Shakespeare a Čas

25.04.2016 16:00
William Shakespeare
William Shakespeare (Stratford, 23. apríla 1564 – Stratford, 23 apríla 1616). Autor:

Tento rok – rok 2016 – nazývame aj shakespearovským. 23. apríla uplynulo štyristo rokov od chvíle, čo William Shakespeare zomrel. Zomrel v Stratforde – teda tam, kde sa narodil. A zomrel – pravdepodobne – aj v deň svojich (päťdesiatych druhých) narodenín.

Shakespearovské dátumy

S istotou vieme síce určiť iba dátum jeho krstu – 26. apríl 1616 – no krst býval zvyčajne tri dni po narodení, a tak Angličania trvajú na tom, že 23. apríl nie je iba deň Shakespearovej smrti, ale aj deň, keď sa narodil. Ten 23. apríl je aj dňom, keď má v Anglicku meniny Juraj (na rozdiel od nášho, ktorý ich má o deň neskôr) – a svätý Juraj je patrónom Anglicka. Kedy už inokedy sa mal narodiť (a kedy zomrieť) najväčší anglický básnik, ak nie v deň svätého Juraja? Navyše stratfordské pranostiky hovoria, že 23. apríla sa tam každoročne rozospieva prvý jarný slávik. Kedy už inokedy by sa mal rozospievať, ak nie v deň, keď sa narodil (a potom aj zomrel) najväčší stratfordský rodák?

Toho 23. apríla vraj z Londýna do Stratfordu zavítali dvaja Shakespearovi priatelia: básnik Michael Drayton a dramatik Ben Jonson. Dôvod ich návštevy? Nevieme si predstaviť lepší než ten, že mu prišli zablahoželať k narodeninám – a pravdepodobne ich s ním oslávili tak dôkladne, že to oslávenec neprežil. Nuž, i to sa stáva. Najmä ak gratulanti podcenia fakt, že oslávenec už asi nie je najzdravší.

Asi, pravdepodobne, zdá sa – to sú slová, ktorým sa nikto, kto píše o Shakespearovi, nemôže vyhnúť. Máločo z jeho životopisu je stopercentne isté. Medzi to máločo patrí jeho testament. Nadiktoval ho 25. marca 1616, mesiac pred smrťou – cítil teda (ale znova pridajme slovíčko asi), že sa jeho smrť blíži.

Možno to však cítil už roku 1613, keď ukončil svoju divadelnú činnosť v Londýne a utiahol sa na posledné tri roky života do Stratfordu. V tom istom roku totiž – 29. júna 1613 – zhorelo divadlo Globe, ktorého bol spoluvlastníkom – a hoci jeho priateľ Burbage (herec hlavných úloh, no pôvodným povolaním tesár) sa chystal do roka postaviť nové, Shakespeare už do stavby nového divadla peniaze nevložil. Sú životopisci, čo naznačujú, že Shakespeare sa už spoluvlastníkom nového divadla nestal a do Stratfordu sa utiahol preto, lebo mu požiar zohavil tvár. Iní zase pripúšťajú, že sa za vlády Jakuba I. zmenil vkus a stala sa tá – dnes neuveriteľná – vec, že najväčší dramatický básnik všetkých čias stratil zrazu popularitu a tým činom aj sebadôveru.

Ak však tieto menej pravdepodobné hypotézy dáme nabok, ostane nám tá najpravdepodob­nejšia: Shakespeara začala zbavovať síl nejaká – nevieme presne aká – choroba. To úbytok síl ho asi priviedol nazad do Stratfordu – aby ho tam doopatrovala manželka, o ktorej si mnohí myslia, že sa s ňou nedalo žiť, a preto jej v roku 1585 manžel po anglicky zmizol, aby sa (po siedmich, tzv. stratených siedmich rokoch, strávených nevedno kde) objavil v roku 1592 v Londýne a tam žil slobodným (a vraj bisexuálnym) životom ako divadelný herec a dramatik.

