Kniha týždňa: Kniha nabádajúca k tvorivému životu

21.02.2016 12:00

Spisovateľka a filozofka Etela Farkašová vychádza z potreby myšlienkami uchopiť život, ktorý sa mení pred našimi očami a utvára si nové smerovanie, paradigmu.

Aj svoju nedávno vydanú knihu Paralely a prieniky napísala s vedomím zaplnenia niektorých bielych miest, mysliac na filozofiu, ktorá by nepredstavovala filozofovanie vo "vzduchoprázdne“, ale prinášala by relevantné myšlienky pre tento priestor.

Filozofka sa neuberá cestou tematizovania potenciálnych zánikov, ktoré sú doslova naporúdzi, na to je priveľká humanistka, až starosvetsky si váži ľudí a ľudský život. Vyostruje však hrot svojho bystrého pera (vedeného rovnako bystrou mysľou) a ak je to potrebné, odhaľuje a pomenováva príčiny negatívnych javov sveta a života, hľadá pozitívne riešenia. Aj keď hovorí o kultúre, vede, literatúre či jazyku, je to angažované hľadanie, za ktorým cítiť snahu pozdvihnúť z pomyselného prachu upadnutého človeka… Vzhľadom na dnešnú realitu, celého sveta i priestoru našej krajiny, ktorá nesie množstvo znakov reálnej krízy, si filozofka zvolila najadekvátnejší postoj. Takýto druh záchovnej koncepcie u Farkašovej funguje aj ako presah feministických teórií, ktorým sa dlhodobo venuje v rámci profesionálneho filozofovania.

O paradoxoch

S týmito určujúcimi východiskami pristupuje aj k témam najnovšej knihy. Rozdelila si ju do dvoch častí, z ktorých každá obsahuje tri texty. V prvom, ktorý má názov Kontexty globalizácie, Farkašová konštatuje: "K základným paradoxom patrí, že napriek prísľubu zbližovania jednotlivých častí sveta dochádza vplyvom globalizácie k zväčšovaniu rozdielov, napätí medzi globalizátormi a tými, ktorí sa stali objektmi globalizácie.“ Výsledkom sú rôzne asymetrie, pričom autorku zaujímajú hlavne tie, ktoré sa prejavujú v oblasti kultúry, vedy a poznania západnej proveniencie voči tým, čo pochádzajú z nezápadných krajín ("west a rest“). Ide o otázky hodnôt, uznania zásluh na vývoji svetovej vedy a kultúry. Hovorí priamo o istej nespravodlivosti či nerovnosti, v čom možno takisto vidieť ohlasy súčasného feminizmu s jeho neutícha­júcim zápasom o rodovú rovnosť.

Na začiatok svojich úvah v eseji O poznávaní (a kultúre) v kontexte globalizácie alebo O západnej vede trochu inak si požičala príklad z eseje súčasného maďarského filozofa Lászlóa Földényiho Dostojevskij na Sibíri číta Hegla a rozplače sa, ilustrujúcej heglovskú "mimodejinnosť“ miesta, predstavu, ktorej dobre rozumejú tvorcovia či vedci reprezentujúci menšie, nezápadné národy.

Z tohto pohľadu autorka hovorí o paradoxe kultúrnej nepriepustnosti otvorených hraníc. Keď sa zamyslíme nad problémom vo vzťahu k literárnej tvorbe, je zrejmé, že na začiatku stojí celkom prirodzená jazyková bariéra, a tiež nevyhnutnosť prekladu diela, ktoré sa chce dostať do takéhoto "uznávacieho“ kontextu. Ale ako sa ukazuje, ani jazykové prispôsobenie nevedie k rovnosti v otázke uznania hodnoty diela.

Na podnetné úvahy nadväzuje ďalšia stať Dvojité stroskotanie Robinsona alebo O objektivite vedeckého poznania, v ktorej autorka rozoberá súčasné diskusie zamerané na vedu a vedecké poznanie. Je príznačné, že sa čoraz viac zdôrazňuje kolektívna povaha vedy, kde sa poznanie rodí zo vzájomnej komunikácie a kooperácie vnútri vedeckých komunít. Hovorí sa o sociálnom podujatí spojenom s konkrétnym kultúrnym pozadím.

Veľmi aktuálna je aj tretia esej tejto časti s názvom Hľadanie nového typu rozumu/racionality alebo Môže byť emocionalita racionálna?, v ktorej sa komentujú súčasné kritiky tradičného chápania rozumu a racionality požadujúce ich nové vymedzenie. Autorka, opierajúc sa aj o feministické skúmania, zdôrazňuje význam emócií v procese poznania, a to nielen v sfére motivácie, pripisuje sa im doslova heuristická funkcia.

