Napriek veľkej popularite jeho románu Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha (1605, 1615), ktorý bol už za spisovateľovho života preložený do angličtiny a francúzštiny, Cervantes zomrel zabudnutý.
Foto: Profimedia
O Cervantesovom živote a tvorbe sa už popísalo veľa, hoci mnoho skutočností z jeho biografie zostáva stále zahmlených. V tom sa podobá svojmu anglickému súčasníkovi Williamovi Shakespearovi. Rozšíril sa aj mýtus, že zomreli v jeden deň, 23. apríla 1616. Preto bol tento deň vyhlásený za Medzinárodný deň knihy. Cervantes v skutočnosti zomrel 22. apríla, ale pochovaný bol o deň neskôr. William Shakespeare zomrel 3. mája, ale keďže sa v Anglicku v tom čase používal juliánsky kalendár, oficiálny dátum jeho úmrtia je 23. apríl. Existuje aj mnoho iných súvislostí v živote týchto dvoch velikánov, ale tu sa sústredíme na priblíženie pohnutých životných a literárnych osudov španielskeho spisovateľa.
Udatný vojak
Cervantesov život nebol v dobe, keď žil, ničím výnimočným. Jeho detstvo a mladosť sa odvíjali v období najväčšej expanzie Španielska, za vlády „veľkých“ Habsburgovcov Karola¤I. a Filipa¤II., ale Cervantesova rodina pociťovala núdzu a nedostatok. Otec, ktorý bol felčiarom, v snahe uživiť manželku a šesť detí putoval z mesta do mesta. Nadaný Miguel už ako žiak písal básne, ktoré mali veľký ohlas, ale nemohol získať vysokoškolské vzdelanie. Jeho teta a sestry boli vydané napospas svojvôli bohatých nápadníkov, ktorí sa z manželských sľubov vykupovali drahými látkami či kuchynským striebrom. Keď 19-ročný Miguel bránil v nepovolenom súboji česť jednej zo sestier, smrteľne zranil súpera, za čo bol odsúdený na peňažnú pokutu a trest odťatia pravej ruky. Keby sa mu nebolo podarilo utiecť do Talianska, svetová republika literatúry by dnes isto nemala tú podobu, akú má.
V Ríme bol mladý Cervantes pážaťom kardinála Acquavivu a neskôr sa dal naverbovať do vojska. Vyznamenal sa ako udatný vojak. Zranenie, ktoré utŕžil v slávnej víťaznej bitke proti Turkom pri Lepante, ktorá sa odohrala 7.¤októbra 1571 a bola významným bodom obratu v pomere síl medzi kresťanstvom a islamom, mu prinieslo prezývku Jednoruký z Lepanta. S oddielom kapitána Diega de¤Urbina prešiel veľký kus Talianska. Spoznal tamojšie najvýznamnejšie renesančné mestá (Rím, Benátky, Florenciu, Janov, Miláno, Palermo). K zážitkom z ciest sa vrátil už ako zrelý autor vo svojich Príkladných novelách.
Keď sa po sérii vojenských ťažení Cervantes spolu s mladším bratom Rodrigom vracali do rodnej krajiny, pri brehoch Španielska loď, na ktorej sa plavili, zajali berberskí piráti a bratia sa ocitli v zajatí. Rodriga sa podarilo vykúpiť, ale Miguel, ktorý mal pri sebe odporúčacie listy od princa Jána Rakúskeho, bol považovaný za dôležitú osobu a výška výkupného bola veľmi vysoká. Päť rokov strávil v alžírskom väzení, odkiaľ sa viackrát neúspešne pokúsil o útek. Aj tieto zážitky neskôr dokázal pretaviť do svojej literárnej tvorby. Autobiograficky ladené reminiscencie nachádzame nielen v príbehu o otrokovi, ktorý je súčasťou románu Don Quijote de¤la¤Mancha, ale aj v divadelnej hre Život v Alžírsku.
