Piata účasť na BIB-e vám vyniesla prestížnu cenu. Konečne?
Úprimne povedané – nečakáte to. Bol to šok, takmer predinfarktový stav, keď mi zatelefonovala Barbara Brathová, že mám Zlaté jablko. Konkurencia je veľká aj na Slovensku, aj z celosvetového aspektu, takže sa v duchu pýtate – prečo práve ja?
Zlaté jablko však nebolo prvé ocenenie vašej ilustrátorskej tvorby…
Ceny v súťaži najkrajšia kniha boli síce veľmi milé, s prestížnym Zlatým jablkom BIB-u sa však porovnať nedajú.
Zlaté jablko vám vyniesli ilustrácie knihy Williama Saroyana Tracyho tiger. Čo ste si pomysleli, keď vám ich ponúkli?
Bol to úžasný pocit. V kútiku duše som vždy veľmi túžila ilustrovať knihu, ktorá by nebola pre malé deti. Pochopila som, že s majiteľmi Artfóra – Jankou a Vladimírom Michalovcami – sme na jednej vlnovej dĺžke a niet sa čoho báť. Nebol tam ten podvedomý strach, či to vydavateľ, kupujúca mamička a dieťa prijmú. Mohla som viac experimentovať.
Naštudovali ste si ilustrácie tých, čo dotvorili Tracyho tigra pred vami?
Mám knižku, ktorá vyšla asi pred desiatimi rokmi v Česku vo vydavateľstve Argo. Sú tam kolorované perokresby, úžasne uvoľnené, načmárané akoby náhodou len tak. Postavy sú miestami ťažko identifikovateľné, akoby to kreslil človek s Parkinsonovou chorobou a už je mu všetko jedno. Akoby ľahostajnosť, čo je, samozrejme, fingované, ale tiež by som raz chcela dospieť do takého stavu. Zatiaľ som príliš ustráchaná.
Prekvapilo ma, že ilustrovanie vám trvalo až rok. Nie je to pridlho?
Boli tam dlhé pauzy medzi jednotlivými ilustráciami.
Čo ste v prestávkach robili?
Ani neviem. Pracovala som na našom dome. A v lete som robila pre televíziu reláciu Fidlibum. Návrhy scény, kostýmy a vyrábanie vecí do nej mi zabrali tri mesiace. Na ilustrácie Tracyho tigra som však mala čas, čo bolo úžasné. Michalovci ma vôbec nesúrili, napríklad že idú Vianoce. Keď som odchádzala v marci na knižný veľtrh do Bologne, myslela som, že kniha je z mojej strany hotová.
A nebola?
Keď som sa vrátila, robili na knižke už noví grafici. Povedali mi, že treba ešte nejaké ilustrácie dorobiť. Bola som nabitá energiou z tých zahraničných kníh, takže som pod ich vplyvom urobila napríklad rozkladačku, ktorá je v knižke.
Odmalička ste vraj chceli ilustrovať knižky. Prečo ste teda študovali animáciu na Vysokej škole múzických umení?
Vo štvrtom ročníku na „šupke“ som mala grafiky plné zuby. Chcela som skúsiť niečo nové. Veľmi ma priťahovalo bábkové divadlo, marionety, kulisy… Lenže bábková scénografia sa v tom roku na VŠMU neotvárala. Zato sa otváral druhý ročník novovzniknutej katedry animovanej tvorby. Myslela som, že robiť bábkový film je podobné, ako robiť bábkové divadlo.
Nakrútili ste nejaký bábkový film?
Počas štúdií jeden jediný. S Vandou Raýmanovou sme nakrútili kratučkú etudu s dvoma panákmi. Bolo to veľmi jednoduché, ale aj tak sa mi animácia zdala náročná a výsledok nebol bohvieaký, takže moje bábkové ambície dosť rýchlo stroskotali. A neviem veru, či nie aj animačné.
K animovanému filmu sa už teda nevrátite?
Asi áno, ale len ako výtvarník. Ako autor a vizionár ťažko. Na jeho výrobu sú u nás veľmi ťažké podmienky. Ešte som však neskúsila zabojovať.
Čo ste robili po skončení štúdia?
Zistila som: fíha, to bude zložitejšie ako v škole. Keby bola Koliba, hádam by ma tam prijali na plný úväzok, ale takto to bola nekonečná pustatina neistoty. Túžila som skúsiť knižnú ilustráciu. Mala som portfólio, s ktorým som obehla pár vydavateľstiev detských kníh. Bolo mi to však nepríjemné a trochu ponižujúce, veľmi som sa hanbila. V jednom nemenovanom vydavateľstve mi pani povedala: „Ako je to možné? S takými peknými vecami nemáte robotu?“ A to bolo všetko. Až prišlo vydavateľstvo Q111.
Prečo sa vám nepáčia vaše ilustrácie ku knihám Ohňostroj pre deduška a Mačky vo vreci Jaroslavy Blažkovej?
