Kniha týždňa: Záhrada spomienok

Orhan Pamuk rozhodne nepatrí medzi súčasných svetových autorov, ktorého treba slovenským čitateľom osobitne predstavovať, napokon Čierna kniha (v origináli vyšla roku 1990) je už tretí román, ktorý od jediného tureckého laureáta Nobelovej ceny za literatúru a mnohých iných literárnych ocenení vyšiel vo vydavateľstve Slovart. Pred troma rokmi mu predchádzal veľmi vydarený román Moje meno je červená a ešte pred ním Nový život (2002).

06.02.2010 11:00
debata

Pamukove knihy dosahujú niekoľkomiliónový predaj a prekladajú sa do desiatok jazykov. Aj keď sú tieto štatistické údaje ohromujúce, ešte nemusia vystihovať literárnu kvalitu diela (a často ju ani nevystihujú). Pamuk však opakovane o svojom spisovateľskom kumšte presvedčil nielen čitateľov, ale aj kritikov.

Čítanie Čiernej knihy je ako tkanie dômyselnej pavučiny (kniha má isté napätie s prvkami detektívky) či skôr trpezlivá rekonštrukcia výroby uhladenej ornamentálnej orientálnej mozaiky. Pamukovo písanie je trpezlivé, poučné, kritické, sebakritické, sarkastické, úprimné a hĺbavé. Preto si zo strany čitateľa vyžaduje sústredenie, trpezlivosť (niekedy sa treba doslova prebrodiť vysokánskymi závejmi slov), predstavivosť bez predsudkov a najmä značnú dávku zvedavosti. Ak však investujete tieto vlastnosti do čítania nielen Čiernej knihy, ale aj ostatných Pamukových „čiernych kníh“, nadobudnete pocit estetického zadosťučinenia, získate hlboký literárny zážitok a v neposlednom rade aj ucelenejší obraz rozdvojenej tureckej spoločnosti 20. storočia. Čierna kniha je totiž akousi osobnou výpoveďou, rodinnou kronikou povojnovej spoločnosti, v ktorej Pamuk vyrastal (jedna z hlavných postáv, Rüja, sa volá rovnako ako Pamukova dcéra).

Turecko šesť storočí predstavovalo nárazníkovú zónu medzi Východom a Západom, no po rozpade Osmanskej ríše na konci prvej svetovej vojny si malo vybrať medzi Východom a Západom, medzi fezom a viazankou, arabčinou a latinkou, osmanskou minulosťou a republikánskou prítomnosťou. Mustafa Kemal Atatürk, zakladateľ moderného Turecka, pre mnohých dnešných Turkov krajinu zachránil, ba priam spasil, zároveň však nekompromisne vyhostil kultúrne, náboženské a iné tradície. Identitu však nemožno len tak ľahko nahradiť. A Pamuk si to jasne uvedomuje. Navyše bolestivú schizmu moderného Turecka odhaľuje v plnej nahote, pričom natruc sekularistom zanovito do veľkej miery čerpá svoje výčitky práve z náboženských tradícií.

Pochopiteľne, že brnká na citlivú strunu rôznych vrstiev tureckej spoločnosti, nielen republikánov, ale aj islamistov. Jeho úsilie o interkultúrny dialóg medzi Východom a Západom však vyúsťuje do smutného poznania, že sa pre mnohých Turkov stal nepohodlným a jeho prítomnosť v Turecku začala byť mimoriadne horúca. Roku 2005 dokonca musel čeliť obvineniu z hanobenia armády a republiky pre svoj v Turecku nanajvýš štipľavý výrok, že Turci vyvraždili milión Arménov a 30-tisíc Kurdov.
Ústrednou témou Čiernej knihy je hľadanie identity v jej rozmanitých podobách. Hlavná postava, právnik Galip, v jeden deň zistí, že bez slova zmizla jeho žena Rüja aj jeho nevlastný brat, úspešný novinár Dželál. Galip začína pátrať, kam sa mohli obaja podieť. Navštevuje príbuzných, blúdi po Istanbule. Spočiatku sa nazdáva, že Rüja ušla s Dželálom, preto mu ako kľúč k pátraniu slúžia Dželálove novinové články. Prostredníctvom nich sa usiluje vcítiť do myslenia a správania ich autora, nájsť v nich zašifrované správy, a tak nájsť i svoju ženu. Galip neváha nasťahovať sa do Dželálovho bytu a robiť veci, ktoré robieval jeho nevlastný brat, dokonca sa púšťa do písania novinových stĺpčekov, len aby našiel svoju ženu.

