Hoci mal komplikovaný vzťah s ľuďmi, dokázal ich dokonale očariť. Rovnako fatálne zapôsobil aj na avantgardné umelecké smery 20. storočia ako dadaizmus, surrealizmus, vrátane českého, i na slovenský nadrealizmus, ktoré mali v Bretonovi duchovného vodcu. Kultúrny svet si 19. februára pripomenul 120. výročie narodenia Pápeža surrealizmu – André Bretona.
Foto: Profimedia
Slovenský literárny kritik, prozaik a surrealista Albert Marenčin rozpráva v projekte Ústne svedectvá slovenskej literatúry, koordinovanom Literárnym informačným centrom, ako sa stretol s Bretonom v jednej parížskej kaviarni: „Bolo to také minútové stretnutie, ktoré sa však človeku vryje navždy do pamäti. Už len ten fakt, že som v miliónovom Paríži zrazu narazil na človeka, ktorého som obdivoval! Spýtal sa ma, ako som ho spoznal, a ja som mu odpovedal, že podľa fotografií, čo boli publikované. Potom som ho stretol ešte raz na inscenácii Kráľa Ubu v divadle Colombier. Opäť to bola taká epizódka, ktorá nič neznamená, no na človeka to pôsobí veľmi emocionálne.“ André Breton (1896–1966) vedel v ľuďoch vzbudzovať tie najrozličnejšie pocity ako láska, hnev aj nenávisť. Nikdy však nie ľahostajnosť.
Rodičia chceli, aby sa mladý André, narodený vo francúzskom mestečku Tinchebray, zaradil medzi úspešnú parížsku buržoáziu, a preto ho dali na štúdium medicíny. Tá ho však nenapĺňala a školu nikdy nedokončil. Traduje sa, že keď počul na lýceu recitovať svojho učiteľa báseň od Stéphana Mallarmého, jeho duša sa naplnila poéziou a túžba stať sa básnikom vytesnila všetko ostatné. Tieto ambície však na dlhší čas prerušila prvá svetová vojna.
Bretona povolali v roku 1915 do armády a poslali do delostreleckého výcvikového tábora v Bretónsku, odkiaľ putoval do Nantes, aby tam pracoval ako zdravotník. Hoci sa počas vojny nedostal do priameho ohrozenia, z armádneho života mu bolo neskutočne zle. Svoje zdesenie dával patrične najavo a s romantizovaním vojnových zážitkov svojho idolu z mladosti – Guillauma Apollinaira – sa nevedel stotožniť. Napriek tomu mu nikdy neprestal prejavovať úctu a navštevoval ho až do jeho smrti.
Vo francúzskych nemocniciach sa stretával s mladými mužmi, ktorí mu opisovali svoje hrôzostrašné vojnové zážitky. Rozhorčenie nad touto nespravodlivosťou vyjadril v básni Sujet napísanej v Saint-Dizier, psychiatrickej liečebni. Počas služby v tomto ústave sa stretol s dielom Sigmunda Freuda, v ktorom videl veľkú umeleckú inšpiráciu pre prichádzajúce dvadsiate storočie. So všetkou vášňou sa vrhol do štúdia jeho diela preloženého do francúzštiny a popritom objavoval materiály priekopníka svetovej psychiatrie Pierra Janeta.
Fascináciu snami a podvedomím neskôr pretavil do literárnych novotvarov a v tzv. automatického písania, na ktorom pracoval spolu so svojím spolupútnikom Philippom Soupaultom. Ich prvá kniha vznikla za šesť dní, keď obaja autori písali v kuse viac ako osem hodín denne. Breton na margo týchto experimentov povedal: „Nič, čo hovoríme alebo robíme, nemá cenu, pokiaľ neposlúchneme tento magický diktát.“ Nakoniec z týchto literárnych pokusov na hraniciach fyzických možností vzišla prvá surrealistická kniha Les Champs magnétiques (Magnetické polia, 1919). Tri jej prvé kapitoly vyšli v literárnej revue Littérature, ktorú založil Breton s Louisom Aragonom a Philippom Soupaultom.