Každou ilustrovanou knihou sa posuniete o krôčik ďalej. Dnes mi pripadajú naivné, určite by som ich už na BIB neprihlasovala. Snívam o tom, že raz budem ilustrovať tri knihy Jaroslavy Blažkovej. Tie dve nanovo prerobím a priberiem ešte Rozprávky z červenej ponožky. Sú to vtipné, nestarnúce texty. Predávali by sa ako balíček v peknej škatuľke.
Jaroslava Blažková koncom šesťdesiatych rokov emigrovala s rodinou do Kanady? Rozprávate sa s ňou o svojej tvorbe?
Pri knižke Ohňostroj pre deduška sme sa skamarátili a odvtedy si píšeme. O práci sa veľmi nerozpisujeme, skôr o pocitoch, prežívaní. Navzájom si dodávame guráž.
Ako sa vám pracovalo s textom Tomáša Janovica Drevený tato?
Hneď ma zaujal hravosťou a humorom, hraním sa so slovíčkami. Je úžasné, ako dobré veci nestarnú. Tešila som sa z čítania a pri ilustrovaní som si vravela: Bacha, toto nie je celkom text pre deti. Nerob dupľu, nevnucuj sa! Keď som sa už-už chcela vnucovať, Laura Mešková, ktorá urobila vynikajúcu grafickú úpravu, ma rázne brzdila.
Aké sú súčasné trendy knižnej ilustrácie?
Neviem, či sú to súčasné trendy. Skôr evergreeny, len u nás sú pomerne málo známe a prakticky sa nevydávajú. Mám na mysli autorské knižky. Ilustrátor je zároveň aj spisovateľ, vymyslí si jednoduchý príbeh a ten rozmaľuje, rozkreslí tak, že každá dvojstránka je farebná, ilustrovaná. Na knižnom veľtrhu v Bologni sme videli davy ilustrátorov z rôznych krajín, ako ťahajúc za sebou obrovské kufre na kolesách, navštevujú stánky renomovaných vydavateľstiev a predstavujú svoje práce. Stáli aj v dlhých radoch. Zväčša mali pripravené ilustrácie, niektorí mali aj vytlačené makety knižky.
Stará sa ilustrátor do toho, ako bude kniha vyzerať?
Myslím, že by mal viac spolupracovať s grafikom, možno aj so spisovateľom. V réžii vydavateľa je dať ich dokopy. Ilustrátor často ani nevie, kto bude knižku robiť, ale možno ho to ani nezaujíma. Mňa však áno, po istých skúsenostiach začínam byť opatrná a snažím sa vidieť zalomenú knižku v elektronickej podobe skôr, ako pôjde tlače.
Čo sa dá pri grafike knihy pokaziť?
Všetko. Od výberu písma cez zalomenie, výber papiera až po obálku. Mne je až do plaču, keď vidím to množstvo nevkusu na pultoch kníhkupectiev.
Máte dosť netradičné koníčky…
Ak máte na mysli betónovanie, sú to také silácke reči. Mám z toho úžasnú pasiu, plná energie hádžem lopatou, ale po dvoch hodinách ma všetko bolí, takže to manžel musí dorobiť sám. Potom vraví: No vidíš, vravel som ti, nepúšťajme sa do toho.
Vašou záľubou je aj "stolárčina“…
Chcela by som si vyrobiť topánkovník, police a pokojne by som sa pustila aj do kuchynskej linky. Ale manžel ma brzdí, lebo vie, že by to nedopadlo dobre. Keď som vyrábala skriňu, seklo ma v krížoch a zostala nedokončená. Pri pílení preglejky na dvore mi omrzli kĺby, a mohla by som pokračovať. Ale faktom je, že pred rokom som si kúpila celkom dobré hoby stolárske vybavenie. Zatiaľ je v garáži, čo nám slúži ako ateliér.
Prečo sa rodáčka z Bratislavy rozhodla žiť v Doľanoch?
Chceli sme s manželom bývať v rodinnom dome, ale nemali sme peniaze na vilu pod Slavínom. V rámci našich cenových možností bol akurát rodinný dom štyridsať kilometrov od Bratislavy. Žije sa tu výborne, krásne prostredie, vôbec neľutujem! Aj keď ten, kto nezažil prerábanie starého domu, netuší, koľko času, peňazí a fyzickej námahy stoja veci, ktoré obyvateľ paneláka berie ako úplne samozrejmé.
Martina Matlovičová
Narodila sa 24. decembra 1975 v Bratislave. V roku 1999 absolvovala štúdium na Katedre animovanej tvorby Vysokej školy múzických umení. Ilustrovala 17 kníh. Ohňostroj pre deduška, Denis a jeho sestry a Drevený tato získali ceny v súťaži o najkrajšie knihy. Za ilustrácie k Saroyanovej knihe Tracyho tiger získala v septembri Zlaté jablko Bienále ilustrácií Bratislava. Voľnú tvorbu vystavovala v bratislavskej Galérii Michalský dvor. Žije a tvorí v Doľanoch.
