Kniha týždňa: Jazyk je najlepší detektor lži

06.04.2016 07:00

Deväť životov – to je deväť biografií vytvorených formou rozhovorov. Ide o osobnosti, ktorých činnosť sa spája so slovom: anglickým, nemeckým, ruským, francúzskym, maďarským českým a niekoľkými ďalšími.

Podľa mnohých odborníkov, s ktorými sa treba stotožniť, je preklad literárnou tvorbou. Príjemca v preloženom texte číta „verziu, ktorá odzrkadľuje, ako originál pochopil a interpretoval prekladateľ so všetkými svojimi silnými i slabými stránkami a so svojím chápaním slovenčiny,“ píše Pavel Branko v Romboide. „To z prekladateľa robí spoluautora…“

Paleta osudov a príbehov

Na otázky editorov Radoslava Passiu, Gabriely Magovej (ich profily sú na záložkách) a v jednom prípade Vladimíra Barboríka odpovedajú literáti – prekladatelia druhej polovice 20. storočia. Rozhovory s nimi – to sú, ako píše odborná recenzentka Mária Kusá, sondy do rozličných literatúr a kultúr i „paleta pestrofarebných osudov a príbehov“.

V úvode knihy, ktorá má dôkladný menný a vecný register, Radoslav Passia vysvetľuje, ako vzniklo Deväť životov. Impulz prišiel od vtedajšej redaktorky Romboidu Ivany Taranenkovej, a tak v rokoch 2012 – 2015 rozhovory vychádzali v tomto časopise. Passia nepovažuje túto knihu za kompletné zmapovanie tých, ktorí si zaslúžia pozornosť (ich pôvodný zoznam bol širší). Zámerom editorov bolo „zmapovať osudy najstarších prekladateliek a prekladateľov“, zachytiť čo najširšie spektrum jazykov a „osloviť ľudí, podieľajúcich sa na dobovej moci, aj takých, ktorí sa voči nej kriticky vymedzovali“. Na konci každého rozhovoru je biografický a bibliografický profil respondenta.

Radoslav Passia, Gabriela Magová: Deväť...
Radoslav Passia, Gabriela Magová: Deväť životov Autor: KALLIGRAM

Hoci Passia i Magová kladú (zámerne) podobné otázky, je zaujímavé sledovať, ako na ne prekladatelia odpovedajú, kto sa ich pridŕža a kto istým spôsobom odbočuje. Niektorí respondenti hovoria viac o dobe, o svojich zamestnávateľoch a menej o preklade. Prvej časti podtitulu knihy je tak venovaný menší priestor. Podľa výpovedí každého osloveného prekladateľa sa dá vytvoriť priam detailný obraz o ich záujmoch, názoroch, charaktere, spôsobe práce…

Čo je dôležitejšie?

Takmer všetci respondenti pracovali ako redaktori (alebo aj na vyšších postoch) vo vydavateľstve Tatran a Slovenský spisovateľ. Je zaujímavé sledovať, ako hodnotia situáciu, prostredie, kontakty, ľudí (i menovite), hovoria o problémoch, zážitkoch v 50. rokoch, v zlomových rokoch 1968, 1989 a osobitne v čase normalizácie. Passia i Magová sa usilujú primäť svojich respondentov spomínať i na dávnejší čas, a tak sa tu sporadicky stretneme aj s dobou druhej svetovej vojny a obdobím prvej Československej republiky. Editori zvolili pri všetkých deviatich prekladateľoch podobnú kompozíciu, keď prvé otázky sa týkajú rodinného zázemia a jeho vplyvov, podnetov, ale aj prekážok pri rozhodovaní sa o budúcej orientácii – štúdium, literatúra, preklad. Respondenti obdivuhodne veľa vedia a pamätajú si, a tak kultúrny a osobitne literárny život na Slovensku najmä druhej polovice 20. storočia rozoberajú veľmi podrobne.