Nečakaný úspech
Keď sa napokon v roku 1580 trinitárskym mníchom podarilo Cervantesa vykúpiť, mal už takmer Kristove roky. Španielsko na jeho zásluhy zabudlo a nevedel sa presadiť ani ako básnik či autor divadelných hier. V krajine, ktorá mala mimoriadne plodného a všetkými milovaného dramatika a básnika Lopeho de Vega, to bolo veľmi ťažké. Keď sa Cervantes oženil s oveľa mladšou Catalinou de¤Salazar, zamestnal sa ako výberca daní a proviantu pre Neporaziteľnú armádu. Manželstvo zostalo bezdetné a údajne nebolo veľmi šťastné.
Cervantes mal nemanželskú dcéru Isabel, ktorá sa narodila krátko pred jeho sobášom s Catalinou. Po smrti svojej matky bola Isabel vychovávaná v spisovateľovej rodine, ktorú okrem Cataliny tvorili dve nevydaté Cervantesove sestry a neter. Údajne pre tieto komplikované rodinné pomery bol Cervantes náchylný tolerovať ženské „poklesky“, ktoré vtedajšia španielska spoločnosť ostro kritizovala a neraz aj kruto trestala. Ani vzťahy s dcérou neboli harmonické, hoci tá sa vydala a mala dcéru (ktorá však zomrela ako dieťa).
Pre finančné nezrovnalosti pri výbere daní bol Cervantes dvakrát väznený. Vo väzení údajne začal písať aj svoj slávny román, ako to naznačuje v predslove. Fantastický príbeh o starnúcom zemanovi, ktorý sa pomiatol z čítania rytierskych románov a v hrdzavej zbroji sa vybral do sveta, aby imitoval skutky svojich obľúbených hrdinov, zaznamenal nečakaný úspech.
Nebol to prvý Cervantesov román, dve desaťročia predtým mu vyšiel pastiersky román Galatea, ale ten zostal prakticky nepovšimnutý. Cervantes chcel napísať jeho pokračovanie, ako sa dočítame aj v slávnej šiestej kapitole Dona Quijota. Pri revízii knižnice dômyselného rytiera nájdu farár a holič aj Galateu od Miguela de¤Cervantes, pričom farár vyhlási, že Cervantes je jeho „veľkým priateľom“ a že „je skúsenejší v nešťastiach ako vo veršoch“. Dodáva, že jeho kniha má nejednu dobrú myšlienku, ale jej autor len čosi nadhodí a nič nedokončí, a preto, ako hovorí, „treba vyčkať druhú časť, ktorú sľubuje, možno tá sa mu lepšie podarí a zaslúži si milosrdenstvo, ktoré sa mu dnes ešte odmieta“.
Milosrdenstva ani uznania sa za svojho života Cervantes nedočkal. Román bol slávny, dalo by sa povedať, že bol dobovým bestsellerom, ale jeho autor nikoho nezaujímal.
Zo zemana rytier
Slávna románová dvojica začala žiť vlastným životom. Najskôr sa objavila v podobe masiek na ľudových slávnostiach a neskôr inšpirovala básnikov, dramatikov i prozaikov. V roku 1614 vyšlo falošné pokračovanie románu od istého Alonsa Fernándeza de¤Avellaneda. Cervantes, ktorého život naučil, ako prekonávať prekážky, to dokázal tvorivo využiť vo svoj prospech. V prvom rade, aby sa dištancoval od falošného pokračovania, zmenil názov druhej časti. Kým prvá časť sa volala Dômyselný zeman Don Quijote de¤la¤Mancha (El ingenioso hidalgo Don Quijote de la Mancha), svojmu pokračovaniu dal názov Dômyselný rytier (caballero) Don Quijote de la Mancha.