Kuchyňa v Shakespearovom dome v jeho ronom...
Kuchyňa v Shakespearovom dome v jeho ronom Stratforde. Autor: Profimedia

Aj toto je však len hypotéza. Iná hypotéza hovorí, že aj počas svojej divadelnej kariéry žil rodinným životom vo svojom rodisku. Prečo inak by v roku 1596 kúpil New Place – druhý najväčší dom v Stratforde? Jestvuje dokonca hypotéza, že také náročné hry ako písal, sa nedali napísať v londýnskom virvare – počas písania hry sa vraj vždy musel na istý čas utiahnuť do Stratfordu.

Hypotéz by bolo na celú knihu – a všetky by sa krútili len okolo tých niekoľkých potvrdených dátumov z jeho životopisu. Nechajme teda hypotézy aj dátumy a pozrime sa pri príležitosti 400. výročia básnikovho úmrtia na jeho dielo.

Čas ako hlavný hrdina

Podľa dlhodobo rešpektovaného shakespearovského kánonu Shakespeare napísal 38 hier. V poslednom čase však časť bádateľov pripúšťa, že jeho dielom je aj Eduard III. – a tak sa môže hovoriť o 39 hrách. (Keby sa ešte niekedy našla stratená hra Cardenio, bolo by tých hier 40.) Vo všetkých vytvoril Shakespeare desiatky nádherných postáv – bol to totiž nielen veľký básnik, ale aj veľký pozorovateľ a znalec života. Aby ním mohol byť, nesmel byť – ako sa to niektorým spisovateľom stáva – "upchatý sám sebou“. Shakespearove hry nie sú autobiografické a ak chceme hľadať medzi ich postavami aj jeho autoportrét, treba si ho po kúsku poskladať zo všetkých.

Nedávno však – 31. marca – bratislavská British Council v spolupráci s Univerzitnou knižnicou usporiadala podujatie "Shakespeare lives – stretnutie s profesorom Martinom Hilským a Ľubomírom Feldekom“, počas ktorého my obaja – Shakespearovi prekladatelia, a neraz, v rámci dvojjazyčných hradných inscenácií, aj spoluprekladatelia – sme sa zhodli na tom, že jednou z najpozoruhod­nejších postáv, ktorá sa vyskytuje vo všetkých Shakespearových hrách, je Čas. Presnejšie povedané: Čas aj čas.

Ak ide o čas s malým č – obdivujeme u Shakespeara schopnosť kombinovať reálny čas s tzv. psychologickým. Shakespearistika tomu hovorí „double time“. Napríklad v tragédii Romeo a Júlia pracuje Shakespeare so psychologickým časom tak obratne, že divák (alebo čitateľ) má pocit, že dej prebieha niekoľko týždňov, hoci v skutočnosti celá tragédia trvá iba tri a pol dňa. Na konci tretieho dejstva Júlia soptí na dojku:

Na neveru ma navádza a haní
Romea tými ústami, čo ešte
iba toť tisíc ráz ho chválili.

Vyzerá to, akoby sa Júlia zhovárala s dojkou o Romeovi už veľa ráz – a divák má zabudnúť, že na tisíc chvál Romea ešte nemohla byť príležitosť. Ale naozaj nebola? V Júliinom srdci bola. Shakespeare nerobí nič iné, iba to, čo robí ktokoľvek z nás v bežnej konverzácii: pomocou hyperbolizovaných tvrdení vzbudzuje dojem, že krátky príbeh, ktorý práve prebieha, trval oveľa dlhšie.

Shakespeare však pracuje aj s Časom s veľkým Č – teda s Časom ako postavou z mäsa a kostí, zosobňovanou živým hercom. S takýmto Časom sa stretneme napríklad v Zimnej rozprávke (ktorú ešte donedávna hralo Divadlo Nová scéna). Tam sa Čas objavuje v 1. výstupe štvrtého dejstva, aby svojím monológom pomohol básnikovi urobiť v deji bravúrny skok ponad šestnásť rokov – skok o to zaujímavejší, že je to nielen skok ponad čas, ale aj skok ponad priestor, na ktorého jednom konci je Sicília a na druhom – České kráľovstvo. Čas vystúpi na rampu a hovorí:

