Autorkou vtipného rozprávania je už takmer 86-ročná vitálna Záhoráčka z Jablonice. Dlhé roky síce žije v Bratislave, ale stále je jej blízke „záhorácke zelé“, o ktorom je aj v knižke básnička. Vyše dvadsať rokov pracovala v karlovoveskom Senior klube a aj námety z tohto obdobia sa dostali do knižky. Všetko je v humornom a jadrnom tóne.
Opýtali sme sa, ako knižka vznikla: „Ako „vedľajší produkt“ pri písaní rozsiahlejšej rodinnej kroniky v roku 2000 – vtedy by sa bol dožil môj otec stovky a ja som mala sedemdesiat. Kronika nie je len o tom, kedy sa kto narodil a zomrel, ale hlavne o udalostiach a príhodách v priebehu uplynulých sto rokov. A pretože sme žili so susedmi, ktorých príhody sa mi zdali byť tiež zaujímavé a nehodili sa do kroniky, tak som ich začala spisovať. Epizódy vznikli podľa skutočných udalostí, ale v jednej postave býva zlúčených viacero osôb. Na denník som nikdy nemala čas, a tak všetky udalosti a osoby sa mi vynárajú z pamäti. Keď o nich píšem, ako by som ich počula a videla. V záhoráckej obci som žila do osemnástich, potom sme sa s rodinou presťahovali do Bratislavy, vydala som sa za muža, ktorý tiež pochádza zo Záhoria, a mnohé príhody majú korene v jeho rodisku, kde sme trávili väčšinu prázdnin.“
Dá sa záhoráčtina zabudnúť? „Na záhoráčtinu sa zabudnúť nedá, hoci v rodine využívame iba niektoré slovíčka. Keď však počujem záhoráčtinu, ihneď zbystrím pozornosť, a keď je možnosť, pripájam sa do rozhovoru tiež v záhoráčtine.“ Existovala tecina Terina? „Náreky Teciny Teriny vznikli vlastne z rozhovorov rozličných teciniek, ktoré si chodievali vylievať svoje srdce k mojej mame. Mala pochopenie pre ich starosti a bola známa tým, že vedela poradiť a zároveň aj pohladiť ich rozboľavenú dušičku. A mám taký dojem, že skôr sa prišli podeliť o svoje starosti k mojej mame, ako do spovednice k farárovi, pretože mojej mame všetko mohli povedať tak úprimne: s jedom, aj s ľútosťou, aj takými slovami, aké k tomu patrili – jasne a zreteľne, bez akýchkoľvek vytáčok – od srdca po záhorácky. A pritom si aj mnohokrát poplakali, aj sa zasmiali. Dodnes ich jasne vidím, ako sedia v kuchyni, pred sebou plechové hrnky s meltou, popíjajú a zajedajú buď koláčom, alebo iba chlebom. Raz hovoria hlasno, inokedy – keď išlo o veci delikátne – takmer šepkali…“
Senior klub je v autorkinom podaní lákavé miesto: „Do Senior klubu som nastúpila pracovať v čase, keď som už doopatrovala moju mamu a dcérin syn začal chodiť do školy. Ani neviem, ako ubehlo vyše dvadsať rokov, keď som odišla, pre nie celkom dobrý zdravotný stav, druhý raz do dôchodku. Aj keď dnes už mi ťahá na osemdesiatšesť, do klubu denne chodím, nestrácam s rovesníkmi kontakt, mám tam šikovného nástupcu. Senior kluby v súčasnej starnúcej spoločnosti – podľa mojej mienky – nie sú docenené. Majú zmysel a treba ich viac podporovať, aby sme nestretávali iba užialených, zamračených starých ľudí, pretože v každom z nich stále je iskra života, z ktorej môže byť plameň. Nuž, o Senior klube, o ľuďoch, s ktorými sa stretávam, by som vedela písať do nekonečna.“
Z rozprávania Emílie Skokánkovej cítiť, že je šťastná. Možno je to záhorácka genetika, ale šťastie sa dá dosiahnuť aj v iných regiónoch. Je všade.
Knižka Náreky teciny Teriny vyšla vo vydavateľstve Panoráma.sk.
