Raz ste povedali, že v Rusku sú všetci literárnymi postavami. Čím to je, to sú všetci takí zvláštni?
Je to ruský fenomén, fenomén ruského života, zvláštnosť našej krajiny. Nebol som to však ja, kto to povedal prvý, Gogoľ to vycítil. Ak si prečítate Mŕtve duše, tam vlastne ani niet nepostavy, tam je každá figúrka zvláštnym hrdinom. Sovietska moc vniesla groteskno do nášho života. Teraz máme štát grotesku, hlavne čo sa týka moci.
Teda po páde sovietskej moci sa život nezmenil?
Nedá sa povedať, že by sa život nezmenil, ak sa len pozeráte na sovietske dejiny a zameriate sa na masy, boli homogénnejšie, boli viac na jeden obraz, všetci duševne rovnakí, mozgy boli rovnaké. Teraz máme dva výdobytky z čias Gorbačova a Jeľcina, a to sú voľný trh a otvorené hranice. To pre Rusko veľmi veľa znamená, človek si môže zarobiť peniaze, teda ak nemal smolu ako Chodorkovskij. Teda ruský človek si zarobí a v lete alebo keď má čas, môže ísť, kam chce, môže cestovať po svete a vidieť, ako vlastne žijú normálni ľudia. To má veľký význam a teraz je u nás mnoho zdravých mladých ľudí, ktorí sa veľmi kriticky stavajú k otázkam moci, rozumejú jej a dokonca ju nenávidia. Chápu, ako funguje, ale stále je tu. Tá mládež zo zásady nepozerá televíziu. Všetky informácie si nájde na internete. Prečo je to tak? Pretože Homo sovieticus hoci nezomrel a nemožno ho ako mŕtvolu vziať a vyniesť, ale aj tak sa teraz rozkladá a otravuje mozgy.
Väčšinou píšete o Rusku v budúcnosti. Nedáva vám súčasný život dosť materiálu?
To je pre mňa veľmi dôležité, pretože opisovať súčasné Rusko podľa mňa nie je možné. Nezmestí sa do kníh. Neexistuje žiadny súčasný realistický román, kde by sa dalo nájsť súčasné Rusko. Je to paradox. Zrejme je to aj dobou a závisí to aj od stavu literatúry. Dôležité sú dva pozorovacie body, a to sú minulosť a budúcnosť Ruska, a tie nám dávajú možnosť vidieť súčasnosť. Keď Gogoľ opisoval svoje Rusko, používal jazyk grotesky. Je to nerealistická tradícia našej literatúry. Potreboval to a presne tým trafil do ruskej metafyziky, pretože musíme vidieť dovnútra skutočnosti a nie povrch.
Môže vôbec literatúra opisovať skutočný život?
Môže ho opísať, ale musí si zvoliť nový a iný jazyk, pretože už nie je devätnáste storočie. Má vedľa seba veľmi silné jazyky, napríklad televízie, filmu alebo internetu. Literatúra im musí konkurovať, a preto musí byť vynaliezavá, nemôže byť archaická, nemôže donekonečna používať starý jazyk realizmu. Napríklad už Bulgakov v románe Majster a Margaréta opisoval Moskvu celkom fantastickým jazykom a bolo to veľmi účinné.
Aj preto sú vaše knihy plné násilia, sexu, drog a absurdity?
To nie, ja si nekladiem takéto ciele, v princípe nepíšem pre čitateľa, keby som tak robil, písal by som úplne inakšie. Všetko je to hľadanie nového jazyka. Pre mňa je to objektívna cesta, pretože inak sa to nedá. Je to akoby zasiahnuť cieľ. Vyrástol som v rodine poľovníkov a začal som poľovať už v šestnástich. Spočiatku som robil chybu – keď vyletel vták, sledoval som jeho pohyb zbraňou, potom som zbraň zastavil, zamieril a vystrelil. A vták letel ďalej. Musíte sledovať cieľ a stlačiť spúšť. Nezastaviť sa.
Kedy ste naposledy vydali knihu? Zdalo sa, že si dávate od písania prestávku.
Naposledy mi vyšla kniha v minulom roku, bol to román Cukrový Kremeľ, teraz píšem príbeh na ruskú tému, vyjde na budúci rok. Je to taký beznádejný ruský príbeh, téma ruskej cesty.
V západnej Európe sú intelektuáli často komunisti alebo orientovaní vľavo. Ako to bolo a je v Rusku? Tvoria nejakú opozíciu?
V zásade u nás niet opozície, máme len disidentov. Ja hovorím, že žijeme v totalitnej spoločnosti. Ak napríklad Kasparov alebo Kaspianov sa nemôžu ani pohnúť bez toho, aby ich nezatkli, akáže je to demokracia. Máme síce akúsi bábkovú opozíciu, no aj tú, samozrejme, riadi Kremeľ. A komunistov nepovažujem za opozíciu. Ako sa hovorí, do starého mecha nemôžeš naliať nové víno, to každý vie.
Keď vám poviem Iduščije vmeste, Vladimir Putin… je to ťažké byť ruským spisovateľom?
Viete, v Rusku máte dve možnosti, to som pochopil ešte v 80. rokoch, alebo píšeš, alebo sa bojíš. Tertium non datur, teda tretej cesty niet. Sila literárneho procesu je taká, že ja napríklad nemôžem nepísať. Chápem, že v Rusku má slovo veľkú váhu, za svoje slová musíte prijať zodpovednosť a musíte niesť svoj kríž. Inú cestu nemám.
Keď vám poviem Čechov, Gogoľ, Dostojevskij, Tolstoj, Pasternak, Solženicin… je to ťažké byť ruským spisovateľom?
Je to ťažké, určite to nie je jednoduché. Je to zaujímavá profesia, dáva energiu, dáva silu. To nie je nudná profesia.
A kde je vaše miesto medzi nimi?
To nezáleží na mne. Nemôžem to posúdiť sám, musia to urobiť iní.