Pátranie ho však natoľko pohlcuje, až sa začína stierať rozdiel medzi ním a Dželálom: „[Človek] sa môže stať sám sebou iba vtedy, ak sa najprv stane niekým iným, alebo ak sa stratí v príbehoch niekoho iného.“ Do hry teda vstupuje austerovská, či ak chcete borgesovská strata vlastnej identity, hoci v prípade Pamuka netreba stoj čo stoj hľadať západné analógie, oveľa viac totiž čerpá z východných zdrojov. A akoby toho nebolo dosť, postupne sa stráca identita ostatných postáv, jeho ženy, Dželála, Dželálovej milenky, jej žiarlivého manžela, ba aj rozprávača… Celý príbeh a jeho tragické vyústenie je alúziou na modernú tureckú spoločnosť, ktorá rovnako nevie nájsť a pochopiť samu seba. A ak nemôže pochopiť samu seba, ešte ťažšie môže prijať samu seba…

Pamuk vo svojich románoch ustavične cieľavedome čerpá z rôznych, často náboženských (súfizmus) tureckých tradícií, aby našiel pretrhnutú niť moderných Turkov a jeho román Čierna kniha to len potvrdzuje. Je to „záhrada spomienok“, v ktorej sa vynára množstvo zdanlivo útržkovitých príbehov. Napokon „človek môže byť sám sebou iba rozprávaním príbehov“. Symetrickosť deja stále potláčajú veľmi farbisté opisy rodinných vzťahov, budov, mesta nad Bosporskou úžinou, jednotlivých postáv, zrkadiel. Podmanivá hra slov však má premyslené pravidlá: Pamuk nepracuje s neusporiadanými asociáciami vytvárajúcimi abstraktnú koláž. Jeho rozprávanie väčšmi pripomína dekoratívne umelecké dielo Orientu než naratívnu (miestami didaktickú) románovú maľbu Západu. Bohaté odkazy predstavujú akúsi Ariadninu niť medzi prítomnosťou a minulosťou, slová zasa dávajú veciam tvár, metafory a obrazy ich skrášľujú a neukončený dej navodzuje zvedavosť aj dávno po prečítaní knihy.

Aj keď sa Čierna kniha možno literárne nevyrovná iným, najmä mladším Pamukovým dielam, spomeňme predovšetkým Moje meno je červená (Slovart 2007) alebo Sneh (vyšlo v českom preklade vo vydavateľstve Argo v roku 2009), rozhodne však patrí medzi žiarivé ozdoby súčasnej tureckej a svetovej literatúry.

Na záver len s ľútosťou konštatujem, že sa slovenskému čitateľovi dostáva do rúk preklad z angličtiny (hoci ide o autorizovaný preklad), a nie z turečtiny. Žiaľ, na Slovensku sa nenájde nikto povolaný, kto by Pamuka prekladal z jeho autorského a zároveň materinského jazyka, hoci Otakar Kořínek opäť raz preukázal svoju prekladateľskú zručnosť, vkus a istotu a aj pod odborným drobnohľadom orientalistu Gabriela Pirického nadobudol jeho preklad hodnoverný charakter.

Orhan Pamuk: Čierna kniha, Slovart 2009, preklad Otakar Kořínek

debata chyba