Namiesto učených traktátov a rétorických otázok sa šestica literárnych vedcov a kritikov podujala hľadať odpovede priamo v jadre literárneho života. Na základe vybraných autorov a diel ponúka publikácia Hľadanie súčasnosti erudovaný a celistvý pohľad na stav slovenskej prózy a poézie. Nechce byť mapou so všetkými presnými údajmi, skôr obrazom toho kvalitného a hodnotného.
Oddeliť zrno od pliev
Karol Csiba, Michal Jareš, Radoslav Passia, Veronika Rácová, Ľubica Schmarcová a Ivana Taranenková patria k odborníkom na slovenskú literatúru a ich súborná publikácia stavia na viacročnej kritickej, pedagogickej a redaktorskej práci. Ich hľadaniu súčasnosti preto dodávajú relevantnosť a, našťastie, aj zrozumiteľnosť – presne vymedzené kritériá, skúsenosti a poznanie kultúrneho priestoru. Ako píšu autori v úvodnom predhovore, snahou nebolo pomenovať a zatriediť všetky vydané diela – to, čo sa do knihy dostalo, je extrakt, vrchol ľadovca. Jedným zo zásadných kľúčov prístupu je kvalita, a teda esteticky zaujímavé, podnetné, inšpirujúce či dokonca formujúce knihy.
Publikácii tento prístup nemožno vyčítať, práca s celou masou vydaných diel by vzhľadom na jej kvantitu bola rozsahovo vyčerpávajúca a možno aj trocha zbytočná. Ak to preženieme, Hľadanie súčasnosti oddelilo zrno od pliev, odmietlo pečiatku „katalógu“ a aj keď je meradlo kvality umenia večnou dilemou a vskutku závisí od individuálnych kritérií kritika, autorom sa tento odvážny cieľ podarilo naplniť. Predtým, ako sa dostávajú k hlavnej časti obsahu, a teda ku konkrétnym okruhom, predstavia ešte literárny život po roku 2000 a v krátkej eseji načrtnú tendencie, smerovanie a charakter súčasnej slovenskej knižnej produkcie. Tá má, na rozdiel od obdobia pred rokom 1989, omnoho diferencovanejší a rôznorodejší charakter.
Hľadanie identity
Do popredia sa dostáva napríklad reflexia spoločenských pomerov či pretrvávajúcich dezilúzií. Napriek tomu, že evidentná je určitá kontinuálnosť, vo všeobecnosti sa nedá pomenovať konkrétny tematický diskurz. Podstatné je skôr sledovať dominantné javy, okruhy či prístupy. Posun k individualizácii a väčšia fragmentárnosť literárnych iniciatív možno na prvý pohľad vzbudzujú dojem „nehybnosti“ tohto priestoru, ale po určitom odstupe sa dá badať prepojenosť a synergický vzťah. Zatiaľ čo v 90. rokoch hrala prirodzený prím postmoderná línia písania, v nasledujúcom desaťročí sa objavuje tendencia návratu k subjektu. Slovami kritikov – „pribudli snahy sprostredkovať hodnoverný, konkrétnymi obsahmi naplnený životný svet“. S príchodom nového tisícročia upadli aj rozpaky z formovania generačných výpovedí a v prípade poézie sa okrem experimentálnosti otvára aj snaha o angažovanosť a prirodzené pertraktovanie emocionality.
Problém s komplexným uchopením slovenskej literatúry a akéhosi plynulého vyrozprávania dejín vyriešili autori určením jej najevidentnejších prvkov. Koncept knihy je základne rozdelený na prózu a poéziu, ktoré ďalej sublimujú do okruhov podľa zamerania a charakteru autorov a ich diel. Zaujímavou kapitolou je „expatovská“ próza, ktorá vznikla ako súčasť nových spoločenských podmienok. Problém hľadania domova v kontexte dlhodobejšieho pobytu v zahraničí – pocit odcudzenia, citového strádania, ale aj eufórie, vo svojich prózach otvára mladá spisovateľka Zuska Kepplová. Knihy Buchty švabachom a 57 km od Taškentu poukazujú na stavy frustrácie a určitej nostalgie za domovom a zároveň sú zrkadlom procesu hľadania vlastnej identity.
Podobne ako Kepplová aj oceňovaná Ivana Dobrakovová sa vo svojej prozaickej tvorbe zameriava na život v cudzej krajine. To „cudzie“ je ďalej prenášané aj do iných rovín a často končí až pri izolácii od seba samého. Autorkinými hrdinami sú predovšetkým ženy, v románe Bellevue je to devätnásťročná Blanka, ktorá sa v rovnomennom sanatóriu na juhu Francúzska stará o telesne postihnutých a v náročnom prostredí neustálej konfrontácie s ľudskými defektmi prepukne aj jej osobná duševná patológia.
Regionálna stopa
Jedným z dobovo príznakových javov v slovenskej literatúre je aj návrat k regionalizmu. Dôraz na geografický priestor so všetkými jeho jazykovými, povahovými a inými nuansami vytvoril počas posledných rokov silnú literárnu skupinu. Patrí do nej Viťo Staviarsky s jeho originálnym idiolektom, svojráznym humorom a tragikomickým nábojom.
Román Kale topánky zasadený do rómskej komunity na východnom Slovensku nesie všetky prvky charakteristické práve pre Staviarskeho, pričom jeden z najvýraznejších je vytvorenie insitnosti vďaka lexikálne obmedzenému prejavu protagonistov. Lokálne témy spracováva aj Maroš Krajňak, čerpajúci z multietnického priestoru východokarpatského regiónu, ale patria sem aj ďalší – napríklad Lukáš Luk, Ján Púček, Milan Zelinka, Ján Litvák či Štefan Moravčík.
Mnohí zo slovenských spisovateľov sa pri zaraďovaní prelínajú z jednej kategórie do druhej a autori Hľadania sa skrátka museli rozhodnúť, do ktorej ich primárne zaradiť. Jedným z takých je Veronika Šikulová, ktorej tvorba má výrazné znaky regionalizmu, no zároveň je značne autobiografická. V tomto okruhu spolu s ňou dominuje poetka Mila Haugová so silným introspektívnym puncom, Etela Farkašová či Jaroslava Blažková, u ktorej pretrváva osobný, emocionálny rozmer. Ironické modifikácie skutočnosti zase predstavujú autorov, ktorí sú príznační svojím ironickým, analytickým, individualistickým prístupom k realite. Zostavovatelia sem zaraďujú Dušana Mitanu, Ballu, Pavla Vilikovského, ale tiež Stanislava Rakúsa či Máriusa Kopcsaya.
Podarilo sa udržať pevné miesto
Okrem spomenutých okruhov mapujú aj mnohé ďalšie, čím vytvárajú hodnotnú vôdzku na pochopenie a uchopenie súčasnej slovenskej poézie a prózy. Bolo by azda nemožné vymenovať všetky z nich a uviesť aspoň majoritnú časť výrazných literárnych indentít.
Hľadanie súčasnosti nehľadá „prelomovosť“, uvedomuje si, že slovenská literatúra po roku 2000 stratila časť zo svojej spoločenskej prestíže. Nevníma to však ako hlbokú stratu, pretože sa jej podarilo vyrovnať a osvojiť si viacero nových marketingových, technických a iných prístupov, čím si spolu so svojou dynamickosťou a osobitosťou dokázala udržať pevné miesto na poli slovenskej kultúry. A čo je najdôležitejšie, pošťastilo sa jej vytvoriť knihy, ktoré možno nazvať umeleckými dielami.
