Svoju literárnu cestu začal písaním básní, neskôr sa zameral na prózu a divadelné hry. Napísal veľa vynikajúcich textov pre speváčku Björk, s ktorou dlhé roky spolupracuje. Za vynikajúci román Skugga-Baldur (2003) dostal cenu Severskej rady za literatúru. Myslím si, že by bolo zaujímavé preložiť a vydať aj tento skvelý román-novelu, lebo po prečítaní Mániho Steinna budú čitatelia určite zvedaví aj na jeho predchádzajúce tituly. Sjónove prózy nie sú dlhé, je to približne tak okolo 120 strán, ale sú o to koncentrovanejšie.
S pocitmi viny
Silný príbeh chlapca, ktorý nebol, je zasadený do historicky zlomového obdobia Islandu, rámcujú ho koniec prvej svetovej vojny, úsilie Islandu osamostatniť sa od Dánska, zúriaca španielska chrípka a výbuch sopky Katly. Miestom príbehu je Reykjavík. Šestnásťročný chlapec Máni je očarený filmom: nevynechá ani jediné predstavenie, hrajú práve Upírov (Les Vampires) – sedemhodinový francúzsky film režiséra Louisa Feuillada, kde Máni uvidí dievča Sólu Gudb (splynie mu s filmovou herečkou Musidorou). Toto dievča, lietajúce po Reykjavíku na motorke, sa stane vtedy jediným priateľským človekom v jeho živote okrem pratety, ktorá sa ho ujala ako dieťaťa.
Film sa mu stal útočiskom aj náhradou za skutočný život, ktorý je k nemu viac ako krutý. Ako dieťa vyrastal v izolácii, jeho matka bola malomocná a kontakt s ňou bol veľmi obmedzený: „V spodnej časti dverí sa nachádzalo okienko, ktoré sa otváralo zvonka. Cezeň vídal svoju matku, keď sa podávalo jedlo a keď ho mohla mať pri sebe. Vtedy okienko na chvíľu otvorili, žena si k nemu sadla a zhovárala sa so svojím dieťaťom.“
Chlapec Máni je v čase deja šestnásťročný, býva u pratety, nechodí do školy. Na návštevu kina si privyrába tým, že prostituuje medzi miestnymi homosexuálmi. Sjón ani v tomto ohľade neustupuje z krutého a prísneho zobrazovania skutočnosti, kniha sa začína veľmi tvrdo a realisticky opísaným sexuálnym aktom. Musíme si uvedomiť, že v tom čase bola homosexualita trestná a spoločnosťou úplne zavrhovaná. Všetko sa deje tajne v noci, ukradomky s pocitmi viny.
Ďalšie osudy mladého protagonistu sa vyvíjajú veľmi dramaticky. Po tom, čo ho prichytia s dánskym námorníkom, ho skoro ubijú na smrť. Táto udalosť sa nakoniec skončí tak, že chlapec odchádza loďou do zahraničia.
Keď sa Sjóna v rozhovore spýtali, do akej miery je Máni Steinn pravdivý príbeh, odpovedal: „Zo všetkých postáv, ktoré som vytvoril a napísal, je mi Máni Steinn najbližší. Jeho charakter, jeho záujmy sú blízke tomu, aké záujmy som mal ja ako dospievajúci – pocit samoty, vnútorná vzbura, kritika spoločnosti a až manické pozeranie filmov… Najmä filmu Upíri. Filmu, ktorý ovplyvnil surrealistov René Magritta a Roberta Desnosa. Aj moja kniha sa začína básňou Pod plášťom noci, báseň ma inšpirovala a splýva s tónom môjho rozprávania. Okrem toho, že Mániho osud je oveľa tvrdší a krutejší ako hocičo, čo som skúsil počas života ja, líšime sa tiež v tom, že ja nie som gej.“
Z fikcie polodokument
Dej knihy postupuje chronologicky, ale v skokoch času. Prvá časť (12. – 13. október 1918), druhá časť (19. – 20. október 1918)… deviata (5. – 6. december 1918) a nakoniec desiata časť (9. júl 1929). V dvoch dňoch, ktoré sa dátumami zjavujú na začiatku kapitol, sa zhustene stane skoro všetko aj s hlavnou postavou, aj s Islandom (tiež Európou), s mŕtvymi na bojisku. Násilie vo filme Upíri sa prepletie s násilím na protagonistovi kvôli jeho sexuálnej orientácii. Majstrovsky rámcovaný príbeh jednotlivca splývajúci s príbehom krajiny a zároveň v pozadí temná neprestajná hrozba prírody. Tu sa nežije na „úpätí sopky“ ako v Lowryho románe – tu akoby sa všetko dialo v podstate na vrchole sopky, ktorá môže každú chvíľu vybuchnúť a my máme len veľmi málo času na únik.
Týmto sa príbeh chlapca Mániho môže stať príbehom kohokoľvek z nás. Je možná hocijaká skúsenosť. Aj vtedy. Aj teraz.
Som vždy veľmi rada, keď je spisovateľ k svojmu hrdinovi a najmä svojmu čitateľovi „milosrdný“, preskočí čas – v texte je možné všetko – a pridá celkom samozrejme a prirodzene jeden deň po 11 rokoch. Dozvieme sa, že Máni žije pod iným menom v Anglicku, volá sa M. Peter Carlson a prišiel so skupinou filmárov nakrútiť na Island experimentálny film. V tej skupine sú osoby, ktoré naozaj existovali – režisér Kenneth Macpherson, básnik Robert Herring a spisovateľka Bryher (sú v knihe dokonca na autentickej fotografii). Tu sa akoby fikcia transformuje na dokument – povedzme, polodokument.
Zdroj absolútnej krásy
Záverečná kapitola je naozaj krásna, dozvieme sa, že M. Peter Carlson sa od skupiny oddelí a ide na hrob svojej pratety Karmilly Maríusdóttir: „Mal šesť rokov, keď ho zverili do opatery Karmilly Maríusdóttir. Nevedel, či bola jeho jedinou príbuznou, ktorá bola ešte nažive, alebo jedinou, ktorá sa ho odvážila ujať. Mala vtedy sedemdesiatpäť rokov a vyhlásila, že bola sestrou jeho prastarej mamy, no nech neočakáva, že u nej dlho pobudne, veď mala byť už dávno mŕtva.“ Podľa nápisu na hrobe sa dožila 90 rokov!
Ešte sa priblíži k domu Sóly, dievčaťa, ktoré mu pomohlo a bolo mlčanlivou chápavou priateľkou, ale pred jej domom sa rozhodne nenavštíviť ju: „Bol spokojný, že nepodľahol pokušeniu zaklopať na dvere fialového domu: Sóla Gudb zostala nedotknutá v jeho pamäti.“
Kde žije a čo robí Máni, už potenciálnym čitateľom neprezradím, ale kniha sa končí nádherne vetou o tom, ako si Sjón / Sigurjón sadne za písací stôl a začne písať príbeh Mániho Steinna, chlapca, ktorý nebol. Ale ktorý veľmi zostane v nás po prečítaní tejto knihy.
Sjónova kniha ja to najskvelejšie, čo som za posledné roky čítala. Sjón má okrem silných príbehov, ktoré sa dotýkajú tabuizovaných a dôležitých tém (v predchádzajúcej knihe to bolo zneužívanie duševne postihnutých, teraz je to homosexuálne orientovaný protagonista) vynikajúci hutný presný a čítavý štýl. Zaujímavé je, že je to napriek surovému dotyku so životom vysoko štylizovaná próza.
A práve bimetalickosť tejto úžasnej prózy je okrem príbehu aj zdrojom textového napätia a absolútnej krásy.
Je tam všetko vo vetách vycizelovaných a presných: je tam rovina snová a metafyzická, kde smrť, láska, sú transformované do textu blízkeho poézii práve v situáciách a deji na hranici života a smrti: „Žblnkot vĺn. Ružové letné svetlo. Bol odliv. Ľahkonohé vtáčiky sa predháňali v lovení hmyzu vo vlhkom piesku. Chlapec stál pri pobreží na lúke posiatej vratičmi a dával pozor, aby vtáky neodplašil…“
Filmové a surrealistické sekvencie, realistické dialógy hemingwayovskej kvality – všetko, čo Sjón použije, je presne vliate do textu.
Preklad Zuzany Stankovitsovej sa dobre číta, jazykovú stránku iste budú vedieť posúdiť tí, ktorí vedia po islandsky. Len možno jednu malú poznámku, neviem, či je použitie slova galán vo význame chlapcových homosexuálnych zákazníkov to najvhodnejšie.