Ja môžem všetko. Zlo aj dobro kujem,
poteším, zroním, staviam, demolujem,
volám sa Čas, a vraví sa, že letím.
Nuž prepáčte, že teraz, ako predtým,
len mávnem – a je šestnásť rokov preč,
a nestojí mi ani za tú reč
tá medzierka… Je predsa moje právo
porušiť zvyk či zákon, aj ho hravo
spakruky obnoviť. Som otec chvíľ
a stále žijem, ako vždy som žil,
a bol som skôr, než vznikli veci, ktoré
už dávno ako staré zhltlo more.
Prijmite s pochopením, že aj dnes
novinkám včera dnešným berie lesk
a novým ho zas dáva moja báj.
A keď už mám tú moc, tak môžem aj
zmeniť kraj! Scénu! Nuž, diváci milí,
predstavte si, že chvíľočku ste snili,
zatiaľ čo si ten odľud Leontes
vyčítal žiarlivosť. A kde ste dnes?
V prekrásnych Čechách! Vaša pamäť chcela
by pomôcku? Mal syna Florizela
český kráľ Polixenes. O Perdite
zistíte sami, keď ju uvidíte,
že skrásnela až zázračne. Jej lós
vám ešte neprezradím. Času dosť.
Je teraz u pastiera – a čo ju
čaká, to vaše uši začujú
vo vhodnom čase. Vezme vám to iste
v hľadisku hodinku. No stratili ste
často už horším spôsobom aj rok –
nuž Čas vám želá pekný zážitok.

Shakespeare je Angličan

Originálnosť Shakespearovej práce s časom ešte lepšie vychutnáme, keď si uvedomíme, že Shakespeare, aj keď patrí celému svetu, je vždy a predovšetkým Angličan. Keď sa dá Angličan s niekým do reči, najradšej hovorí o počasí. Nijaký národ na svete sa vraj Angličanom v tomto druhu konverzácie nevyrovná. Klimatológovia to vysvetľujú ostrovným charakterom anglického počasia – anglické počasie sa každú minútu mení, a tak je tam na konverzáciu o počasí každú minútu nový dôvod. No aj keď je anglické počasie stále premenlivé, skrýva sa za tou premenlivosťou jeho stálosť. A čosi podobné platí aj o povahe Angličanov – aj keď tak radi hovoria o premenlivej povahe svojho počasia, ani náhodou to neznamená, že by oni sami mali povahu "kam vietor, tam plášť“.

Naopak. Stačí sa pozrieť na anglické dejiny – aj pod tie sa už neraz podpísalo anglické počasie. Jeden príklad za všetky – búrka v auguste 1588. Španielska Armada – sto bojových lodí – sa blíži k anglickým brehom a zdá sa, že s Anglickom je amen. No zrazu sa strhne obrovská búrka, ktorá neuškodí ľahším anglickým lodiam, zato však ťažké španielske lode roztrieska – a namiesto Angličanov sú porazení Španieli. Nebyť tej búrky, Shakespeare by dnes nebol citovanejší než Biblia, a aj v USA by sa možno hovorilo po španielsky. Lenže – nestalo sa to. Prečo? Pretože Angličania si vedia poradiť so svojím počasím – a preto si ešte nikdy nikto neporadil s Angličanmi. Aj William Shakespeare – nech už sa nachádzal v tej chvíli kdekoľvek – bol iste nadšený búrkou v roku 1588. Veď aj jednu zo svojich hier – aj keď je jej témou iná búrka – nazval Búrka. Ako správny Angličan inšpiruje sa Shakespeare počasím v každej hre. V hre Sen svätojánskej noci hovorí Titania:

Zima aj leto bláznia! Nastal chaos
v poradí sezón. Bielohlavý mráz
omacal čerstvý purpur v lone ruže.

Také bláznivé počasie – zima v lete, leto v zime – bolo v Anglicku v rokoch 1594 – 1596 – vďaka tomu vieme spoľahlivejšie určiť aj rok vzniku Shakespearovej hry. Ani klaun Feste nemôže na konci Trojkráľového večera zaspievať pieseň o svojom živote bez toho, aby zároveň nespieval o počasí:

Keď ešte bol som len malý nezbedník…
lialo, hej-hou, aj fúkalo.
… ja vystrájal som ako nik.
Nuž a dodnes leje zúfalo…

Keď potom bol zo mňa pekný mládenec,
lialo, hej-hou, aj fúkalo.
"Ej, panny, pozor na veniec!“
Nuž a dodnes leje zúfalo…

Keď som sa predsa len potom oženil…
lialo, hej-hou, aj fúkalo –
… už nik by so mnou nemenil.
Nuž a dodnes leje zúfalo.

A potom bol zo mňa zrazu starigáň,
lialo, hej-hou, aj fúkalo.
Už sa len z krčmy terigám.
Nuž a dodnes leje zúfalo.

A takto na svete ubehol mi čas…
lialo, hej-hou, aj fúkalo –
… je koniec. – Zajtra hráme zas!
Nuž sa netvárte tak zúfalo.

Na počasie sa spolieha aj Hamlet: "Keď duje južný vietor,“ hovorí Rosenkrantzovi a Guildensternovi, "rozoznám jastraba od ručnej pílky.“ Dramatik musel počasie brať ustavične do úvahy aj preto, lebo divadlo Globe malo otvorenú strechu a na divákov tam iste často pršalo. Aj ten slávny rozhovor, v ktorom Hamletovi stačilo pár slov, aby si – s pomocou oblakov – urobil posmech z ohybnej povahy politického karieristu, sa iste odohral pri pohľade na skutočné oblaky:

HAMLET. Polonius, vidíte tamten oblak – nevyzerá ako ťava?
POLONIUS. Namojdušu, ako ťava, presne tak.
HAMLET. No mne sa zdá, že ako lasica.
POLONIUS. Chrbát má ako lasica.
HAMLET. Alebo ako veľryba.
POLONIUS. Úplná veľryba.

Shakespearova filozofia času

Nečudo, že anglické premenlivé počasie bolo nielen Shakespearovou obľúbenou témou ale stalo sa aj jeho filozofiou. Už ako žiak stratfordskej školy si vraj na hodinách latinčiny obľúbil Ovidiove Premeny. No v dospelom veku – a opäť iste aj vďaka skúsenosti s anglickým počasím – sa od ovidiovského chápania premeny prepracoval k svojmu vlastnému.

Zatiaľ čo totiž ovidiovská premena je okázalá fantastická udalosť, čo nastáva raz za čas, premena v Shakespearovom poňatí prebieha ustavične, práve tak viditeľne ako nebadane, je to permanentný stav sveta aj duše. Nádherne to svoje poňatie sformuloval v Sonete 104:

Ach, z každej krásy ako na hodinách
nebadane vždy kúštik ubudne!
Tvoj pôvab trvá, predsa popohýna
sa ručička – aj keď sa zdá, že nie.

Keď som si nedávno zahral Shakespeara vo svojej vlastnej hre Smrť v Stratforde a keď som sa blížil k tomuto miestu hry, pozrel som sa do hľadiska, môj pohľad sa stretol s pohľadom krásnej dámy, a tak som Shakespearove verše adresoval priamo jej. Tá krásna dáma, ktorej "pôvab trvá“, sa totiž určite podobala na tajomnú "black lady“ zo Shakespearových sonetov – aj keď podoba tej sa nezachovala.

Ľubomír Feldek (1936)

V roku 1959 absolvoval štúdium slovenského jazyka a literatúry na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Do roku 1973 bol v slobodnom povolaní a do polovice 80. rokov redaktorom vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Je z generácie básnikov Trnavskej skupiny alebo konkretistov. V roku 1989 podpísal výzvu Několik vět a stal sa zakladajúcim členom VPN. Vydal celý rad básnických zbierok, próz, esejí, rozprávok a divadelných hier. Prekladá poéziu a drámu (Shakespeare, Jesenin, Lautréamont, Jeffers, Blok, Sofokles, Thákur, Antonyč, Erben, Kollár, Majakovskij, Goethe, Heine, Apollinaire, Puškin, Morgenstern, Rimbaud, Jevtušenko, Nezval, Stefanov, Tuwim, Seneca).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#William Shakespeare #Stratford
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku