Existuje okrem Dicka Francisa iný autor detektívok z dostihového prostredia?
Taký, ktorý by sa mu systematicky venoval, myslím, že nie je. Myslím, že Edgar Wallace má novelu Sivý Timotej, o dostihovom koňovi, ale bola to výnimka.
Francis napísal 42 románov, prakticky každý rok jeden. Ako sa dá dosiahnuť taká výkonnosť?
To nie ja až také výnimočné, napríklad taký americkí detektívkari, ktorí sa tým živia, napíšu aj dve. Aj slovenský Dominik Dán píše dve knihy ročne. No tu sa dá povedať, že priveľa škodí.
Dá sa pri vyše štyroch desiatkach kníh vyhnúť schematizmu?
Taký autor je nútený robiť aj podľa nejakej šablóny. A u Dicka Francisa mi to splýva do jediného príbehu, akoby to bol príliš dlhý film z dostihových stajní, zaľudnený mnohými postavami. Jeho hrdinom je statočný jazdec, ktorý sa ocitne pri nejakom zločine a musí bojovať proti presile a on je zvyčajne osamelý.
Čím je výnimočný Dick Francis?
Pochválil by som ho za to, že objavil dostihy pre literatúru, nové typy postáv, so svojou psychológiou. V každom žánri prináša oživenie autor, ktorý dokáže londonovsky to, čo prežil, pretaviť do príbehu, ktorý neprepíše zážitky, ako sa mu stali. A, samozrejme, dokonale pozná prostredie, to sú tie Gorkého univerzity života. Preto si viac cením jeho prvé knihy.
A čo tie novšie?
Kriticky treba povedať, že toho napísal veľa, ale je to celkom pochopiteľná únava talentu. Treba však oceniť, že dokázal svoje zážitky z dostihov pretaviť do epického tvaru.