Do 40. a najmä 50. rokov minulého storočia nás svojím spomínaním zavedie Viera Hegerová, ktorá si pamätá mobilizáciu a 1.¤september 1939, keď ešte nemala ani šesť rokov. Ale aj profesorku z gymnázia, ktorá im na konci školského roka dala domácu úlohu – „kúpiť si brožúrku Čechovových poviedok a cez prázdniny sa pokúsiť niečo z nich preložiť“. Veľmi dôsledne rozpráva o situácii v kultúre, vo vydavateľstvách, zvlášť v normalizačnom období, keď „celej plejáde vynikajúcich prekladateľov bola tzv. pozastavená publikačná činnosť“. Podrobne rieši otázky okolo prekladu, pýta sa, čo je dôležitejšie: „Ovládať perfektne východiskový jazyk, alebo slovenčinu?“

Ťažkosti, ktoré existujú pri prekladaní umeleckej literatúry, opisuje Karol Wlachovský. Spomína napríklad, že práca na trojzväzkovom súbore Platónovho diela trvala od zámeru po vydanie vyše desať rokov. O prekladaní konkrétnych literárnych diel píše aj veľmi vtipným spôsobom. Gabriela Magová ako prekladateľka z maďarčiny vedie s Wlachovským vysoko odborný dialóg. Podobne vyznieva po každej stránke veľmi dobrý rozhovor s Jurajom Andričíkom, ktorý sa otázkam prekladu venuje odborne, dôsledne, dokonca na ukážkach konkrétnych textov, pretože Radoslav Passia mu kladie problémové otázky.

Množstvo detailov, kuriozít, reálií

Každý z deviatich prekladateľov uvádza svoj prvý preklad. „Bola to takzvaná recenzia s ukážkami, čo bol protištátny literárny žáner… čo sa mohlo, sa preložilo, čo sa nesmelo, sa dopísalo, predstierajúc, že ide o recenziu,“ rozpamätúva sa Ján Vilikovský. On i ďalší spomínajú na spôsoby cenzúry, „kontrolné mechanizmy vydávania a prekladania“, ale hovoria i o dnešnom nie radostnom stave spisovnej slovenčiny a umeleckého prekladu, keď napríklad študenti viac inklinujú k prekladu odbornému, lebo je to výnosnejšie.

Pracovitosť, vytrvalosť, odvaha – to sú charakteristické črty Jarmily Samcovej, terajšej šéfredaktorky Revue svetovej literatúry a prekladateľky z viacerých jazykov, ktorá v čase normalizácie nesmela publikovať a začiatkom 90. rokov, keď „zanikali kamenné vydavateľstvá“, bola z práce prepustená. Jej spomínanie na minulosť, konkrétne na detstvo v Petržalke, má aj svoje radostné stránky. Samcovej rozprávanie má charakter umeleckej epiky, rovnako ako spomienky Ladislava Šimona, ktorý podrobne vykresľuje kultúrny život Bratislavy v druhej polovici 50. rokov a Brezno v 60. rokoch, aby napokon vylíčil „strašnú situáciu“ po previerkovom období na Filozofickej fakulte UPJŠ. Rozprávačský talent tohto básnika a prekladateľa vytvoril na základe Passiových otázok z rozhovoru memoárovú prózu.

Veľa si pamätajú Jozef Kot i Michaela Jurovská – aj s nimi vedie rozhovor Radoslav Passia. Ide skôr o výklady, vysvetľovanie pomerov v našej kultúre od 50. rokov po súčasnosť.

Obdivuhodné spomienky s množstvom detailov, kuriozít, reálií (i mien) nájdeme osobitne v rozhovore s Michaelou Jurovskou.

Jediným prekladateľom z deviatich, ktorý neprekladá do slovenčiny, je slovakista Emil Charous. Vladimír Barborík sa s ním rozpráva nielen o jeho prekladoch, ale o prekladoch slovenskej literatúry do češtiny vôbec. Charousove výpovede zachoval Barborík v češtine, čo je správne.

Rozhovory o preklade sa čítajú ako deväť biografických a memoárových románov na pozadí spoločensko-kultúrnych udalostí od prvej ČSR po súčasnosť. Deväť životov / Rozhovory o preklade a literárnom živote, Kalligram 2015

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vladimír Barborík #Rozhovory o preklade a literárnom živote #Radoslav Passia #preklad #literárna tvorba #kniha týždňa #Kalligram #Gabriela Magová #Deväť životov
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk