Foto: Ikar
Začína sa temný a uhrančivý triler z pera majstra hororu.
Revival a Stephen King.
Tragédia pripravila reverenda o milovanú rodinu a jeho zármutok sa zmenil na vzburu proti Bohu. Po kázni, v ktorej verejne odvrhol svoju vieru, musel z fary odísť.
Odvtedy prešlo veľa rokov.
James je teraz už dospelý, živí ho rocková hudba a zabíja ho závislosť od heroínu. Je na dne, keď sa opäť stretne s Charlesom Jacobsom – a objaví tajomný, nebezpečný svet, o akom dosiaľ netušil.
Reverend je totiž posadnutý predstavou všemocnej božskej elektriny, jeho vynálezy však vedia rovnako pomôcť, ako drasticky uškodiť.
Muž, ktorý kedysi slúžil dobru, dnes kladie na oltár svojej novej modly celý život – aj životy iných ľudí. James Morton sa nechtiac stáva jeho spoločníkom.
„Pri čítaní knihy sa vnárate čoraz hlbšie a hlbšie do príbehu, takže postupne takmer veríte, že všetky Jamesove hrôzostrašné zážitky sa mu naozaj udiali.“The New York Times
Revival je dokonale namiešanou nostalgiou 60.rokov a starého dobrého amerického hororu.
King majstrovsky dávkuje skrytú temnotu, pohráva sa s postavami i čitateľom a mnohí čitatelia sa zhodujú – starý dobrý King.
Začítajte sa do prvých strán novinky Stephena Kinga REVIVAL:
Čierny Peter. Smrtná hora. Jazero pokoja.
Naše životy sú aspoň v jednom ohľade ako filmy. Hlavné roly v nich hrajú príbuzní a priatelia. Vedľajšie roly dostávajú spolupracovníci, učitelia a bežní známi. Sú tu aj šteky: dievča pri pokladnici v supermarkete, to s pekným úsmevom, priateľský barman v miestnej putike, chlapi, s ktorými trikrát do týždňa makáte v posilňovni. A sú tam tisícky komparzistov – ľudí, ktorí každým životom pretečú ako voda cez sito, raz sa mihnú a viackrát ich neuvidíte. Tínedžer, ktorý listoval v komiksoch v kníhkupectve Barnes & Noble, ten, popri ktorom ste sa museli pretlačiť (a zamrmlať „Dovolíš?“), aby ste sa dostali k časopisom. Žena vo vedľajšom jazdnom pruhu pri semafore, ktorá si obnovuje vrstvu rúžu. Matka, ktorá v reštaurácii pri ceste, kam ste si skočili na niečo pod zub, utiera batoľaťu zmrzlinu z tváre. Predavač, ktorý vám na bejzbalovom zápase predal vrecko arašidov.
No občas vám do života vstúpi niekto, kto nezapadá do nijakej zo spomínaných kategórií. Čertík, čo v priebehu rokov – často v krízovom momente – v nepravidelných intervaloch vyskakuje zo škatule. Filmári takúto postavu označujú ako Čierny Peter alebo nositeľ zmeny. Keď sa ukáže vo filme, viete, že je tam, lebo ho tam poslal scenárista. No kto píše scenáre našich životov? Osud alebo náhoda? Radšej verím, že to druhé. Z celého srdca a duše po tom túžim. Keď si spomeniem na Charlesa Jacobsa – môjho Čierneho Petra, môjho nositeľa zmeny, moju Nemezis –, neznesiem pomyslenie, že jeho prítomnosť v mojom živote by mohla mať niečo spoločné s osudom. Znamenalo by to, že všetky tie strašné udalosti – tie hrôzy – mi boli súdené. Ak je to tak, neexistuje svetlo a naša viera vo svetlo je iba naivná ilúzia. Ak je to tak, žijeme v temnote ako zvieratá v nore alebo mravce hlboko v mravenisku.
A nie sme sami.
Claire mi na šieste narodeniny darovala armádu a v jednu októbrovú sobotu roku 1962 som sa pripravoval na významnú bitku.
