Vámoš vniesol do slovenskej literatúry podnety z filozofie a prírodných vied. Popieral tradičné piliere spoločnosti, za aké sa považovali náboženstvo, rodina, národ či poslušnosť voči autorite. Odtabuizoval tému sexuality a pohlavných chorôb. Venoval sa ženskej otázke i problému asimilácie židovstva.
Prozaik a dramatik, vzdelaním lekár, Gejza Vámoš (1901 – 1956) je jedným z najzaujímavejších autorov slovenskej medzivojnovej literatúry, a to vďaka svojim životným osudom i dielu odlišnému od dovtedajšej slovenskej literárnej a kultúrnej tradície – pochádzal z maďarskej židovskej rodiny, v roku 1939 emigroval do Južnej Ameriky pred rastúcou vlnou antisemitizmu, zomrel v Brazílii. Vo svojom prozaickom diele akcentoval chorobné a patologické stránky života, snažil sa nájsť univerzálny, jednotiaci princíp sveta; v túžbe po novom svete a človeku neustále protestoval proti stavu spoločnosti i voči vesmírnemu usporiadaniu (stvoreniu), čím sa jeho dielo priblížilo európskemu viac než domácemu umeleckému vývoju, najmä naturalizmu, dekadencii a expresionizmu.
Kniha chce upozorniť na výraznú „pozabudnutú“ osobnosť slovenskej literatúry a apelovať za návrat k tvorivým osobnostiam, ktoré presahovali teritoriálne či dobové obmedzenia.
Kalligram