S autorom cudzieho apokryfu Cervantes polemizuje nielen v predslove, ale aj na viacerých miestach druhej časti románového príbehu. Don Quijote a Sancho stretávajú na svojej púti nielen tých, čo čítali prvú časť Cervantesovho románu, a preto našich hrdinov pri stretnutí s nimi spoznávajú, ale stretávajú sa aj s ľuďmi, čo čítali falošné pokračovanie. Naši hrdinovia sa búria proti tomu, ako ich opisuje autor apokryfu. Na znak protestu menia svoje pôvodné rozhodnutie ísť na turnaj do Zaragozy a vyberú sa do Barcelony. Cervantes si „zapožičiava“ jednu z postáv svojho protivníka. Don Álvaro Tarfe pred notárom odprisahá, že Don Quijote a Sancho, ktorí vystupujú v apokryfnom pokračovaní románu, nie sú autentickí.
Cervantesova druhá časť románu teda nezahŕňa len prvú časť („román v románe“), ale aj falošné Avellanedovo pokračovanie. Niečo podobné, ale až o niekoľko desaťročí neskôr, urobil iný geniálny španielsky umelec, Velázquez, ktorý do svojho obrazu Las Meninas zahrnul nielen seba, ako maľuje obraz, ale aj zrkadlový odraz kráľovského páru na pozadí, obklopeného množstvom obrazov, ktoré okrášľovali steny kráľovskej komnaty, kde Velázquez maľoval, a ktoré umelec začlenil do svojho obrazu.
Žiť so želaním žiť
Posledné roky života, ktoré Cervantes prežil vo Valladolide a v Madride, boli veľmi plodné, hoci spisovateľ bol ťažko chorý a trpel núdzou. Počas desiatich rokov medzi vydaním prvej a druhej časti Dona Quijota Cervantes napísal a vydal Príkladné novely (1613), dlhú epickú báseň Cesta na Parnas (1614) a Osem komédií a osem medzihier (1615). Posmrtne vyšiel román Strasti Persila a Sigismundy (1617). V Prológu, ktorý vznikol len niekoľko dní pred Cervantesovou smrťou, spisovateľ napísal: „Včera som dostal posledné pomazanie a dnes píšem tieto riadky, môj čas sa kráti, túžba narastá a nádej sa zmenšuje, napriek tomu všetkému žijem so želaním žiť…“
Hoci Cervantes pestoval všetky literárne žánre svojej doby, do dejín literatúry sa zapísal najmä ako autor nesmrteľného románu Don Quijote de¤la¤Mancha. Je najprekladanejšou knihou na svete hneď po Biblii a nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie pre všetky moderné druhy umenia. Cervantesov Don Quijote má pevné miesto aj v slovenskej kultúre a literatúre. Slovenský preklad, o ktorý sa zaslúžil Jozef Felix, sa rodil v zložitých rokoch druhej svetovej vojny a v rovnako komplikovaných povojnových rokoch. Mohol vyjsť až v roku 1950. Neskôr mal tri čiastočne prepracované vydania (1953, 1965, 1979) a dnes je už celý náklad (vyše 30-tisíc exemplárov) dávno rozobratý. Privítali by sme nové vydanie Felixovho prekladu, prípadne nový preklad.
Napriek tomu, že slovenský preklad sa objavil pomerne neskoro, Cervantesov román sa v slovenskej literatúre recipoval už od devätnásteho storočia, ako dokazuje jeho vydarená paródia z pera Jána Chalupku. Vyšla po nemecky v Lipsku v roku 1841 pod názvom Bendegúcz, Gyula Kolompos und Pista Kurtaforint (Eine Donquixotiade nach der neuesten Mode). Autor v nej umne využil viaceré Cervantesove rozprávačské postupy (nájdený rukopis, falošný preklad a pod.) s cieľom zosmiešniť maďarónstvo niektorých slovenských zemanov. Do slovenčiny bol tento román preložený až v roku 1953 J.V.Ormisom.
Ďalšie zaujímavé literárne prepracovanie donkichotskej látky sa zrodilo o pol druha storočia neskôr. „Autorom“ prózy Posledná vízia Dona Quijota (1999) je samotný Cide Hamete Benengeli. V Cervantesovom románe je fiktívnym autorom, keďže príbeh sa nám prezentuje ako preklad z arabčiny. V slovenskej próze sa za týmto exotickým menom skrýva Ján Švidroň. Ako odborníkovi na autorské právo mu učarovala Cervantesova hra s autorstvom, ktorú Švidroň vo svojej próze ďalej rozvíja. „Hypotextom“ (východiskom) pre jeho dielo však nie je len Cervantesov román, ale aj Unamunov Život Dona Quijota a Sancha či Poeov Havran. Švidroňova próza je umne skomponovanou brikolážou, ktorá vzdáva hold veľkému španielskemu spisovateľovi a jeho nesmrteľnému románu.
Nevyčerpateľná predloha
Slovenská literatúra má aj viacero adaptácií Cervantesovho románu pre mládež. Prvá vyšla už v roku 1926 a jej autor vystupuje pod pseudonymom Ján Rovňan mladší. Ide o spisovateľa Mila Urbana, ktorý ju pripravil pravdepodobne na základe jedného z maďarských prekladov Cervantesovho románu.
Cervantesovské motívy inšpirovali aj viacerých slovenských básnikov a maliarov medzivojnového obdobia. Za mnohých iných spomeňme aspoň báseň Ladislava Novomeského zo zbierky Stamodtiaľ (1964), inšpirovanú jedným z kichotovsky ladených obrazov Cypriána Majerníka.
O šírenie Cervantesovho diela sa na Slovensku významnou mierou zaslúžil hispanista a publicista Vladimír Oleríny (1921). Je autorom prvej (a doteraz jedinej) slovenskej monografie o živote a diele Miguela de Cervantes Saavedru (1955),v ktorej sa zdôrazňuje humanistický odkaz quijotizmu. Okrem toho je Vladimír Oleríny aj prekladateľom Príkladných noviel (1972) a vďačíme mu i za rozsiahly doslov k slovenskému prekladu Dona Quijota, ktorým bol v rokoch politického uvoľnenia (v dvoch posledných vydaniach románu) nahradený doslov sovietskeho hispanistu Alexandra Smirnova.
Kichotovská problematika bola a je populárna aj medzi slovenskými divadelníkmi. Autorom zaujímavej úpravy Cervantesovho románu pre javisko je aj Martin Porubjak, ktorý svoj text nazval Zmúdrenie Sancha Panzu (1985). Okrem intertextuálneho nadväzovania na Cervantesa Porubjak variuje aj divadelnú hru Zmoudření Dona Quijota (1922) od Viktora¤Dyka. Kým český básnik a dramatik vo svojej tragikomédii akcentuje fenomén donkichotizmu, Porubjak sa sústreďuje na postavu Sancha Panzu. Pomocou tejto postavy autor prezentuje nielen svoj pohľad na román, ale vytvára plnokrvnú divadelnú hru obsahujúcu množstvo duchaplných replík, paradoxov a kalambúrov.
Zdá sa však, že potenciál Cervantesovej predlohy nie je ešte zďaleka vyčerpaný ani vo vzťahu k slovenským pomerom, a preto sa môžeme tešiť na ďalšie a nové tvorivé činy. Cervantes má schopnosť osloviť čitateľov aj po štyristo rokoch.
Paulína Šišmišová
Prednáša hispánsku literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Je autorkou monografie Literatúra alebo filozofia? (Dva portréty, 2003), venovanej tvorbe argentínskych spisovateľov J. L. Borgesa a E. Sabata. Pripravila antológiu textov o preklade v románskych krajinách (2010). Viacerými štúdiami prispela do teórie prekladu a recepcie španielskej literatúry na Slovensku. Je aktívnou prekladateľkou. V posledných rokoch sú centrom jej záujmu kontexty diela Miguela de Cervantes Saavedra.