O filozofujúcej literatúre

V druhej časti knihy s názvom Filozofické aspekty literatúry/li­terárne aspekty filozofie Farkašová, vedená napokon aj otázkami, ktoré si kladie ako dvojdomá tvorkyňa, na rozhraní filozofie a literatúry, rozobrala nastolenú tému z viacerých aspektov. V eseji, ktorú vtipne pomenovala Spojenkyne alebo znepriatelené príbuzné? (Niekoľko pohľadov na vzťah filozofie a literatúry), sa zamýšľa nad dôsledkami aliancie filozofie s literatúrou, ktorá je dnes celosvetovým javom. Autorka sa zamýšľa nad fenoménom filozofujúcej literatúry, ktorá mala odjakživa ambíciu tematizovať večné filozofické otázky.

Čo sa týka samotnej filozofie a jej paralel s literatúrou či s umením, podľa Farkašovej je jednou z možností nazerať na ňu ako na vedu "o vnútornej skúsenosti, o zraniteľnom svete pocitov, ideálov, predtúch, projektov, túžob a snov, ktoré nosíme v sebe“. Autorkino myslenie smeruje k tomu, že zmenená realita života a sveta je reflektovateľná inými nástrojmi, nie čisto filozofickými, kde literarizovaná filozofia pomocou osobitých žánrov (esejí, listov, denníkov a pod.), uplatňovaním metaforického jazyka prichádza ako vhodné riešenie, hoci dôsledkom je – ako sa ukazuje – zmenená postupnosť: myšlienka ide, tvorí sa za jazykom…

Farkašová vyzdvihuje skúsenostný potenciál literatúry, o ktorej sa dá v súvislosti so zážitkovosťou a skúsenosťou hovoriť "ako o experimentálnom priestore, v ktorom sa vytvárajú najrôznejšie modely daných fenoménov a ich k ombinácie“. Čitateľ sa v eseji oboznámi so svetovým filozofickým diskurzom na danú tému, z ktorého vyplynulo autorkino poznanie, že je čas iniciovať aj diskusie "o možnosti (potrebe) transformovať filozofiu v zmysle jej väčšieho priblíženia k reálnemu ľudskému prežívaniu, zohľadneniu jeho konkrétnosti a jedinečnosti…“

O praktickej múdrosti

Do hĺbky prepracovaná a mimoriadne podnetná je ďalšia esej Písanie ako odpoveď na otázku o vypovedateľnosti sveta (o niektorých filozofických motívoch v textoch Virginie Woolfovej). Tvorbe tejto spisovateľky sa filozofka podrobne venovala v knihe feministickej filozofie Na ceste k „vlastnej“ izbe. Tentoraz sa pre ňu stala predmetom skúmania Woolfovej snaha čo najviac priblížiť literárny text bytiu, o ktorom podáva autentickú správu. Rozoberá jej jazyk, v ktorom je prítomné naratívne mlčanie, dosahované fragmentarizáciou a rytmizáciou, o pocitoch neurčitosti, prostredníctvom čoho Woolfová túžila čo najviac sa priblížiť k pravde.

Podľa Farkašovej sa tak naznačujú dva z epistemologického hľadiska významné momenty o tom, že pravda je vždy premiešaná s omylmi a že ju nemožno dostať hotovú, ale sa treba podieľať na jej tvorbe. O prínose Woolfovej do modernej literatúry píše v známych súvislostiach paralel a analógií s tvorbou Jamesa Joycea a Marcela Prousta. Tu by som si dovolila v duchu myšlienok z autorkinej eseje o globalizačných paradoxoch doplniť, že ako "východný pendant“ týchto západných tvorcov je vo svete uznané dielo ruského modernistu, postsymbolistu Andreja Belého, a to najmä román Peterburg napísaný v rokoch 1911–1913.

V závere svojej knihy, v eseji Pozvanie na šálku kávy vo filozofickej kaviarni alebo O filozofii ako o ceste k "praktickej“ múdrosti píše Farkašová o predstave takýchto kaviarní, ale hlavne o potrebe, ba nevyhnutnosti filozofického rozhovoru pre človeka. Mal by byť podľa nej prípravou "na sústavné hľadanie, na hľadačský postoj v živote ako na jediný tvorivý, za ktorý zodpovednosť pripadá každému z nás“.

  • Etela Farkašová: Paralely a prieniky, Vydavateľstvo SSS, 2015

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Paralely a prieniky #Etela Farkašová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk