Jej posledná kniha Stalo sa mi všetko sa začína veľmi dramatickou vetou: ,,Dnes opustím svojho muža." Príbeh, ktorý vedie až k týmto slovám, je nabitý súčasnými reáliami z biznisu aj šoubiznisu, ktoré Urbaníková dobre pozná. Vie však aj to, čo znamená priateľstvo, rodina a dobrá mama.
Vo vašej knihe Stalo sa mi všetko zohrávajú významnú úlohu priateľky hlavnej postavy. Je to tak aj vo vašom živote? Čo pre vás znamená priateľstvo?
Často sa ma pýtajú, či sú moje knižky o mne. Pravda je taká, že Linda a Vanda, postavy mojich kníh, sa vymyslieť nedajú. Mám hŕstku priateliek, sú to super baby, každá so svojim krížom, ale čo majú spoločné, to je zmysel pre humor.
Kedy ste sa po prvý raz s niekým skamarátili? Máte na túto kamarátku spomienku, alebo sa stále priatelíte?
Monika bola moja prvá veľká kamoška. Poznali sme sa od praveku. Zabila sa na aute, keď sme mali dvadsaťšesť, dodnes si pamätám náš posledný telefonát. Pochovala som s ňou najväčšie tajomstvá z detstva a puberty.
Aká ste boli žiačka? Aké ste mali ambície?
Čo si pamätám, chcela som byť novinárka a robiť so slovom. Maturitnú písomku zo slovenčiny som napísala sebe a dvom spolužiakom tak, že počas dvoch povolených prestávok som im na chodbe pred triedou nadiktovala, čo majú písať. Nešla mi matematika, ale dejepis a literatúra, to boli moje predmety.
Viete sa zdôverovať?
Viem, ale až keď ma problém celú prevalcuje. Kým nejde o veľa, riešim si veci sama v sebe. No a keď to už nezvládam, vysypem to pred svojimi blízkymi a tí sa nestačia čudovať.
Viete aj počúvať?
Áno. A niekedy ostanem len pri tom. Ľudia často nechcú počuť názor druhého ani žiadnu radu. Len sa chcú vyrozprávať. Vyplakať. Vyzúriť. Prežívam to so sestrami, s mamou, s priateľkami, s dcérou.
Knižku ste venovali sestre Dušane - prečo práve jej?
Lebo stojíme pevne pri sebe, keď životom tej druhej prechádza tajfún. Posledný rok toho bolo neúrekom. Najmladšia Janka bola akurát rok v Amerike, tej sme to dávkovali len po kúskoch v e-mailovej pošte.
Viedla vás k napísaniu kníh potreba zdôveriť sa, varovať či povzbudiť niekoho svojimi príbehmi? Aké máte ohlasy? Čo si ženy berú z vašich kníh?
Ohlasov mám na stovky a z každého sa teším. Keď napíšete o tom, čo sa deje reálne v životoch žien a nepcháte do toho zbytočné happy endy, nájde sa v tých písmenkách skôr či neskôr každá. Nemám ambíciu byť niečiou tútorkou či radcom. Myslím, že pre mnohé baby sú tie knihy kamarátkami.
Viete dosť o súčasných ženách? Prejavujú sa ženy na Slovensku dostatočne výrazne?
Myslím, že Slovenky sú fantastické. Sme skvelé mamy, sme úspešné a pracovité v robote a už si vieme aj dupnúť, keď nám doma na chlapovi niečo prekáža.
Ako by ste charakterizovali ženy svojej generácie – čo je pre ne typické? V čom ste vy typická predstaviteľka mladých žien?
Vedia, čo chcú. V akejkoľvek oblasti. A idú za svojim, čo je fajn. Aj keď ešte celkom nevieme narábať s tou slobodou voľby, ktorú máme. Naše mamy mali nalinkované životy, my si môžeme vybrať. Mnohé z nás uletia a prestávajú byť ženami. Či vo vzťahoch, či v práci. Naše dcéry už na tom budú lepšie, budú zvyknuté na to, že majú možnosť vybrať si model svojho života a nebudú také odtrhnuté z reťaze.
Myslíte, že slovenskí chlapi si uvedomujú kvality slovenských žien?
Otázka nestojí, či slovenskí chlapi. Po celom svete sú muži, ktorým úcta k žene ako takej koluje v krvi. A sú takí, ktorých to obišlo. Smola je, že tí druhí to niekedy dosť dlho vedia kamuflovať.
Aké sú kvality slovenských mužov?
To neviem, so všetkými som nežila…
Už sme spomínali, že svoju druhú knižku ste nazvali Stalo sa mi všetko. Čo ďalej? Čo sa deje, keď sa už človeku stane všetko? Mali ste niekedy pocit, že je koniec, že sa nepohnete ďalej?
Každý máme iný prah bolesti, ja som si v tom svojom prahu siahla na dno. Zo dňa na deň môj život stratil zmysel a bola som nútená počúvať, že je to mojou vinou. Motala som sa v kruhu otáznikov, veď to poznáte. Miška Čobejová hovorí, že život nám stavia do cesty väčšie alebo menšie prehry, aby sme ich riešením spoznali sami seba. A ja som v najväčšej kríze svojho života pochopila, že mám rýchlu schopnosť regenerácie.
Teraz sa vám darí. Je pre vás niečo aj ťažké? Napríklad viesť vydavateľstvo?
Nič nie je ťažké, keď človeka veci bavia. A keď sa vie zaťať, robiť. Poznám pár žien, ktoré pri kávičke tvrdia, že nemajú čas na to, aby uskutočnili svoje pracovné sny. A kávičkujú pritom denne aj dve – tri hodiny. Môj otec začal montovať postele v garáži u kamaráta, dnes má fabriku na nábytok. Myslím, že to mám po ňom. Keď treba, tak sa zatnem a driem celú noc. A sklad vydavateľstva mám tiež v garáži. Zatiaľ.
Akú vlastnosť by ste chceli ešte mať?
Ja mám všetky vlastnosti.
Ktorá je najosožnejšia?
Myslím, že vnútorný pokoj.
Potešilo vás pozvanie medzi televíznych glosátorov? Mali ste zo starších kolegov aj strach?
Skôr ohromný rešpekt. Trvalo mesiace od prvého kontaktu s dramaturgom, kým som vôbec pripustila, že to aspoň vyskúšam. Moja najlepšia priateľka mi povedala: „Tak, Evi, pekne sa poďakuj a teš sa, že si tú ponuku dostala. Opováž sa tam posadiť!“ A muž, ktorého mám rada, povedal: "Evi, zlatko, ty nie si celkom normálna, načo sa ma pýtaš, či to máš zobrať?“ A môj oco povedal: “Ale veď ty tam patríš!“ A bolo.
Aký máte pocit, keď sa vám v živote darí? Dáva vám to krídla?
Dáva. Tvrdo pracujem od mladosti, idem za svojou víziou, keď narazím na nepochopenie, radšej ustúpim, akoby som podľahla lacnému pseudoúspechu a pseudosláve. Nerobím všetko, čo sa mi ponúka, nechcem byť otrokom práce a chcem sa z nej tešiť. Každú korunu, ktorú mám na účte, som zarobila ja, každá pracovná ponuka je výsledkom toho, čo som robila predtým. Nemám vplyvného milenca ani strýka, ktorý by ma „upratal“ do televízie. To je ťažšia a dlhšia cesta. Ale hrozne fajn. Pomaly ďalej zájdeš, to je o tom. Ja si za svojou prácou stojím a pre tých, ktorým ju smerujem, je takto oveľa uveriteľnejšia.
Teraz píšete s Michaelou Čobejovou televízny seriál – akým spôsobom postupujete?
Neskromne si myslím, že ten seriál je iný, tak ako sú trochu iné moje knižky alebo knižky, ktoré vydávam vo svojom vydavateľstve. Robíme na ňom už rok, nie je to nič šité horúcou ihlou. Píšeme ho tri. Ja, Miška a režisérka Marta Ferencová. Je to remeslo, práca ako každá iná. Ráno rozvezieme deti do škôl, stretneme sa u mňa a kým si ideme deti vyzdvihnúť, robíme, smejeme sa, špekulujeme, tvoríme príbehy. Je to komediálny seriál, ale s hĺbkou, ktorá môže dojať. Je o nás všetkých. O tom, ako sa motáme vo vzťahoch, v práci, v živote… Za ten rok sme sa aj my tri tak zblížili, že ich bez ostychu nazývam svojimi blízkymi priateľkami. Prežili sme spolu také prelomové životné situácie u každej z nás, že nemám odvahu vyhlasovať, že je to náhoda.
Dopĺňate sa?
Absolútne. Každá z nás má trošku iný pohľad na život a jeho podoby a to je dobre. Smejeme sa, že už aj s našimi deťmi tvoríme komunitu. Trikrát do týždňa večeriame u nás za jedným stolom, dovtedy decká behajú vonku v našej záhrade, hrajú sa a my popri varení pracujeme. Toto by žiadny chlap nezvládol. Ani polovicu z toho.
Čo je dnes podľa vás najnaliehavejšia téma?
Kompromis medzi pocitom slobody či sebarealizácie a zodpovednosťou za najbližších.
Veľký úspech mala kniha Timey Keresztényiovej Bez dcéry som neodišla, ktorú ste tiež vydali a ktorá je o ubližovaní žene.
Ako je možné, že také veci sa dnes ešte dejú?
Láska je slepá. To je všetko. Vy vidíte pred sebou vzťah, o ktorom viete, že nemá perspektívu, ale tá žena vo chvíli zamilovanosti nepremýšľa normálne. Musí na to, že ten chlap nie je pán Božský, prísť sama. Žiaľbohu.
Čo robíte, keď ste šťastná?
Hlavne dobre vyzerám.
Čo vás robí šťastnou?
Čím som staršia, tým väčšie maličkosti.
Aké máte ďalšie plány? Čo chcete stihnúť ešte do konca roka? Čo na budúci rok? Čo za celý život?
Mám pracovné sny, plány, túžby, je ich veľmi veľa. Ich splnenie však dávkujem rozumne. Mám osemročnú dcéru a trojročného syna. Žijeme sami traja, potrebujú ma každý deň. Hry, výlety, učenie, teplé večere, modlitby pred spaním. Toto nenechám na opatrovateľky alebo na babky. Vydávam knihu Diagnóza F 50 od Gabiny Weissovej, je to silný príbeh bulimičky. A mám niečo aj pre mužov, napísal to zrelý chlap a je to skvelé čítanie.
Máte na mužov vysoké nároky? Boja sa vás muži ako úspešnej ženy?
Myslím, že úspešnej ženy sa bojí len zakomplexovaný jedinec a ja sa chodiacim komplexom vyhýbam. Chcem sa pri mužovi cítiť dobre. Chcem byť ženou. Chcem piecť, variť, pestovať zeleninu, popritom hovoriť o svojich plánoch v práci a popritom dostať bozk alebo pohladkanie po zadku. To je jediný nárok.
Našli ste už takého?
Uvidíme.
Nechcete do toho pchať zbytočné happy endy?
A možno by nebol úplne zbytočný…
Eva Urbaníková sa narodila 3. 3. 1976. Začínala ako moderátorka v rozhlase, pracovala v televízii, v ženskom časopise. Dnes má vydavateľstvo Evitapress, v ktorom už vyšli aj dve jej vlastné knižky: Všetko alebo nič a Stalo sa mi všetko. Dnes je už Evita, ako ju volajú priatelia, glosátorkou v televíznej relácii Sedem s. r. o. a píše televízny seriál. Má dcéru a syna.
