Kniha týždňa: Ústav s iným poslaním

Pri zdanlivo nenápadnej knižke Ústav s iným poslaním - s podnadpisom Truhlica slovenského humoru – ide vlastne o výber textov, aforizmov a karikatúr, ktorý zostavili a predstavili Tomáš Janovic a Fero Jablonovský. Ako každá truhlica so staršími a často i zabudnutými vecami, je aj táto plná perál a pokladov, o ktorých existencii sme síce tušili, no s odstupom rokov sme ju nevdojak preniesli či odsunuli kamsi do odľahlých kútov našich obydlí.

23.08.2009 08:00
debata

Prítomnosť však pôsobí inak, ako by sme si predstavovali, objavný pohľad autorov akoby ju paradoxne napĺňal aj niečím novým, čo sme si vtedy vlastne ani nedokázali vychutnať.

Výber prekvapuje najmä množstvom autorov, ktorí sa dokázali venovať oblastiam súvisiacim so smiechom a ktoré si v nedávnej minulosti vyžadovali hlbokú jasnozrivosť. Prirodzene popri odvahe a osobnej statočnosti. Humoristi, spisovatelia, dramatici, karikaturisti, filmári totiž rozhodne netvorili v prostredí, ktoré by bolo priaznivé, ba ani v období, ktoré by im dokázalo byť vďačné, aj keď úsmevný nadhľad potrebovalo ako soľ, pretože samo bolo najčastejšie rovnako nemastné ako neslané.

Preto je potrebné tento výber pochopiť ako hlboké ocenenie zastúpených autorov, no súčasne aj ako závažné a pritom láskavé upozornenie na priehrštia perál, ktoré by sme ani dnes nemali nechať nepovšimnuté. Už len preto, že sú zároveň aj svedectvom o našej povahe, ktorá sa formovala aj v týchto neľahkých časoch. Veľmi zreteľne to vystúpi na povrch, najmä ak sa človek spontánne poddá línii, po ktorej ho vedú živí svedkovia oných čias vo svojom svedomite vybudovanom koncepte.

Jedna z prvých závažných vecí, na ktorú kniha upozorňuje, sa dotýka morálky, pretože etický podtón predstavoval pre minulosť nebezpečnú a horúcu pôdu. V trialógu Horníčka, Lasicu a Satinského je onen nevtieravý, no presný náznak onoho problému, pretože v momente, keď sa humoristi bavia o „možnosti vylúpenia banky“, vlastne iba konštatujú, ako blízko sa ocitajú od „ústavu s iným poslaním“ (blázinca), do ktorého by ich posadili namiesto toho, aby ich strčili do väzenia. Je to síce metaforický, no pomerne presný opis bežnej životnej situácie každého humoristu, ktorý sa vymkol svojej dobe, keď sa nedokázala zahľadieť do vlastného zrkadla s tým vedomím, že podobne ako antická bájna bytosť Medúza vôbec netuší, že o hlavu v danom momente prichádza práve ona.

Totalitný systém sa tak či onak usiloval humoristov vytlačiť na okraj spoločnosti a verejného záujmu, prípadne ich „nahrádzať“ vlastnou, ľahko pochopiteľnou politickou či komunálnou satirou (v knihe v časti Aj takto sa žartovalo sú aspoň orientačné ukážky onoho poklesnutého a miestami až hlúpeho vkusu). V tomto zmysle však politický systém svojou hrubosťou dosahoval práve opačný efekt, pretože smiech sa stával prirodzenou pôdou, na ktorej klíčila (nechcená) pravda. Preto dosah, dôsledky aj etické vplyvy humoru boli v daných podmienkach oveľa závažnejšie, ako ich vieme ešte i dnes oceniť. Prinajmenšom udržiaval pri živote početné generácie, ktoré sa museli predierať životom bez štipky nádeje na nejakú závažnejšiu zmenu. Kontrast medzi proklamovanými cieľmi a bezprostrednou skutočnosťou bol však príliš ostrý na to, aby ho bolo možné ignorovať. Stáli tu proti sebe vlastne dva svety, jeden iluzórny – predstavený napríklad v ukážke oslavy deda Mráza (dedo Mráz sa vydal na cestu), ktorý má na baranici červenú hviezdu a nosí v batohu sovietske traktory proletárom do Talianska, Indie a, akoby mimochodom, chodí 31. decembra, teda ako v Sovietskom zväze. Čiže podľa stupňovania, ktoré v danej dobe platilo: dobré, lepšie, sovietske.

V dialógu Lasicu a Satinského (v réžii Jána Roháča) Nech Boh ochraňuje báťušku však, naopak, boli s krutou a nekompromisnou iróniou zohľadnené o pár rokov neskôr celkom iné aspekty všeobecnej kultúrnej zaostalosti a ignorancie, ktorá z Východu prichádzala často i vnútená, ale častejšie nadšene sprostredkovaná domácimi štátnymi a straníckymi funkcionármi, ako to napokon lakonicky konštatoval Tomáš Janovic: Na významné svinstvá sa používajú bezvýznamné svine. Nešlo vlastne ani tak o to, že by si to ľudia v danej dobe neuvedomovali, skôr o to, že pri pohľade na dômyselné obrázky, pri zamyslení pri aforizme získavali pocit, že v absurdite bežného života vôbec nie sú sami a nadšene sa o získané perly delili s okolím: Aká škoda, že som Slovák a nie starý Etrusk! Žil by som vystretý a pochovali by ma skrčeného. Takto je to naopak (Peter Gregor).

Neobišlo to prirodzene ani polia pravdy: Keď pravda prespí svoj čas, môže sa zobudiť ako banalita (Peter Gregor). Ani široké lány spoločenských, ba ani intímne ľudských ilúzií: Milovali sa, vzali sa, žili šťastne. On v Košiciach, ona v Komárne (Kornel Földvári). Prirodzene, že väčšina postojov a myšlienok zachytených v poviedkach, aforizmoch i karikatúrach, ale aj v divadelných predstaveniach prechádzala dlhým spracúvaním, aby unikla pozornosti štátneho cenzora, možno čiastočne aj vďaka tomu získala takpovediac nadčasové dimenzie. Lesk a obratnosť jazyka autorov sa nevytratila ani po rokoch. V úzkej skratke je tu preto predstavený široký a rozsiahly svet, ktorý sa krúti iným smerom.

Predstavuje to aj ďalšiu dimenziu Truhlice slovenského humoru. Živým spôsobom ilustruje históriu nekompromisne a v tých najnečakanejších zákutiach. Postupuje umeleckou skratkou až k dnešku, v ktorom sa tiež odráža nadobudnutá skúsenosť, možno i trpký poukaz na to, že mnoho vecí sa ešte nezmenilo, prípadne, naopak, že i tie nové poskytujú v porovnaní s tými starými takmer rovnaké pole pôsobnosti. Vždy sa však dostávajú na svetlo v sprievode iskrivého tónu pravdy: Pracovití ľudia sa možno prevčeľujú. (Kamil Peteraj). Ide však iba o dôsledok ľudskej povahy, ktorú nemožno vždy charakterizovať iba múdrosťou, veď rovnako neodmysliteľne a verne ju sprevádza celými vekmi i hlúposť, často v nijako neobmedzovanom množstve a s nijako nezníženou naliehavosťou.

Rovnaké je to s hodnotami, ktoré sú síce neuchopiteľné, ale to neznamená, že by strácali svoju platnosť. Unikajú iba slabnúcemu zraku a zlému svedomiu. Je veľmi veľa vecí, ktorým musíme venovať pozornosť, no povaha života nás vedie k tomu, aby sme zabúdali sami na seba: Tak krátko žijeme a tak dlho budeme mŕtvi (Kamil Peteraj). Istotne sa v oblasti humoru za tie roky veľa zmenilo vyrastajú ďalšie generácie, ktoré si rovnako zasluhujú pozornosť, to však neznamená, že by sme si nemali uvedomiť, aký veľký kus cesty museli slovenskí humoristi prejsť a že aspoň na tomto poli sme za svetom nezaostali. Svet humoru je aj vďaka nim naším a vzácnym svetom. To je vlastne v určitom zmysle i hlavným posolstvom knihy Tomáša Janovica a Fera Jablonovského. Nech teda ich knihu sprevádza vo svete to, čo si zasluhuje – úsmev i premýšľanie čitateľa.

Kolektív autorov: Ústav s iným poslaním – Truhlica slovenského humoru, Fo Art
Zostavili Tomáš Janovic a Fero Jablonovský

debata chyba