„V Mlynskej doline je pochovaný môj dedo, môj otec a budem aj ja. Až sa vyberiem za nimi, vezmem so sebou fľašu veltlínskeho zeleného. To sme spolu koštovali najradšej,“ hovorí Filan o mieste, kde bývala jeho rodina a kde pracoval v televízii.
Ako by ste charakterizovali Bratislavčanov? Prečo ich nemá každý rád?
Bratislava nebola slovenská, tak ju Pohronci a východniari obsadili. A stali sa Bratislavčanmi, ktorých vidiečania nemajú radi pre iné. V Bratislave je práca a peniaze. Pohronci a východniari zarobili, postavili si domy, nakúpili autá, stali sa Bratislavčanmi. Neobľúbenými, lebo majú blízko ku kultúre a k veľkým nákupným centrám… Pavol Hammel hovorí, že v Bratislave je najpríjemnejšie pred Vianocami. Je prázdna. Všetci Bratislavčania odcestovali domov k rodičom.
Hovorí sa, že Bratislava stráca svoje čaro malého mesta. Nadobúda nejaké nové čaro?
Čaro? V 60. rokoch splašení budovatelia to rakúsko-uhorské mestečko zavraždili. Nie zo zlého úmyslu, ale z nevedomosti a nedostatku citu. A niektorí trošku aj z nenávisti. Nerozumeli Bratislave a tomu, čomu nerozumieme, radi ubližujeme. Zrúcali staré Podhradie, celú nádhernú časť pod Palisádami, okolie Ondrejského cintorína. To, čo spravili so vznešenými hrobkami šľachticov, sa dialo iba v Rusku po revolúcii. Aj v nás je čosi vidiecky ľavicovo nenávistné. Aj ja by som najradšej českému kniežaťu znova vzal Orlík a spravil z neho múzeum. Nezbúral by som ho, ale kniežaťu ho nedoprajem. Už sme raz takí – spravodliví.
A ako vychádza Bratislava, keď ju porovnávame s inými európskymi mestami?
Hlavnými mestami? Horšie je na tom iba Záhreb. Keď iné hlavné mestá, zakorenené v histórii, rástli z energie svojich krajín, Bratislava bola ,,šmajchlkabinet" medzi Viedňou a Budapešťou. Sem sa chodili páchať resti a neresti. Bratislava je v skutočnosti opustený letohrádok Márie Terézie, ktorý sa pokúsil niekto prerobiť na radnicu.
Čo teda Bratislava dnes najviac potrebuje?
Potrebuje metro? Širšie komunikácie? Viac zelene? Rovnako, ako asi každé iné mesto. Mne v skutočnosti vôbec neprekáža divoká, chaotická výstavba. Tí, ktorí volajú po jej ovládnutí a systéme, kedysi stavali hnusné paneláky, a keď dokončili jeden úbohý dom, tak to rok oslavovali a bolo to k nejakému výročiu. Stavebný ,,boom" nebude trvať dlho. Nakradnuté peniaze sa očistia, uliate vyčerpajú, ale domy zostanú. My sa stále porovnávame s akýmsi virtuálnym ideálom. V Paríži nastavali Arabi okolo centra stovky sklenených kociek, Londýn vyzerá ako prekysnutý koláč, vo Viedni buchli rovno oproti katedrále v centre sklenený valec obchodného domu. Ani mne sa nepáči v Louvre sklenená pyramída, ale som ochotný položiť život za právo také veci robiť.
Chceli by ste byť bratislavským primátorom, aby ste mohli presadzovať svoje pohľady na mesto?
Nechcel by som byť primátor ani iný šéf. Človek sa stane narkomanom moci a má problémy, keď v dôchodku robí vrátnika alebo šatniara.
A mala by Bratislava zaujímať dnešný svet?
