Kniha týždňa: Premeny smútku na krásu... a smiech

Sú to dotyky - nadšenie, radosť, sny, smútok, trpkosť, čo nachádzame v poznaní; spev, krása, ľahkosť i nepochopenie, otázniky - dotyky sily poézie, čo nehlučne vystupujú z básní Heinricha Heineho.

01.05.2016 12:00
debata

O aktuálny výber poézie tohto predstaviteľa nemeckého romantizmu prvej polovice 19. storočia sa postaral popredný germanista Ladislav Šimon a literárna nadácia Studňa ho vydala pod názvom Piesne a vzdychy.

Chyť sa lýry!

Heineho poéziu tvoria v pamäti pretrvávajúce, vytlačené stopy. Spoločne určujú podobu čitateľskej skúsenosti. Črtajú sa ako sieť, ktorá má akýsi zvláštny, neurčitý, nejasný tvar, hustá a sladká pavučina plná rôznych hlasov. Prichádzajúceho návštevníka začína už po pár krokoch obostierať svojimi hustými stenami, omamovať, presviedčať plnosťou lahodnej krásy prenikajúcou vnútornosťami duše, ktorá tu znova na pár chvíľ ožíva. Nenápadne ho prevádza do svojich vzdialených pavučinových svetov, oddeľuje od prítomného, súčasného.

Pred zrakom čitateľa sa objavuje stopa, ktorá by mohla tvoriť pomyselný východiskový uzol pohybu po sieti: V kompozícii Básnik sa milo prihovára poetovi neznámy hlas, radí mu: „ak sa ti v duši smútok usadí, / odznova chyť sa lýry … pominie hnev a myseľ ti / sladkasto vykrváca.“ Neznámy radca tu zároveň načrtáva i modelovú situáciu a povahu tvorby: Prvotný moment predstavuje „smútok“ usadený „v duši“, ktorá je ním zúfalo plná, nedokáže si pomôcť, musí ho vláčiť všade so sebou, svoju prirodzenú ľahkosť vymenila za vládnuce bremená smútku. Ale radca vie, ako smútok premôcť: básnik, „chyť sa lýry“ – nástroja tvorby. Ťaživá skúsenosť smútku sa tak črtá byť priamym popudom, podnetom na hranie, tvorbu; faktorom, čo jej negatívne predchádza.

Heinrich Heine Piesne a vzdychy

Tento moment posúva k ďalšiemu zaujímavému: V tvorbe nachádza básnik zbraň, ktorá má špecifickú schopnosť premeny svojho negatívneho podnetu. Čím sa stane? Už radca to jemne naznačuje a básnik, začínajúci hovoriť sám za seba, premenu jasne pomenúva: „Z mojich sĺz… z mojich vzdychov bude / slávičia pieseň znieť.“ Bolesť, smútok, hnev sa procesom tvorby pretvárajú, premieňajú spevom na opojnú krásu. Možno ich z duše vyspievať, premeniť na čosi lahodné a ony tým pominú. Vykonaný proces premeny sa však napokon odkrýva ako dvojsečný, nesie v sebe skryté takmer tragické zavŕšenie: Ťaživý, trpký smútok nahrádza sladkasté vykrvácanie. Básnik akoby nevedomky zomieral opojený sladkosťou krásy, čo tvorí. Tvorbu prestupuje bezprostredné prepojenie so smrťou, akoby bola i priamym pohybom k smrti. Pohybom sa s ňou zmierujeme, pretože nám dáva možnosť okúsiť chuť neodolateľnej krá­sy.

Ľalia, holub, slnko i ruža

Čo je zdrojom tohto smútku? Spravidla pramení v skúsenosti nešťastnej lásky. A práve láska so svojimi špecifickými fázami ústiaca v nešťastný záver tvorí rozsiahly tematický okruh Heineho básní. Čitateľ sleduje postupne celé príbehy lásky, balady s desivým koncom, spomienky na priebeh lások – od ružového, svetlom presýteného začiatku až po drvivý koniec.

Ich prvotnou fázou býva krásne, takmer božské, odovzdávajúce sa zamilovanie, v skúsenosti ktorého nachádza človek svoje celostné (duchovné) naplnenie: „Kto miluje prvý raz, hoci nešťastne, je boh.“ Milujúcemu „v srdci rozkvitla / láska, čo všade svieti.“ O milovanej platí: „ona je všetkým a k nej sa družia / ľalia, holub, slnko i ruža“. Na jej „hrudi schúlený / verím, že budem blažený“. „Jej nebeská vôňa ma oduševnila, nadchla a opojila.“ Milovaná osoba je esenciálne prvoradá, bytostne centrálna, predstavuje stredobod všetkej skutočnosti, zdroj určujúci jej povahu – od nej sa odvíja všetko ostatné. Milujúci získava prostredníctvom lásky hlbokú osobnú silu, zažíva plnosť bytia, nadobúda moment absolútnosti, nachádza v nej zdroj šťastia, energiu vedúcu k blaženosti. Rovnako preniká i do okolitého sveta, v srdci milujúceho rozkvitnutá láska „všade svieti“, sprítomňuje sa, prestupuje svet, prírodu plné tých najživších, najsýtejších zvukov a farieb.

Po prvej, celostne pozitívnej fáze lásky začína v jej príbehoch postupne dochádzať k radikálnemu zvratu. Šťastie lásky zaľúbencov nemôže dlho trvať, do hry vstupujú dôležitejšie faktory. Víťazia spoločenské pomery, ich zákony, zákazy, rozumné, praktické dôvody, strach, pýcha a ich tesné hranice. V lepšom prípade láska vyprcháva, v tom horšom sa mení na ťažkú, nevyliečiteľnú chorobu.

Zem je len kamenie

Do piesní o láske vstupujú temné, ťažké tóny, básne tematizujú konečnú fázu lásky – ťaživú skúsenosť smútku, nešťastia vyúsťujúcich neraz do zúfalstva zo straty. Nešťastne milujúci „v mukách a bez útechy plávajú“ časom svojho života.

Predchádzajúca skutočnosť šťastia lásky sa postupne pretvára na snové poblúznenie, ktorému človek prirýchlo naivne uveril, pretože bolo krásne zvodné, lákavé. Na svoje miesto sa vracia i tvrdá realita. „Ohne v srdci dávno zhasli, / už sú tam len chmúrne masky“, „z pekného sna len zdrapy zostali“. To so sebou prináša drvivé následky. Láskavé poblúznenie si ponecháva moc nad postihnutým láskou, strata jej šťastného naplnenia znamená stratu možnosti šťastia celkovo, „vädne láska, piesne, vnady / tma sa šíri v ľudskej mysli“. Život sa vytráca. Neživosť milujúceho postihuje i svet v jeho celostnom rozpätí, nezvratne dopadá na celú skutočnosť: „zomrel už Pánboh na nebesiach / dokonca ani diabol nežije.“ Čo zostáva, je neživé „zem je len kamenie, / pustá je ako hrob“.

Hra lýry, ktorú básnik berie do rúk vo chvíľach prevládajúceho zúfalstva, vyvažuje, zmierňuje ich celkovú ťaživosť. Hra ich dokáže premeniť, získavajú ňou čosi z opojnej krásy. Myslím si, že práve v týchto momentoch sa nám odkrýva závažný faktor Heineho poézie, jeho básne akoby mali byť súčasne piesňami slávika, ktorý nedokáže zanevrieť na silu krásy. Cítiť to v ich výraznej rytmickosti, melodickosti, spevnosti, ťaživosti smútku nedovolia prevládnuť, nesú v sebe akúsi uvoľňujúcu ľahkosť, čo vo svojej nehmotnosti povieva nad ťažobami života.

Podgurážení anjeli

Ľahkosť je v Heineho poézii čímsi imanentne prítomným. Jej celkovú šírku spoluvytvára ešte iný typ: Ľahkosť zaznieva i v srdečnom, oslobodzujúcom, potmehúdskom smiechu a falošnosť obnažujúcej irónii, ktorou ľúbezné piesne slávika nadobúdajú zároveň ostrý, pichľavý ráz. Básnik v nich nachádza ďalšiu zbraň proti ťaživosti existenčného smútku, čo ho tvrdo postihuje. V uvoľnenosti bujarého smiechu si na lýre hravo a necudne pospevuje: „Hľa, na strechách domov sedia / podgurážení anjeli, ktorí spievajú – / žiarivé slnko tam hore / je iba červený opitý nos, / nos ducha sveta; / a okolo tej červenej grimasy / krúti sa celý opitý svet.“ A ja krútiac sa v kolotoči sveta si pospevujem s ním.

Čitateľovi sa v tejto knihe do rúk dostáva reprezentatívny výber Heineho poézie, ktorý zostavil a preložil Ladislav Šimon. V obsiahlom doslove zároveň približuje básnikov život a dielo.

Pre dnešného čitateľa môže reč Heineho poézie znieť ako „z dávnych čias“, no mali by sme si pritom uvedomiť, že pochádza z inej doby, ako je tá naša, a že je poéziou, ktorú prestupuje hlboká ľudská skúsenosť, z ktorej prebleskuje múdrosť vychádzajúca z intenzívne žitého života.

  • Heinrich Heine: Piesne a vzdychy, preklad Ladislav Šimon, Literárna nadácia Studňa, 2015

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy