Z cédečka sa človek dozvie, že blondiak Zibura toho za 23 rokov svojho života už stihol mnoho. Študoval tri vysoké školy, pracoval v Českom rozhlase, organizoval hudobný festival, prešiel kus sveta a privyrába si písaním reklamných textov. V osemnástke prepadol neobyčajnej vášni – peším púťam. Za posledné štyri roky podnikol púť do Santiaga de Compostela, Ríma a Jeruzalema a keď pochopil, že ľudia jeho rozprávanie radi počúvajú, okrem stand-upových vystúpení spracoval svoje zážitky aj do (audio)knihy.
Cédečko nahovoril všestranný Zibura s prezývkou Ziby sám. Hneď na začiatku bodro vysvetlí: „Nepreskúmať za celý svoj život svet je podobne divné, ako neprezrieť si práve použitý toaletný papier. Nekonečná zvedavosť je jeden z darov, ktoré príroda mladým mužom nadelila.“ Objasní tiež, že otec mu namiesto rozprávok čítal dobrodružné knihy.
Lenže Ládík – ako o sebe Ladislav Zibura rád rozpráva – je cestovateľ z celkom iného cesta ako napríklad legendárne duo Zikmund a Hanzelka. Na rozdiel od nich necestuje s mapami, stanoví si len približnú trasu, zásadne chodí peši na chrbte s batohom, kde má len to najnutnejšie – ale podobne ako H+Z, aj on si píše denník.
Ladislava nezaujímajú pamiatky či veľké mestá, viac ho zaujímajú ľudia, ktorých sa snaží vtipne komentovať. Občas sa mu to darí viac, inokedy menej, sem-tam skĺzne k banalitám. V momente, keď chcete cédečko znechutene vypnúť, však povie vtipnú historku o tom, kam chodia pútnici na záchod, alebo ako zistil, že Kurdi nie sú stelesnenie zla. Kurdov ako národ napríklad definuje stručne: máte zbrane, nemáte štát a všade na svete vás nenávidia.
Prirovnáva Atatürka k „tatíčkovi“ Masarykovi, rozpráva o tom, že ramadán vznikol, aby ľuďom pripomenul, aké to je, mať hlad. Azda najviac mladého pútnika prekvapila moslimská pohostinnosť. Turci ho totiž počas ramadánu stále hostili jedlom a ponúkali mu nocľah, čo sporovlivý Ziby rád využil. A neskôr sa podelí o poznatok, že jeho prezývka Ziby bola miestnym smiešna – v arabčine totiž toto slovo znamená „malý penis“. Zibura rozpráva, ako ho boleli nohy, trápil smäd, bojoval s nudou a únavou, aby to vystriedali akčnejšie pasáže o tureckej párty, kde musel predviesť „európsky tanec“.
Foto: ARCHÍV LADISLAVA ZIBURU
Čím viac Turci zo zábavy Ladislavovi strieľali pod nohy, tým vyššie ten vyskakoval a tým väčší aplaus zožal. A potom otrasený z kultúrnych rozdielov a strieľania mladíkov z dediny odišiel s tinitusom (zvonením v ušiach). Historku ukončil poučením: nabudúce si musím zobrať pištoľ, dnes som tam bol za chudáka.
Nie, Ladislavova asi tisíckilometrová púť Tureckom nebola vždy idylickou záležitosťou, ako sa to snažil prezentovať svojej mame (nad fotkami, čo jej posielal, sa zachechtal: čistá propaganda, ale čo by som pre matku neurobil). Vraj o čo menej si pamätal z miest ako Istanbul či Edirne, o to viac mu uviazli v pamäti pohostinní ľudia. A po 29 dňoch dorazil do Izraela, kde sa „tešil na tú krásnu biblickú krajinu, ktorú na Vianoce ukazujú na tom druhom kanále než Pelíšky“. Jedna z prvých vecí, ktoré ho v Izraeli potešili, boli záchody európskeho typu.
Nuž, novodobý pútnik.