Nemala. Buďme radi, že o nej nikto nevie. Nedávno sa zo Spojených štátov vrátil kamarát. Navždy, aj s deťmi. Je nadšený. Hovorí: „Tu je hotový raj. Ideš po ulici a všetci sú bieli, naši. Nijakí drogoví díleri, nijaké africké gangy.“ Už počujem, ako ma obviňujú z rasizmu. Ale ja mám na mysli to, ako spodina obsadila Viedeň, Paríž, Prahu… Za veľkosť a záujem sa platí vysoká cena.
Do titulu knihy o Bratislave, ktorú ste napísali, ste dali slovo krutosti. Majú aj iné mestá svoje krutosti?
Krutosti nie sú v mestách, ale v ľuďoch. A človek je krutá opica. Iná vec je, že sú drsné mestá a vľúdne mestá. New York a proti nemu Liége. Sú mestá zvädnuté ako Brno a živé ako Kazaň. Mestá ,,vyčurané" a múdre, ako je Praha a nevinne jednoduché ako Brezno. Krutosť je nejakým spôsobom súčasť lásky, ako je žlčník pri pečeni. Pomáha stráviť trápenie.
Porozumeli ste pri písaní Bratislavských krutostí viac svojmu mestu?
Napadlo mi, že by som mohol písať, ako keď som sa o starej Bratislave rozprával s Julom Satinským, ako spomíname s mamou, ako s Paľom Hammelom v aute cestou na vystúpenie. Minule sme si mysleli, že Eňa Vacvalová na zadnom sedadle spí, a tak sme porozprávali všeličo. Asi po hodine Eňa z ničoho nič povedal: ,,Fíha, ale vy ste tuším boli riadne mladí." Boli, v mladosti človek má byť mladý. Hovorí sa, že v spomienkach sa všetko zdá krajšie a milšie, ako sa to stalo naozaj. Možno, že sa mýlim v presných informáciách, že si na niektoré veci nespomínam. Ale dúfam, že som sa neprehrešil sentimentálnou zhovievavosťou k svojej minulosti.
Prekvapili ste silnými emóciami, ale aj podrobnými faktami. Máte doma archív alebo všetko nosíte v srdci?
Predovšetkým mám mamu. Keď odišla zo zamestnania do dôchodku, dal som jej počítač a poprosil som ju, aby písala svoje spomienky. Prekvapujúco dobre a presne vyrozprávala na veľkej ploche spomienky na svoje detstvo na Kozej ulici, príbehy obchodníkov, susedov. Je to malý Felliniho Amarcord. Ona inšpirovala moje spomínanie. Mal som zhromaždené fakty, príhody. Napríklad záverečnú modlitbu mojej starej mamy som mal v denníku z roku 1977. A k nej poznámku: Použiť v knižke, kde ožijú šusterkovia, drotári a staré viechy.
Vaše rozprávanie vrcholí kapitolou o hudobnom skladateľovi Fraňovi Dostalikovi, ktorý nie je všeobecne známy. Nazývate ho dokonca géniom a s veľkým pochopením objasňujete jeho osud. Rozprávate, ako si ho vaša rodina obľúbila, lebo mal talent. Vie aj dnes vzrušiť ľudí talent?
Považujem Dostalikov osud a nedokončené i stratené diela za veľkú metaforu o slovenskom umelcovi. Vyštudoval som školu, na ktorej každý rok končí najmenej sedem scenáristov, päť dramatikov, neviem koľko skladateľov a spisovateľov. Za viac ako štyridsať rokov sú to zástupy autorov, ktorí na prvú stránku napísali tituly svojich veľkých románov, hier, filmov a opier, ale niekde v procese tvorby ich plamienok zoslabol, zurčiaci potôčik príbehu vyschol, slnko inšpirácie zapadlo. My ani netušíme, nakoľko sme národ Dostalikov. Ale to je to, čo na mojom národe mám rád. Aj ja som najmenej na 50 percent Dostalik. Bratislavské krutosti som mal venovať jemu.
Máte už ohlasy na túto pasáž knihy? A vôbec na knihu Bratislavské krutosti?
