„Moji slovenskí čitatelia boli milí, angažovaní a priateľskí. Veľmi som sa tešil, že som sa s nimi stretol. V Banskej Bystrici i v Bratislave sa ma pýtali veľa otázok, pýtali sa na Island, na knihu (Máni Steinn. Chlapec, ktorý nebol, pozn. red.). Tešilo ma, že boli zvedaví na mňa a na moje dielo, pretože ja sám som veľmi zvedavý a mám rád zvedavých ľudí,“ povedal v rozhovore pre agentúru SITA.
Rozdiel medzi jeho islandskými a zahraničnými fanúšikmi spočíva podľa neho hlavne v tom, že Islanďania ho poznajú už veľmi dlho a sú im oveľa známejšie i reálie, ktoré vo svojich dielach Sjón zobrazuje. „Islanďania ma vnímajú už dlhé roky, majú k dispozícii na porovnanie viac môjho materiálu ako čitatelia v zahraničí a poznajú lepšie kontext, z ktorého vychádzam. Rozhovory, ktoré vediem s jednými i s druhými, sú však v zásade rovnaké. Ich gro tvorí moja posledná kniha a ja som rád, že si ju ľudia prečítali. Možno je tam trochu rozdiel vo vnímaní obsahu knižky, keďže hlavný hrdina je gej a rozhovory o gejoch v tej-ktorej spoločnosti závisia vždy od toho, v akom štádiu sa v rámci danej spoločnosti nachádza vnímanie tejto komunity. Ľudia majú na ňu v rôznych spoločnostiach rôzny uhol pohľadu,“ podotkol známy autor.
„V čase, ktorý v knihe opisujem (rok 1919, pozn. red.), neexistovala taká definícia homosexuality, aká existuje dnes, nebola vtedy ešte vyvinutá dnešná terminológia, takže hlavného hrdinu v knihe označujem ako ‚queer‘ (človek inej orientácie, pozn. red.), nie priamo ako homosexuála. Máni je totiž taký zvláštny. Má sex s cudzími mužmi, niekedy ho to baví, niekedy ho to baví menej, niekedy je to čistý obchod, niekedy sú za tým aj emócie, no na druhej strane je posadnutý dievčaťom menom Sóla, takže tá jeho sexualita je taká veľmi tekutá, nie je to nič fixné,“ priblížil Sjón. „Ja si myslím, že každý z nás by mal byť ‚queer‘, či už homosexuál, bisexuál alebo transsexuál, všetci by sme mali byť ‚queer‘, je to podľa mňa najlepšia pozícia,“ dodal s úsmevom.
Na postave Mániho Steinna sa 53-ročnému rodákovi z Reykjavíku páči podľa vlastných slov najmä to, že je za každých okolností sám sebou. „Máni sa nehanbí za to, ako žije, čo robí a čo cíti a to je na ňom podľa mňa to pekné. Myslím, že to, aký Máni v skutočnosti je, však najvýraznejšie ukazuje až predposledná scéna, keď sa udeje škandál s dánskym námorníkom, s ktorým sa vyspí, no napriek tomu jeho podstata zostane nezmenená. Máni celý ten škandál ustojí a dúfa v zmenu celej stagnujúcej spoločnosti, ktorá ho obklopuje. Prešiel si nejakým procesom, niečo sa počas epidémie španielskej chrípky naučil, no vo svojej podstate sa nezmenil. Na konci knihy sa vracia ako dospelý človek a je to fajn chlapík, je zadaný, venuje sa kinu, nie je z neho hviezda, ale našiel si prácu… Ja si myslím, že ľudia sa nemenia a v príbehoch by sa ani meniť nemali. V mojich knihách sa postavám vždy dejú nejaké udalosti, dochádza k rôznym zvratom, prípadne k nejakej katastrofe, no oni stále zostávajú vo svojej podstate tými, ktorými boli na začiatku. Sú skúsenejší, ale vo vnútri sa nemenia,“ poznamenal Sjón. „Zároveň musím povedať, že som možno tak trochu staromódny, no celá kniha vlastne končí tým, že Máni nájde lásku,“ zasmial sa.
Obľúbený autor vraj spomínaný román napísal za doslova rekordný čas. „Písanie poslednej knižky bola pre mňa nová skúsenosť. Výskumy a rešerše som mal hotové, naštudoval som si všetko o ére nemého filmu, o španielskej chrípke, o histórii LGBT hnutia a homosexuálnych ľuďoch na Islande, no stále mi chýbala postava Mániho Steinna. A keď som ho vymyslel a keď som si konečne určil, akú bude mať povahu a záľuby, začali sa veci diať zrazu strašne rýchlo. Celú knižku som mal napísanú za štyri týždne, čo je na moje pomery veľmi krátky čas. Napísal som ju od začiatku do konca jedným ťahom, jediné, čo som vynechal, bola scéna, kde má Máni teplotu a halucinácie. Tú som dopísal nakoniec, pretože som chcel, aby vychádzala z knihy ako z celku. Bola písaná trochu surrealistickejšie, no zároveň som chcel, aby pôsobila skutočne, aby vychádzala z Mániho skúseností a bola podložená jeho reálnymi zážitkami, aby tie jeho halucinácie boli jednoducho opodstatnené,“ poznamenal autor, o ktorom je známe, že v rámci svojej tvorby rád pracuje aj so snami. „Často vo svojej tvorbe používam sny. Prečo by som to nerobil, keď je to taký fantastický materiál, ktorý navyše k človeku chodí zadarmo… Prečo tie šialené a fantastické nápady, ktoré sa zrazu človeku len tak zjavia, nepoužiť,“ opýtal sa.
Vo svojej poslednej knihe snový námet však podľa vlastných slov nevyužil. „Možno sa mi snívalo o nejakých vozoch, ktoré sa rútia a na ktorých sedí nejaký démon… také niečo opisujem v rámci tej halucinácie a niečo také sa mi možno raz snívalo, no inak som zo svojich snov v tejto knihe nepoužil nič,“ povedal Sjón, ktorému to vraj zvyčajne nefunguje ani naopak. „Tak ako nevyužívam vždy výjavy zo svojich snov v tom, čo píšem, tak ani príbehy z mojich kníh sa mi obvykle do snov nevracajú. Keby sa mi však v snoch premietali, napríklad, také úryvky z Mániho Steinna a mal by som náhodou nočné mory, tak sa musím priznať, že nočné mory si už od detstva veľmi užívam. Som fanúšik hororov a keď sa mi sníva taký vlastný hororový film, tak to je vlastne úplne super,“ uzavrel.
