Už pri prvom pohľade zaujme svojou obálkou (Tibor Hrapka ju navrhol s použitím fotografie Michaela Wӧgerbauera), a najmä druhým slovom v názve. Kargo (podľa slovníka cudzích slov) má tri významy: náklad lode, poistenie lodného nákladu, tovarová stanica, sklad tovaru. Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka je kargo prepravovaná zásielka, náklad na lodi, lietadle alebo železnici, resp. poistenie nákladu prepravovaného rôznymi dopravnými prostriedkami. Všetky tieto významy sú mätúce, ak sa pozrieme do obsahu Zajacovej knihy. Z neho je jasné, že ide o literárnovedné a esejistické texty, ktoré (ako autor píše v edičnej poznámke) „uverejňoval v poslednom štvrťstoročí v literárnovedných časopisoch, ale aj v literárnych mesačníkoch, v spoločenských týždenníkoch a v dennej tlači“.
Úspešný príbeh
V autorovom uvažovaní a interpretáciách sa prelínajú dejiny národa a národov 19. a 20. storočia i súčasné roky 21. storočia s komplexnými dejinami i konkrétnymi literárnymi dielami. Hovorí sa tu o „tvorbe moderného politického slovenského národa“.
Foto: Kalligram
Petra Zajaca treba obdivovať, ako dokáže poprepájať národné a medzinárodné, politiku s kultúrou, spoločnosť s jednotlivcom, navyše nielen zo svojho pohľadu, ale prechádza názorovým spektrom po celej Európe, ba celom svete, od minulosti k prítomnosti a zoznámi nás aj s polemikami o národne pohnutom 19. storočí. „Slovenský národ ostal celé devätnáste a začiatkom dvadsiateho storočia bez tradície štátnosti. Ale prežil.“ Štúrovské 19. storočie vyznieva v interpretácii Petra Zajaca pozitívne – „Bol to úspešný príbeh.“ („Ba ešte aj literárnych časopisov bolo vtedy viac než v znormalizovaných časoch po roku 1968.“)
Autor, vychádzajúc z výskumov najmä nemeckých odborníkov, vysvetľuje pojmy pôvodný, sekundárny a terciárny vývinový nacionalizmus. Pridáva ešte pojem etnonacionalizmus 19. storočia v súvislosti s romantizmom a otázkou národného jazyka. S tým súvisí pre literatúru charakteristický proces – „zbieranie dokladov o starobylosti jednotlivých národov“. Tam, kde sa nedala dokázať, nastúpili mýty alebo falzifikáty, ktoré sa dostali aj do oficiálnych dejín a osobitne učebníc literatúry. V tomto zmysle sa vyjadruje aj k preambule ústavy, v ktorej „splynuli historické fakty a mýty…“
Zajac pracuje s takými výsledkami výskumu slovenskej národnej kultúry, s ktorými súhlasí i s ktorými polemizuje alebo ich odmieta. Autor ako mysliteľ a skúsený politik vyjadruje názor i na to, prečo „ideu právneho štátu nahradila nadvláda autokratickej moci nad zákonom“ a prečo „obrodenecký model spravodlivého Slovenska sa realizoval ako vonkajšia forma bez vnútornej ukotvenosti“. Pozornosť si zaslúžia i podobenstvá, príbehy, symboly, ktoré autor používa na vyjadrenie terajšieho i minulého obrazu takých krajín, ako je Slovensko. Aj vzhľadom na mätúce slovo v názve knihy je zaujímavý príbeh z dejín Novej Guiney a južného Pacifiku o čakaní lietadla s kargom. V tomto príbehu je hlboká kritika všetkej nemohúcnosti, nemúdrosti, spoliehania sa na iné, len nie na vlastné schopnosti a sily. („Slovenský príbeh posledných dvoch storočí však naozaj pripomína rozprávanie o kargu.“)
Interpretácie umeleckých diel
Interesantné sú tie pasáže knihy, v ktorých Peter Zajac hodnotí z hľadiska národných dejín umelecké diela, pritom uvádza názory filozofov, umelcov, literárnych vedcov a pre predmetnú dobu oficiálnu ideológiu. Rozvíja fakt socialistického realizmu v umení, je konkrétny (menovite) a úderný. V tomto smere je veľmi dobrá časť knihy Naše slovenské minulosti, kde ide o výstižnú charakteristiku politických pomerov na území Slovenska približne od roku 1939. „Máme za sebou nielen prvú, vojnovú minulosť a druhú, komunistickú minulosť, ale aj tretiu, slobodnú a demokratickú minulosť, aj keď dnes už riadne skorumpovanú.“
S kritickým povzdychom konštatuje, že diskusia o totalitnosti komunistického režimu na Slovensku neprebehla, ale prebehla diskusia o socialistickom realizme. Pritom však v učebnici literatúry po roku 1945 nedošlo k podstatným zmenám koncepcie, lebo „z nového náteru… presvitá aj naďalej starý podklad“.
