ (s. 110) Za chybu sa dá pokladať aj zabúdanie. A naozaj, niektoré veci už rozprávač za tie roky zabudol – meno spolužiaka, alebo ako opraviť defekt na duši (bicykla), ale stále má veľkú chuť si na to všetko opäť spomenúť. Práve tým dokáže byť ešte mladý – „stačilo by mať o päťdesiat rokov menej (s. 17). Aj s nimi to však ide. Pretože tak ako vo všetkých Dušekových knihách – kapitolách jeho veľkého životného románu, aj tu sa stále žije naplno. Akurát že teraz sa už naplno žije – spomínaním.

Dušan Dušek: Ponožky pred odletom, Slovart, Bratislava 2015

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #slovenská literatúra #kniha týždňa #Dušan Dušek #Ponožky pred odletom