Pre Jána Štrassera je typické, že ak dá do knihy úvod, ten je krátky, ale autor v ňom veľa vypovie. Aj tu – ako kniha vznikala („A tak sme sa celý rok 2014 trpezlivo zhovárali…“) a aká je Alta Vášová (nachádza sa „… ďaleko od hlučného davu. A ešte presnejšie: priamo v strede. V strede seba.“) Publikácia prináša aj podstatné informácie o obidvoch autoroch, obsahuje Vášovej bibliografiu, fotografickú prílohu s biografickou chronológiou a napokon Vášová číta z vlastnej tvorby na priloženom CD.
Dramatický monológ
Autorove otázky a autorkine odpovede vytvárajú konštrukčne, štýlom, vnútornou kompozíciou epický, priam románový text. Otázka vždy akoby splývala s posledným motívom odpovede. Štrasser kladie otázky prevažne bez komentovania, zvedavé, presné, ako „vyšetrovateľ“, Vášová je v odpovediach úprimná, kritická aj voči sebe, často odpovedá úryvkom zo svojej prózy, čo pôsobí pozitívne, ozvláštňujúco. Otázky sú niekedy provokatívne, zachádzajú i do autorkinho súkromia. Úprimnosť Alty Vášovej voči všetkému, čo je obsahom rozhovoru, je miestami až ohromujúca, odpovediam i na provokatívne otázky sa spravidla nevyhýba, hoci „nezvyknem si často púšťať ľudí do súkromia“. Tak je v knihe značný priestor venovaný rozprávaniu o rodine, súrodencoch, deťoch, vnúčatách, najmä však o manželovi Petrovi Zajacovi. Ján Štrasser položil autorke veľa takých otázok, ktoré smerujú k jej vnútornej charakteristike: Vieš taktizovať? Vieš robiť kompromisy? Klameš niekedy? Závidíš niekomu niečo? Si pracovitá? … Odpovede na tieto i mnoho iných podobných otázok sú veľmi zaujímavé, pozoruhodné. Alta Vášová používa bežný hovorový štýl, miestami aj slangové výrazy, a tak sa texty ešte väčšmi približujú autentickému rozhovoru medzi ľuďmi známymi a blízkymi.
Text Sledoslovu pôsobí ako dramatický monológ (Vášová) s režisérom a šepkárom v jednom (Štrasser). Dá sa dokonca povedať, že ide akoby o autobiografický román na princípe hovoriaceho a počúvajúceho (Štrasser a čitateľ), hlavnou postavou je Alta Vášová. Dej má chronologickú dejovú líniu s množstvom dôležitých epizódnych postáv a s historickým pozadím. Súčasne je to „román“ psychologický a dokumentárny. Talent na získavanie námetov, tém a ich tvarovanie do epickej formy získala autorka aj od predkov, ktorí „vybavili“ budúcu prozaičku a scenáristku bohatstvom informácií. Tie Alta Vášová využila aj v tejto knihe, keď výborne prerozprávala oral history svojho rodu. Detaily zo života predkov – to je už istotne v mnohom autorkina vydarená fabulácia. Spolu s ňou sa pohybujeme na Podkarpatskej Rusi, po 15. marci 1939 už na Karpatskej Ukrajine, spolu s Vášovej rodičmi a starými rodičmi vnímame situáciu v tzv. Slovenskom štáte a v protektoráte, no prostredníctvom autorkiných zážitkov je to predovšetkým Bratislava.
Toto mesto a jeho historické premeny, ale aj meniace sa režimy, vlády – to je dvíhajúca sa i padajúca kulisa Vášovej spomínania („U nás sa krajina, mesto, budova berie ako predmet dennej spotreby a tak sa k tomu aj správame,“ hovorí na inom mieste, keď uvádza veľmi racionálne, uskutočniteľné návody na ochranu nášho životného prostredia, alebo vyslovuje názory v súvislosti s búraním starej Bratislavy.) Niektoré príbehy sú napínavé, dobrodružné, priam detektívne. Obdivujeme jej rôznorodé záujmy v detstve a mladosti (cestovanie stopom, stanovanie, „túlanie sa“ znamenalo pre ňu byť slobodnou), úspechy napr. v džude, sledujeme jej základné kontakty s umením a umelcami, neskôr aktívne vnímanie politickej reality, začiatky literárnej tvorby (prvé dve prózy v Mladej tvorbe roku 1961), dozvieme sa o prvom rukopise – knihe, ktorá „síce nevyšla, no napriek tomu – alebo práve preto – zmenila celý môj život“. Začala sa totiž jej spolupráca s filmom i s televíziou.
Od šesťdesiatych po súčasnosť
Práve tie časti knihy majú vysoký dokumentárny význam, sú aj hodnotením tvorby významných filmárov na pozadí času normalizácie („Mňa postihla tým, že Sladké hry minulého leta strčili do trezoru a ja som sa stala nežiaducou autorkou.“) „Príbehy“ autorkiných muzikálov sú napínavým čítaním. „Do všetkých svojich tvorivých projektov som vstupovala ako amatér – do literatúry, do rozhlasovej tvorby, do písania muzikálov…“ Alta Vášová aj konfrontuje, porovnáva v čase a kriticky posudzuje filmové programy RTVS v súčasnosti („Väčšine ľudí kultúru supluje zábava či bulvár.“ „Čím viac zábavy, tým menej zodpovednosti. Spoločnosť akoby sa infantilizovala.“)
Ján Štrasser má k Alte Vášovej priamu prosbu – venovať sa 60. rokom z hľadiska občianskeho a politického postoja, podobne je to aj o čase nežnej revolúcie a páde komunizmu. Nejde ani tak o oficiálne, známe veci, ale skôr o zákulisie týchto udalostí („Sloboda zbavila ľudí zábran správať sa nemravne.“) K postojom, hodnoteniam, dojmom sa pridal aj Štrasser, nie sú to iba otázky, ale spolukomentáre a spoluhodnotenia. Zamýšľajú sa a riešia aj chúlostivé otázky našej súčasnej spoločnosti.
Keď Alta Vášová zhodnocuje nežnú revolúciu, a najmä obdobie po nej, odkrýva to, o čom sa často nehovorí. A hodnotí zaujímavo – sociologicky, politologicky, psychologicky. Veľmi racionálne, múdre názory vyslovuje na témy národa, národností, nacionalizmu, na dejiny a ich skresľovanie, vyjadruje názor na riešenie rómskeho problému („Menšiny nepotrebujú od väčšiny dary, ale akceptovanie.“), na feministické hnutie i na LGBTI.
Menšinová autorka
Ján Štrasser je iniciátorom zaujímavého postupu pri „prehliadke“ kníh Alty Vášovej. Autorka o svojich knihách hovorí v podobe recenzií, resp. širokých anotácií. Nedá sa nezacitovať z jej hodnotení: „Ja som menšinová autorka pre menšinových čitateľov.“ „Ja to čitateľom asi naozaj neuľahčujem. Preto ich nemám veľa, ale zato dobrých.“ Knihy vydané po roku 1989 (je ich sedem) charakterizuje spolu s Jánom Štrasserom a uvádza z nich úryvky. O vlastnej poetike („Nikdy som nikam nepatrila. Asi sa na mňa hodí výraz – solitér.“) rozpráva často cez výtvarné umenie, spolu so Štrasserom diskutujú o literárnej kritike, o kultúre v národe, rozprávajú o literárnych cenách, osobitne o tých, ktoré Alta Vášová za svoju tvorbu získala, podrobne a odborne hovoria o filmoch a sci-fi literatúre, o prírode, ktorú Vášová má rada od detstva, je súčasťou jej próz („Príroda ovláda kompozíciu.“) a do nej utekala zo šedivého mesta.
Posledná kapitola knihy má názov Keď to príde, bude to treba zvládnuť. A medzi Štrasserovými otázkami sú aj tieto: Cítiš sa byť stará? Bilancuješ svoj život? Premýšľaš o smrti? Bojíš sa smrti? V odpovediach Alty Vášovej však nenájdeme pesimizmus, smútok, rezignáciu. Naopak. „Pokračujem v línii biografického písania. Píšem knižku, ktorá sa bude volať Odlety.“
- Ján Štrasser: Sledoslov / Rozhovory s Altou Vášovou
- LIC 2015