Potešilo ma, že sa ozvala neter profesora Dostalika a potvrdila mi informácie o ňom. Fantasticky reagoval fotograf Tibor Huszár. Počas čítania mi každú chvíľu telefonoval a potvrdzoval, že je to tak, ako to naozaj bolo. Bratislavské krutosti sú aperitív na spomienky. Zastavujú ma ľudia na ulici, v obchode, volajú mi známi, že všetci začali spomínať a je im to príjemné. Chcem povedať, že to naozaj nie je kniha o Bratislave. Tak ako Starec a more nie je kniha o rybačke. Ivan Popovič mi povedal, že tam, kde sú iní cudní, ja to hrniem buldozérom. Viem, o čom hovorí, mal som radosť z toho rozprávania, mal som chuť vysloviť tie silné obrazy. Tá kniha nie je o meste, ale o ľuďoch. A o mojej láske k nim.
Je na Bratislave dodnes niečo zvláštne, čo nemá nijaké iné mesto?
Ohrdnutý Dunaj. Neviem o nijakom inom meste, ktoré by tak zle ako Bratislava využilo šancu, že leží pri veľtoku. Ako s veľkou riekou a na rieke žijú ľudia v Prahe, v Budapešti, vo Viedni, o tom je škoda mlčať. Rieka je srdce mesta. Majú na nej byť hausboaty, kaviarne. Majú po nej plávať rôzne lode a lodičky. Tečúca voda, to je sloboda, výzva, spojenie so svetom. Po nej sa má odchádzať a prichádzať. Kedysi to vedela aj Bratislava, ale niečo sa pokazilo.
Dunajom ste krstený. Máte pri tej rieke nejaký zvláštny pocit?
Rád som s otcom plával dolu riekou. Dunaj širokopleco šumel, plávať v ňom bolo ako mať mocné krídla. Celý čas nás sprevádzalo nekonečné hrkotanie štrku na dne rieky. Okruhliaky narážali jeden o druhý a kotúľali sa po prúde, milióny a miliardy kameňov. Celá plavba trvala iba desať minút, ani to nie. Ale pripadalo mi to ako hodiny. Už nikdy potom – ani predtým – som sa necítil s otcom taký dôverne spojený. Prežívali sme spoločné dobrodružstvo, opakovali sme vzrušenie jeho mladosti a otec ma doň prijal. Plavby s otcom dolu Dunajom boli presne také, ako sú najlepšie veci na svete. Človek si nie je istý, či to chce mať čo najskôr za sebou, alebo dúfa, že budú trvať večne.
Takou zvláštnou konzervou je aj kostrbatá prešpuráčtina. Ovládate ju?
Je ich veľa. Ináč rozprávali ľudia z Karlovej Vsi, ináč chalani z Trnávky, zvláštna bola reč štamgastov z kaviarní a spod viech. Svoje špeciálne výrazy používali ľudia, ktorí vyšli z väzenia, a svoje vlastné starí bratislavskí štricáci. Staršie dámy v domácnosti a kofy na trhu. Vo všetkých odtieňoch tej krivoľakej reči Prešpurákov sú silné vrstvy Rakúsko-Uhorska, Československa, ale aj maďarčiny, češtiny, nemčiny, sú tam rómske výrazy a veľa prízvukov z okolia Trnavy a Piešťan. Svietia v nej záhorácke obrazy, južná štipľavosť a veľkomoravská hĺbka času. Nie je to pekná reč, ale bohatšia, ako by sa mohlo zdať. A tak to nehajme tak a ídeme na slépaču poléfku.
Boris Filan
Narodil sa 30. júna 1949 v Bratislave. Vyštudoval televíznu dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU, pracoval ako dramaturg hlavnej redakcie zábavných programov v Československej televízii. Televíznej zábave sa venuje aj ako autor a moderátor vlastných šou. Je aj cestovateľ, spisovateľ a textár, slávna je jeho spolupráca so skupinou Elán. Práve mu vyšla kniha Bratislavské krutosti.
