„Humor je pohľad na svet. Je to určitý nadhľad, prístup k životnej realite. Niekto ten dar má, niekto ho nemá,“ povedal spisovateľ pred niekoľkými rokmi v rozhovore pre české rádio Domino. Švandrlík ten dar mal. Dokazuje to množstvo jeho kníh. Ale napríklad aj spolupráca s maliarom a karikaturistom Jiřím Winterom Nepraktom. Spoločne roky zabávali napríklad čitateľov humoristického magazínu Dikobraz. Práve ten ho v sedemdesiatych rokoch, keď mal Švandrlík zakázané literárne tvoriť, živil.
Švandrlík sa pôvodne chcel stať hercom. Dokonca dva roky študoval na DAMU – najskôr herectvo, neskôr réžiu. Po vojne a po tom, čo sa istý čas venoval ako vychovávateľ kórejským deťom, prešiel k písaniu. Najskôr to boli poviedky, fejtóny a iné kratšie žánre, ktoré uverejňoval v tlači. Neskôr začali vychádzať aj knižne. Po dielach ako Z chlévů i bulvárů (1960), Krvavý Bill viola (1961) či Od Šumavy k Popokatepetlu (1962) mu v roku 1969 vyšla jeho najúspešnejšia kniha Černí baroni aneb Válčili jsme za Čepičky.
Román vznikol na základe autorových skúseností a zážitkov z obdobia, keď začiatkom päťdesiatych rokov absolvoval vojenskú službu v Pomocných technických práporoch, teda medzi takzvanými pétépákmi. Do jednotiek PTP odvádzali kriminálnikov, ale aj ľudí, ktorí boli zdravotne nespôsobilí na výkon vojenskej služby, či nepriateľov socializmu a kádrovo nespoľahlivých jedincov. Jednotky nazývali aj čiernymi barónmi. „Čierni, lebo mali čierne výložky, a baróni, pretože za prácu dostávali peniaze a boli jedinými vojakmi, čo mali počas vojenskej služby groš,“ napísal v recenzii na film, ktorý podľa knihy začiatkom deväťdesiatych rokov vznikol, Richard Blech. Snímka, v ktorej vďaka Pavlovi Landovskému, Ondřejovi Vetchému či Miroslavovi Donutilovi ožili obľúbené postavičky majora Halušku alias Terazkyho, vojaka Kefalína či poručíka Troníka, patrí k najnavštevovanejším českým filmom deväťdesiatych rokov.
Úspech však mala aj literárna predloha, hoci ju onedlho po tom, čo vyšla, zakázali. „Obľúbenosť ‚Barónov‘ dokazuje nielen to, že sa za normalizácie, keď nemohli vychádzať oficiálne, šírili v ľudových opisoch, ale aj publikačná história tejto prózy v exile. Tu popularita Čiernych barónov vyvolala dokonca vznik neautorského tretieho dielu; na jeho sláve parazitovali aj ďalšie spomienkové knihy iných pisateľov,“ napísal český denník MF Dnes. Sám Švandrlík po revolúcii, keď kniha opäť vyšla, napísal aj niekoľko pokračovaní. Neskôr vznikol na motívy knihy aj televízny seriál v réžii Juraja Herza. „Chcel som sa vysporiadať so spomienkami na tých idiotov, ktorí počas mojej vojenčiny nastúpili ako dôstojníci,“ zdôvodnil svoju voľbu filmár.
Onedlho sa však filmoví diváci v Čechách a na Slovensku dočkajú aj filmovej novinky, ktorej ako predloha poslúžil Švandrlíkov román Doktor od jezera hrochů. Nakrúcanie rovnomenného filmu práve dokončuje režisér Zdeněk Troška a pôjde zrejme o vernú adaptáciu knihy. „Nemusíme naozaj čerpať nikde inde, pretože pán Švandrlík napísal takú skvelú knižku, že sa naozaj držíme toho textu, pretože je úplne geniálny a skvelý,“ povedal Troška pred časom pre televíziu Nova. Spisovateľova smrť ho zaskočila. „Nesmierne ma to zarmútilo. Naposledy sme sa videli pred nakrúcaním a všetko bolo v poriadku. Dokonca sme sa dohovárali, že by sa podľa jeho detskej knižky dali do filmu previesť aj Kopyto a Mňouk,“ citoval režiséra Zdeňka Trošku český server idnes.cz.