Pochádzam z veľkej rodiny – štyria synovia, jedna dcéra – a ako najmladšie dieťa som vždy dostával veľa darčekov. Najlepšie boli zakaždým od Claire. Neviem, či preto, že bola najstaršia, alebo preto, že bola jediné dievča, alebo či to spôsobilo jedno aj druhé. No zo všetkých úchvatných darčekov, ktoré som od nej za dlhé roky dostal, armáda jednoznačne víťazila. Bolo v nej dvesto zelených plastových vojačikov, niektorí mali pušky, niektorí guľomety, zopár bolo prilepených k rúrkovitým vecičkám, k mínometom, ako povedala. Bolo v nej aj osem nákladiakov a dvanásť džípov. A najparádnejší bol asi obal, v ktorom armáda sídlila, kartónový zeleno-hnedý kufor s maskovacím vzorom a s nápisom MAJETOK AMERICKEJ ARMÁDY. Pod nápis Claire vlastnoručne pripísala: JAMIE MORTON, GENERÁL.
To som bol ja.
„Videla som inzerát vzadu na jednom z Terryho komiksov,“ povedala, keď už som nevýskal od radosti. „Nechcel, aby som si ho vystrihla, lebo je chumaj…“
„No jasné,“ prikývol Terry. Mal osem rokov. „Som starší brat, ale chumaj.“ Vystrčil ukazovák s prostredníkom ako rohy a vrazil si ich do nozdier.
„Prestaňte!“ zahriakla nás mama. „Prosím, aspoň na narodeniny tu nechcem žiadnu súrodeneckú zvadu. Terry, vytiahni si prsty z nosa.“
„No a ja,“ pokračovala Claire, „som si odkopírovala kupón a poslala som ho. Bála som sa, že nepríde včas, ale prišiel. Som rada, že sa ti páči.“ A pobozkala ma na sluchu. Keď ma pobozkala, vždy len tam. Aj po toľkých rokoch stále cítim tie nežné bozky.
„Je absolútne super!“ zvolal som a pritisol si k sebe kufor. „Naveky super!“
To bolo po raňajkách, keď sa jedli čučoriedkové palacinky a pražená slanina, moja obľúbená kombinácia. Na narodeniny dostal každý obľúbené jedlo a darčeky sa vždy odovzdávali po raňajkách, v kuchyni pri sporáku, dlhom stole a našej obrovskej práčke, ktorá sa ustavične kazila.
„Naveky je pre Jamieho asi tak päť dní,“ utrúsil Con. Mal desať rokov, bol chudý (aj keď neskôr sa zaokrúhlil) a už vtedy prejavoval vedecké sklony.
„Dobré, Conrad,“ pokýval hlavou otec. Už sa obliekol do práce, mal čistú montérkovú kombinézu so svojím menom – RICHARD – zlatou niťou vyšitým na ľavom náprsnom vrecku. Na pravom vrecku stálo MORTONOVA NAFTA. „Klobúk dole.“
„Vďaka, oci.“
„Svojím britkým jazykom si si vyslúžil odmenu – pomôžeš mame odpratať po raňajkách.“
„Na rade je Andy!“
„Bol,“ odvetil ocko a nalial si sirup na poslednú palacinku. „Ber utierku, majster rečník, a skús nič nerozbiť.“
„Strašne ho rozmaznávate,“ frflal Con, ale utierku si vzal.
Connie moje chápanie večnosti neodhadol úplne zle. O päť dní hra Operácia, ktorú som dostal od Andyho, ležala a zapadala prachom pod posteľou (aj tak v nej chýbali niektoré časti tela, lebo Andy ju kúpil z výpredaja harabúrd pri Eureka Grange za štvrť dolára). Rovnako na tom boli papierové skladačky od Terryho. Con mi kúpil detský stereoskop a ten ma bavil o niečo dlhšie, no napokon tiež skončil v šatníku a už nikdy som ho nevytiahol.
Od rodičov som dostal oblečenie, pretože narodeniny mávam koncom augusta a v tom roku som nastupoval do prvej triedy. Našiel som si v tej hŕbe nové nohavice a tričká asi také vzrušujúce ako monoskop v televízii, ale vynasnažil som sa oduševnene ďakovať. Iste ma ľahko prekukli, šesťročné decká nevedia dobre hrať nadšenie… žiaľ, musím dodať, že časom sa v tom väčšina z nás pomerne rýchlo zdokonalí. Tak či onak, oblečenie oprali v práčke-opache, vyvesili ho na bočnom dvorci na šnúru a napokon ho poskladali do mojich zásuviek. A tam, asi ani nemusím dodávať, zostalo, zišlo z očí a zišlo z mysle až do septembra, keď bol čas obliecť si ho. Pamätám si, že medzi vecami bol aj sveter, ktorý nevyzeral úplne nemožne – bol hnedý a mal žlté pásy. Keď som ho nosil, hral som sa, že som superhrdina Žihadlo – zloduchovia, bacha, lebo štípem!
