Príbeh sa začína banálne – nie veľmi úspešný obchodníček, sivá myš obyčajného života, nešťastný manžel v nudnom vzťahu, štyridsiatnik Chris sa jedného dňa rozhodne „byť odvážny“ v jeho ponímaní a skúsiť zájsť za prostitútkou. Stretáva vyzývavo oblečenú Rózu, ktorá sa mu prizná, že „prax“ už síce nevykonáva a len tak sa bola prejsť a zaspomínať si na časy, keď za päťsto libier bola po vôli.
Chris je fascinovaný, odvezie Rózu domov a začína sa zaplietať do jej príbehov. Pôvodný vzťah medzi potenciálnym zákazníkom a ľahkou žienkou sa mení na bizarné divadielko, v ktorom sa z Rózy stáva Šeherezáda rozprávajúca príbehy a z Chrisa fascinovaný poslucháč.
A nebol by to Louis de Bernies, keby do banálneho vzťahu nezaplietol nejaké tie katastrofické dejiny, vďaka ktorým sa výlet za sexom mení na odhaľovanie ľudských vášní a nenávistí končiacich vojnami, etnickými čistkami a nepochopiteľným krviprelievaním a zároveň nepochopením ľudí, ktorí nevedia prekročiť svoje tiene. Tentoraz sa však udalosti odohrávajú v komornejšom pohľade príbehov rozprávaných v pokútnom londýnskom byte v bohémskej štvrti.
Francúzsky znejúce meno britského spisovateľa akoby napovedalo obrovskú dávku multikulturalizmu a historického kríženia, ktoré môžeme od jeho kníh očakávať. Či už to bola jeho dosiaľ najznámejšia kniha Mandolína kapitána Corelliho odohrávajúca sa na malebnom Stredomorskom ostrove v časoch nemeckej okupácie, jeho „latinskoamerická“ trilógia Vojna o zadok Dona Emmanuela, Seňor Vivo a drogový barón a Nezvládnuteľné dieťa kardinála Guzmána, ktorá sa odohráva v ktorejsi banánovej republike známej vojenskými prevratmi, alebo objemný román Vtáky bez krídel dotýkajúci sa bolestivého turecko-arménskeho konfliktu, vždy to boli príbehy plné konfliktov, ktoré vlastne nemali pôvodcu. Akoby sa ľudia chceli zabíjať a nenávidieť len preto, že sú trocha iní.
Zároveň Bernieresove knihy ukazujú aj bezmocnú osudovosť, v ktorej sa človek ocitá len vďaka tomu, že niekde je, niekde sa narodil a niekde umiera. A smutné na jeho neraz čiernohumorných a drasticko-ironických príbehoch je aj to, že Rómeovia a Júlie sa síce dokážu milovať aj napriek príslušnosti k iným rasám a komunitám, ale osudová láska sa často rozbíja, tak ako v Shakespearovom rozprávaní, na nenávisti okolia.
Príbeh Partizánovej dcéry nevybočuje z tejto línie, aj keď oproti predchádzajúcim zaľudneným Bernieresovým freskám ide vskutku o komorné rozprávanie s málom postáv. A príbehy majú mnoho významov.
Róza je dcéra srbského partizána, ktorá sa narodila za Titovho režimu a neskôr z Juhoslávie emigrovala. Potenciálnemu zákazníkovi rozpráva o svojom detstve v multietnickom prostredí Juhoslávie, pričom odokrýva – často zdanlivo nechtiac, v akomsi druhom pláne – aj mnoho z vnútorných napätí a nenávistí medzi jednotlivými náboženskými či národnostnými komunitami, ktoré tvorili zlepenec komunistickej Juhoslávie a ktoré neskôr vyústili do bratovražednej vojny. Chris, sivá myš Anglicka v období tesne pred nástupom Margaret Thatcherovej, počúva Rózine príbehy s otvorenými ústami ako čosi, čo sa dialo a deje kdesi minimálne na inej planéte, ak nie v inej galaxii.
Okrem konfliktov, o ktorých rozpráva Róza, tu Bernieres rozohráva aj hru o to, prečo vlastne „obyčajní“ ľudia z „civilizovaného Západu“ nerozumejú tomu, čo sa na Balkáne dialo a deje. Oproti intelektuálnej reflexii samotnej Rózy (hoci sa tvári ako prostitútka, z jej rozprávania vyplynie, že bola úspešnou vysokoškoláčkou – Srbkou v chorvátskom Záhrebe) totiž stojí bohorovná nevedomosť obyčajného človeka, ktorý si žije uzavretý život a iné rasy vníma ako obchodných partnerov.
Model balkánskeho etnického napätia je pre multikultúrny Londýn akosi nepochopiteľný. Ľudia sa predsa majú tolerovať. Alebo to tak nie je?
Bernieres rozpráva príbeh spočiatku ako koncert pre dva hlasy. Necháva rozprávať raz jedného a raz druhého protagonistu príbehu, ako vnímajú toto stretnutie dvoch ľudí z iných svetov vo vlastných hlavách. Kým Chris počúva Rózu spočiatku ako objekt sexuálnej túžby a dokonca sa rozhodne nasporiť si na jej služby, Róza najprv berie Chrisa ako náhodnú známosť, ktorá však prerastá do čohosi hlbšieho.
Dva hlasy sa v ďalších častiach knihy začínajú prekrývať, občas spoluznejú, aby nakoniec vybuchli v nepríjemne skutočnej kakofónii, v ktorej sa ukáže bezohľadnosť chlapíka zo Západu aj emocionalita princeznej z Balkánu.
Nepochybne zaujímavú a čitateľsky príťažlivú úlohu zohráva v celej knihe sexualita. Róza rozpráva svoj život ako korenistý obrázok, v ktorom sex zohráva dôležitú úlohu. Samozrejme, tak ako rozprávky tisíc a jednej noci, tak ani Rózine rozprávania nie sú overiteľné, takže Chris stojí pred otázkou, či jej fantázie rozprávačky sú naozaj len fantázie, alebo to nebodaj všetko zažila. Počnúc sexuálnym stykom s otcom cez milenecké vzťahy až po život drahej spoločníčky v luxusnom bare v centre Londýna. Róza je presvedčivá, aspoň Chris ju vníma a počúva ako „šosácky“ malý Angličan, ktorý zbierajúc si päťlibrovky na sex zároveň nazerá kľúčovou dierkou do sveta neuveriteľného karnevalu sexuálneho života.
Bernieres ako skúsený autor dávkuje všetky príbehy s akurátnou vierou v možné a takmer možné tak, že Chris a s ním aj čitatelia sú stále na pochybách – ako sa toto mohlo stať? A zároveň sa čudujú Róze, tak ako Chris, ako to všetko mohla zvládnuť.
Rózine mystifikácie a „možno mystifikácie“ navyše korení jej život na okraji bohémskej štvrte medzi zvláštnymi figúrkami, ktoré žijú – rovnako ako rozprávačka – život na okraji spoločnosti. Chrisa, zástupcu obyčajných, všedných, nudných ľudí, toto všetko fascinuje a priťahuje, pretože ho to vytrháva z jeho stredostavovskej nevedomosti a ušliapnutosti sedemdesiatych rokov.
Vyústenie príbehu Chrisa a Rózy však treba nechať prekvapením pre čitateľa. Aj keď nie je až také nepredvídateľné. Podstatné na Bernieresovom rozprávaní však je, že cez príbeh vzťahu balkánskeho dievčaťa a obyčajného civilizovaného Angličana odhaľuje obrovskú mentálnu priepasť medzi dvoma svetmi, ktoré sa musia naučiť navzájom sa počúvať a chápať. Aj keď robia nepochopiteľné veci.
Louis de Bernieres: Partizánova dcéra, Slovart, preklad: Vladislav Gális
