Müllerová sa stala nositeľkou Nobelovej ceny za literatúru v roku 2009. Bolo to prekvapenie, hoci v stávkovej kancelárii Ladbrokers mala rovnaký kurz ako favorit Izraelčan Amos Oz. Ten patrí k favoritom už pár rokov, zatiaľ však nemal šťastie.
„Autorka sa vo svojom diele sústreďuje na poetickosť a otvorenosť prózy a opisuje pocity odcudzenia.“ Trochu neobratne vysvetľovala komisia Švédskej kráľovskej akadémie, prečo si vybrala nemeckú prozaičku. Odcudzenie je v modernej próze rozšírené klišé, pri pohľade na život Herty Müllerovej sa však z otrepaného stáva bolestivá pravda.
Prozaička, esejistka a prekladateľka sa narodila 17. augusta 1953 v rumunskej dedine Nitzkydorf pri Temešvári, v oblasti, kde sa hovorilo po nemecky. Cez vojnu a po nej, od roku 1944 z Rumunska do ruských gulagov deportovali asi 80-tisíc nemeckých Rumunov. Medzi odvlečenými bola aj Müllerovej matka, v Rusku ju držali päť rokov. Po návrate domov mala problém začleniť sa do dedinského prostredia, ktorého povaha sa nemenila možno stovky rokov.
Herta Müllerová vyštudovala nemčinu a rumunčinu v Temešvári a v roku 1976 začala pracovať ako prekladateľka v priemyselnom podniku, neskôr sa zamestnala ako učiteľka nemčiny. V roku 1982 vyšla jej prvotina Niederungen (Doliny), ktorá si nezvyčajným používaním jazyka a poetickosťou vyslúžila uznanie kritiky. Bohužiaľ aj záujem tajnej polície – Ceausescovej Securitate. Hrozivú antiidylu, napísanú z pohľadu trpiaceho dieťaťa, tvorilo pätnásť krátkych textov zo života nemeckej menšiny v rumunskom Banáte a v necenzurovanej podobe vyšla až o dva roky neskôr v Nemecku.
V roku 1983 Müllerová stratila učiteľské miesto, prepustili ju, lebo nechcela spolupracovať s tajnou službou. Dôsledky na seba nenechali dlho čakať, od roku 1985 nemohla publikovať. Silný tlak a strach z prenasledovania vyriešila emigráciou do Nemecka dva roky pred pádom komunistického režimu.
Druhú knihu BarfuBiger Februar (Bosý február, 1987) napísala už v čase, keď s manželom čakali na vysťahovalecké víza. Prvým románom po presídlení do Nemecka bol Reisende auf einem Bain (Cestujúci na jednej nohe, 1989). Odvtedy vydala ešte päť kníh, medzi nimi napríklad veľmi autobiografický román Herztier (Srniečko, 1994), ktorý je príbehom skupiny priateľov, ktorých zlomila rumunská diktatúra. Tohto roku jej vyšlo dielo Atemschaukel (Chytanie dychu). Píše striedmo, jej štýl sa často ponáša výsluch či protokol, obmedzujúci sa len na to podstatné.
Herta Müllerová získala množstvo literárnych cien, napríklad Cenu nemeckej kritiky (1992 a 1993), Kleistovu cenu (1994), Európsku literárnu cenu Aristeion (1995) či Medzinárodnú cenu za literatúru IMPAC v Dubline (1998). Na Frankfurtskom knižnom veľtrhu, ktorý je od 14. do 18. októbra, sa môže jej zbierka ocenení rozrásť, je totiž kandidátkou na Nemeckú knižnú cenu.
Napísali o nej
„Udelenie ceny pani Müllerovej nie je škandálne, ale takisto nie je žiadnou veľkou udalosťou. Prestížne ocenenie dostala spisovateľka, ktorá je nepochybne zaujímavá, ale rozhodne nie mimoriadna.“
Dzennik Gazeta Prawna, Poľsko
„Dielo Herty Müllerovej je veľkou obžalobou vládcov, ktorí pohŕdajú ľudskou cťou, a ich komunistických prisluhovačov, ktorých poznala autorka sama na sebe.“
NRC Handelsblad, Holandsko
„Herta Müllerová je reportérkou vystrašeného života v diktatúre… V jej diele bola ocenená poetická etika, ktorú autorka bravúrne ovláda.“
La Reppublica, Taliansko