Breton poslal výtlačok Freudovi, za ktorým sa osobne vybral do Viedne, aby ho konečne spoznal, no pocítil horké sklamanie: „Konečne sa slávne dvere pre mňa napoly otvorili. Ocitol som sa v prítomnosti malého starého muža bez akéhokoľvek štýlu, v spustnutej kancelárii chudobného miestneho lekára. Nepociťoval žiadnu veľkú lásku k Francúzsku, jedinej krajine, ktorá dosiaľ zostávala k jeho práci ľahostajná. Snažil som sa, aby rozhovor pokračoval, a tak som zmienil dve mená, Charcota a Babinského, ale možno preto, že to sú už dávne spomienky, alebo azda preto, že on nie je schopný zaoberať sa niekým pre neho neznámym, utrúsil iba všeobecné frázy, nikdy som nedostal nič také dojemné ako váš milý list alebo našťastie sa dnes môžeme spoliehať na mladých ľudí,“ opisoval Breton stretnutie vo svojich spomienkach.
Od dadaizmu k surrealizmu
Ešte predtým ako Breton začal písať surrealistické texty a stal sa hovorcom nového hnutia, učaril mu dadaizmus, z ktorého surrealizmus priamo vychádzal. Tento avantgardný umelecký smer síce vznikol vo Švajčiarsku, ale jeho centrom sa stal Paríž a za šírenie môže ďakovať dvom osobnostiam, Tristanovi Tzarovi a André Bretonovi. Dva týždne po smrti jedného zo svojich najlepších priateľov a inšpirátorov Jacqua Vachého, ktorý sa predávkoval ópiom, sa Breton dostal k Tzarovmu Druhému manifestu dadaizmu. Dadaizmus ho očaril tým, že nebol postavený na logických záveroch ani sa neuberal nejakým konkrétnym smerom. Toto antiumenie predstavovalo pre Bretona absolútnu slobodu, navyše vítal proklamovanú potrebu škandálu.
Aj keď bol Tzara polichotený Bretonovou túžbou po schôdzke, toto stretnutie stále odkladal, keďže sa bál Bretonovho opovrhnutia plynúceho z jeho nekompromisnej charakterovej črty okamžite súdiť ľudí. A naozaj sa stalo, že Breton nemohol preglgnúť absolútnu odlišnosť medzi Tzarom a zosnulým priateľom Vachém. Traduje sa, že Breton sa po Vachého smrti vrhol do nekonečného hľadania ďalšieho celoživotného priateľa. Hoci sa aj dadaizmus stal pre Bretona prechodným obdobím, práve v polemike s dadaistami sformuloval program surrealizmu. Tento smer nikdy nezradil.
Na dadaizme najviac neznášal jeho humor, ktorý odľahčoval aj tie najvážnejšie témy, a často spomínal, ako ho doslova ničí Tzarov piskľavý smiech. Breton pritom paradoxne vydal prvú Antológiu čierneho humoru, z veľkej časti ako spomienku na Vachého, ktorý mu ešte počas života stále vysvetľoval svoj princíp čierneho humoru (Vachého termín l'umour, na rozdiel od francúzskeho l'humour), a Breton nakoniec pochopil, že ten môže dokonale zhmotniť surrealistické atribúty. No podľa dobových svedectiev sa Breton len veľmi málokedy smial.
Tak ako so stále sa vzďaľujúcim dadaizmom sa Breton rovnako kruto rozlúčil aj s ľuďmi, ktorých istý čas považoval za najbližších priateľov. V roku 1923 spôsobil na veľkej manifestácii dadaizmu organizovanej Tzarom škandál, keď nespokojný s tým, čo sa odohráva, vtrhol na javisko a zlomil ruku básnikovi Pierrovi de Massot paličkou, ktorou vždy tak rád hrozil. Tzara zavolal na Bretona policajtov a to bol definitívny koniec medzi ním a dadaizmom. Po mnohých rokoch však Tzarovi odpustil a dokonca mu daroval výtlačok svojho románu Nadja s týmto venovaním: „Tzarovi, ktorého vďaka mimoriadnemu zvratu udalostí môžem opäť vidieť takého, aký býval, keď som ho spoznal po prvýkrát. Aký nádherný má smiech!“
Kancelária surrealizmu – vojdite!
Po zániku revue Littérature a rozkole s Aragonom a Soupaultom zakladá Breton prvú surrealistickú kanceláriu, Úrad pre surrealistický výskum, sídliacu na parížskej Rue de Grenelle. Aj keď bol vedením poverený básnik a divadelný režisér Antonin Artaud, Breton sa čoskoro stáva hovorcom a duchovným vodcom surrealistického hnutia, ktorého cieľom bolo pripraviť politickú a umeleckú revolúciu.
Tieto vízie inšpirované Freudom, Marxom, markízom de Sade a básnikom Lautréamontom pretavil Breton do prvého surrealistického manifestu a do časopisu La Révolution Surréaliste. Ako najjednoduchší surrealistický akt definoval čin človeka náhodne strieľajúceho do davu.
Pojem surrealizmus použil prvý Guillaume Apollinaire v roku 1917 v poznámkovom aparáte k baletu Parade od skladateľa Erika Satieho (Appolinairova dráma Tiréziove prsníky z roku 1918 už mala podtitul surrealistická) . Od Apollinaira si Breton do literárneho surrealizmu „požičal“ záujem o sny, náhodu a ambíciu opustenia umeleckých tém v prospech všednosti. Snívanie sformulovalo jeho umeleckú činnosť, pričom vychádzal nielen z Freuda, ale aj z astrológie, ktorú celý život študoval a dodnes možno v archívoch objaviť množstvo esejí na túto tému a ním vypracované zložité horoskopy (filmovému režisérovi Luisovi Buñuelovi vytvoril horoskop na 108 strán).
No Breton prežíval tiež sklamanie z nevydarených experimentov so snami a z Freudovej ľahostajnosti voči surrealizmu. Toto zlyhanie ho dokonca prinútilo skoncovať s literatúrou, ale proklamované mlčanie porušil už po siedmich mesiacoch, keď vydal zbierku básní a automatických textov Clair de Terre (Svit Zeme, 1923).
Úzko spolupracoval s výtvarníkmi a diela surrealistov ilustrovali také osobnosti ako Pablo Picasso, Max Ernst, Marcel Duchamp či Salvador Dalí. Na Bretona zapôsobila aj nastupujúca filmová surrealistická vlna reprezentovaná Luisom Buñuelom. Je zaujímavým faktom, že hoci mal Breton veľkú obrazotvornosť, nemal vzťah k hudbe. V jednej historke sa traduje, že keď vraj počas premietania Buñuelovho filmu Zlatý vek počul Piatu symfóniu Ludwiga van Beethovena, opýtal sa svojich priateľov, kto to skomponoval.
Revolúcia bez totalitných činov
Breton nikdy nepatril k nacionalistom. Nacionalistické hnutie považoval za zbytočné plytvanie energiou. No Paríž, ktorý bol vtedajším centrom umenia 20. storočia, miloval. Francúzska vláda zakázala v 40. rokoch na istý čas jeho dielo z dôvodu, že popiera národnú revolúciu. Breton sa však zaoberal inými revolučnými myšlienkami – socialistickými, s ktorými koketoval už vo svojom najslávnejšom románe Nadja (1928).
V roku 1938 sa v Mexiku sa spriatelil s výtvarníkmi Diegom Riverom a Fridou Kahlo, a predovšetkým s ruským revolucionárom Levom Trockým, s ktorým napísali spoločný manifest Za nezávislé revolučné umenie. Aj keď sa stal členom francúzskej komunistickej frakcie, jeho kolegovia – súdruhovia naňho pozerali s podozrením a neskôr ho zo strany vylúčili pre jeho znechutenie z politiky stalinizmu.
Bretona totalitné režimy skutočne desili, pričom sa preto dostal do sporu so Salvadorom Dalím, ktorého už v 40. rokoch priťahovali názory generála Franca. Breton nemal Dalího v skutočnosti nikdy v láske, hoci v ňom videl potenciál pre surrealistické hnutie. No jeho politickú nezodpovednosť, ba až ľahkovážnosť, nedokázal tolerovať, a preto sa ho rozhodol vylúčiť zo surrealistickej skupiny. Bola tu ešte jedna vec, ktorú Breton bytostne neznášal, a to kolaborácia umenia s komerciou. Považoval to za prostitúciu.
Odsudzoval aj písanie pre komerčnú tlač, pričom rád citoval výrok básnika Arthura Rimbauda, že literárny robotník nie je o nič lepší než oráč. Breton tvrdil, že je pripravený vydržať chudobu v mene svojich princípov, i keď v tomto sa ukazuje rozpornosť jeho tvrdení. Keď nastal krach americkej burzy, Breton ju privítal ako zárodok konca kapitalizmu, no na druhej strane ho zarmútilo, že surrealizmus tým stratil mnoho mecenášov.
Nenávidený – milovaný
Ak niekto porušil Bretonove pravidlá, bol nemilosrdne vylúčený z okruhu surrealistov – stal sa pre nich de facto mŕtvym. Sám Breton na to reagoval drsnými slovami: „Hovorí sa, že som vyhodil dávnych priateľov ako staré topánky. Je to luxus, priznávam, človek nemôže nosiť ten istý pár večne. Keď mi už nepadnú, nechám ich svojim zamestnancom.“ Výtvarník Marcel Duchamp však o tejto jeho vlastnosti povedal: „Nikdy som nepoznal človeka s väčšou schopnosťou milovať alebo s väčšou vášnivosťou v milostnom živote – je nemožné pochopiť jeho nenávisť, keď nepochopíte, že pre neho to bola otázka kvality lásky.“
Breton získal prezývku Pápež surrealizmu, ktorá sa vzťahovala na jeho vlastnosť konať „neomylne“. Jeho autoritatívnosť sa prejavovala aj v takých maličkostiach ako príprava hierarchie vhodných nápojov pre svoju redakciu. Rovnako komplikovaný vzťah mal aj k ženám, ktoré považoval skôr za múzy, než za rovnocenných partnerov v umení. Breton bol trikrát ženatý, no manželstvá so Simone Kahnovou a Jacqueline Lambovou, s ktorou mal dcéru Aube, stroskotali na jeho šovinistickej povahe.
Túžil byť vo veciach sexuality moderný, velebil napríklad sexuálny cynizmus ako jednu z aktívnych povinností každého surrealistu, ale v reálnom živote to nedokázal uplatniť. Nevedel sa uvoľniť ani v otvorenom manželstve so Simone – v ktorom si on mohol robiť, čo chcel, no jej nevery pokladal za veľkú zradu – ani vo svojej tvorbe s erotickým podtónom. Dlho sa špekulovalo o jeho homosexualite. Bol zarytým homofóbom, a to aj napriek tomu, že propagoval kult sexuálnej úprimnosti. V zápisniciach schôdzok surrealistov je však zaznamenané, ako každú zmienku o zrovnoprávnení homosexuálov zapudil s vyhrážkou, že schôdzu rozpustí a opustí.
Napriek týmto negatívnym vlastnostiam bol André Breton niekým, s kým sa ľudia chceli zblížiť. Jeho priateľstvo a názory boli pre mnohých zásadne dôležité.
Koniec surrealizmu?
André Breton unikol (podobne ako ďalší ľavicoví intelektuáli) pred druhou svetovou vojnou do New Yorku, kde bojoval s depresívnymi stavmi. Na jednej strane mal ako vedúca osobnosť surrealizmu v USA vážneho konkurenta v Salvadorovi Dalím, na druhej strane mu nevyhovoval americký spôsob života. Navyše sa nikdy nenaučil po anglicky – tento jazyk bytostne neznášal. Zostal však aktívnym propagátorom surrealizmu, v New Yorku zorganizoval množstvo výstav a podujatí svojich surrealistických kolegov.
Nakoniec musel priznať, že New York prevezme po Paríži ďalšiu pochodeň v oblasti moderného umenia. Takisto tu našiel aj šťastie v osobnom živote v podobe tretej manželky Elise Clarovej, s ktorou sa po vojne vrátil do Paríža. Breton, celý život neznášajúci materializmus, získaval manželstvami aj finančnú nezávislosť. Všetky nadobudnuté financie vždy investoval do kúpy obrazov svojich kolegov, a to ešte než sa stihli stať známymi. Za písanie článkov do katalógov k výstavám si nechával platiť obrazmi.
Jeho zbierka počítajúca tritisícpäťsto predmetov pozostávala z obrazov, fotografií, kresieb, kníh, manifestov, horoskopov, ako aj primitívnych plastík z Afriky či Oceánie. Vo svojom malom byte bol doslova zahltený umením 20. storočia. Po jeho smrti v roku 1966 trvalo rodine tri mesiace, kým vykonala dôkladnú inventúru. Zbierku chceli predať francúzskej vláde, tá však nemala záujem.
V roku 2003 bola napokon takmer celá Bretonova zbierka – až na stenu s dielami z jeho pracovne – rozpredaná na aukcii, čo mnoho parížskych intelektuálov označilo za definitívnu smrť surrealizmu.