V tej súvislosti sú zaujímavé interpretácie napríklad Tisícročnej včely či Mináčovej prozaickej tvorby. Adresný, konkrétny a polemický je aj k tomu, čo napísali niektorí renomovaní teoretici o kontinuite v umení pred rokom 1989 a po ňom. Ako príklad mu poslúžila kontroverzná výstava Umenie socialistického realizmu v SNG, alebo v literatúre diskusie o literárnych dielach (napr. o Dušekovom Náprstku).
Pozornosť venuje i cenzúre, autocenzúre a otázke, či socialistický realizmus „bol v slovenskej literatúre záväznou ideologickou inštrukciou až do roku 1989“. Kriticky sa stavia k tomu, že aj mnohí odborníci nedokážu rozoznať z obdobia socialistického realizmu artefakty, ktoré sú socialistickorealistické, alebo ktoré sú návratom k realizmu, alebo si „uchovali modernú faktúru“. Podrobne mapuje vývin – vzopätia i pády našej literatúry pod vplyvom ideologickej spoločnosti, uvádza mená autorov poézie i prózy, iba dráma chýba.
Vojny v hlavách
Pre Petra Zajaca je dôležité nielen osobné svedectvo o dobe, lebo ono si nepamätá, alebo pamätá skreslene. Osobné svedectvo sa nemôže zamieňať s kultúrnou archeológiou pamäti. Preto hovorí o „vojnách v hlavách“, o troch typoch historicity v súčasnej literatúre a rúca zafixovaný obraz niektorých literárnych diel. V takých súvislostiach rozvíja tému fašizmu a komunizmu, holokaustu a jeho vnímanie v slovenskej kultúre, robí náčrt jeho koreňov, vytvára súčasný obraz židovstva a holokaustu naprieč artefaktmi jednotlivých druhov umenia s dominanciou slovesného a výtvarného. „Rovnako znepokojujúce je však násilie, ktoré vedie človek ako vojny v hlave proti druhým a sám proti sebe.“ A popri „vojnách v hlavách“ zaujmú aj vízie a revízie či vizionári a revizionisti dejín. Výborné, hodnotné a zaujímavé sú aj rozsiahle poznámky pod čiarou.
Texty tejto Zajacovej knihy inklinujú k umeleckej literatúre, k eseji, majú dokonca svoj náboj napätia, výkladové znaky sa prelínajú s úvahovými. Takéto tendencie vyústia v záverečnej kapitole Ľudský údel, kde jediná fotografia prináša autorovi veľké množstvo možností jej interpretácie a jej prepojenia s inými, verbálnymi či prírodne výtvarnými artefaktmi, dojmami a asociáciami.
V knihe však zaznie aj téma, aký je zmysel a význam spoločenských a humanitných vied v dnešnej spoločnosti, lebo „spoločnosť na Slovensku je nevzdelaná a nekultúrna aj preto, že si neváži poznanie a vzdelanosť“.
