Je arabčina pre Slováka veľmi ťažký jazyk?
Rozhodne. Najťažšia je výslovnosť hrdelných hlások, ktoré v indoeurópskych jazykoch nie sú. Predstavte si, že vás dvaja držia a tretí vás škrtí – vtedy máte správnu arabskú výslovnosť. Cudzinec sa tomu môže cvičením len priblížiť.
Ale vy ste sa po arabsky naučili.
Ani pre mňa to nebolo ľahké. Keď som ako študent prišiel do Prahy na Karlovu univerzitu, ostatní spolužiaci mali predo mnou náskok. Chodili už štyri roky do jazykovej školy a ja som s arabčinou len začínal. Navyše Arabi majú na všetko vlastné slová, nemal som sa čoho zachytiť. Keď som sa učil arabské slovíčka, bolo to ako liať vodu do deravého vedra…
Dúfali ste, že nejaké kvapky sa predsa zachytia?
Nič sa nezachytilo. Nezostalo mi nič iné, ako naučiť sa jazyk od Arabov. Mal som však šťastie, lebo sa mi v šesťdesiatych rokoch podarilo dva razy vycestovať na dlhšie pobyty do Káhiry. Kúpil som si anglickú učebnicu hovorového jazyka a najskôr som si arabčinu precvičoval s čističom topánok. Každý deň mi čistil topánky a pritom sme sa rozprávali.
O čom?
Pamätám si, že dvanásta lekcia v učebnici sa volala U holiča. Vždy som totiž konverzoval na tému, ktorá bola v učebnici. A môjho čističa topánok to ohromne rozčuľovalo, vraj čo je zaujímavé u holiča? Nepochopil, že si takto precvičujem slovíčka.
Kde ste sa ešte učili?
Celé hodiny som presedel v kaviarňach a počúval ľudí. Každý sa čosi spytoval a keď sa opýtal piaty raz, pochopil som a začal koktať odpoveď. Arabi sa smiali, lebo som mal zlú výslovnosť. Ale oceňovali moju snahu. A chodil som aj na prednášky spisovnej arabčiny na fakultu. Pomaly som sa jazyk akosi naučil.
Koľko to trvalo?
Po dvoch rokoch som už hovoril slušne a keď som bol v kaviarni, miestni ma považovali za Gréka alebo Taliana, ktorý tam žije a – má zlú výslovnosť. Snažil som sa totiž odkukať aj ich pohyby, dokonca som prvé mesiace chodil do kaviarne v pyžame ako Arabi. Potom som si kúpil arabský plášť a takto som chodil, takže som nebol nápadný.
Prečo ste chceli zapadnúť?
Ako inak by som sa naučil bežné arabské výrazy a zistil, čo ich zaujíma? Boli to chudobní ľudia a dobrá káva stála v prepočte 70 halierov. To pre nich nebolo veľa.
Keby vedeli, že ste cudzinec, správali by sa k vám inak?
Keď si na mňa zvykli, potom už ani nie. Postupne som sa stal kaviarenským inventárom. Raz si ma však predvolal riaditeľ internátov a povedal: Ty si európsky džentlmen, nemôžeš chodiť v pyžame do kaviarne. Musíš vystupovať ako Európan, pridelím ti sluhu.
Aj ste ho dostali?
Iste. Bol zo Sudánu, mimoriadne lenivý, ale veľmi nábožný a bol mi oddaný. Celé večery sme presedeli na rohožiach a debatovali sme o všetkom možnom. Takže som sa stále učil. Mal som asi dvadsaťštyri rokov a sluha asi päťdesiat.
Do prekladu Tisíc a jednej noci ste sa pustili až ako štyridsiatnik. Musí prekladateľ na Šahrazádine príbehy dozrieť?
Na všetko treba dozrieť. Ale pri tomto preklade treba najsamprv vedieť po arabsky a poznať Orient. Zamilovať si ho. A to sa mi podarilo.
Takže mladší, povedzme tridsaťročný, prekladateľ nemá šancu zvládnuť Tisíc a jednu noc?
Ak je talentovaný, šancu má. Musí však poznať Orient. Bez toho by si veľa vecí nevedel predstaviť, napríklad domáceho džina. Egypťania totiž veria v džinov, dobrých i zlých duchov.
Aké úskalia pre vás mala Tisíc a jedna noc?
Bojoval som s vulgarizmami. Dodnes dosť dobre neviem rozlíšiť, ktoré slovo sa pociťuje v arabskom jazyku ako vulgárne a ktoré ako veľmi vulgárne. S kvetnatou rečou neboli problémy, nebolo jej veľa, horšie to bolo s poéziou.
A prečo vlastne rozprávačku nazývate Šahrazád a nie menom Šeherezáda, ktoré sa na Slovensku tradične používa?
Šeherezáda je europeizovaný tvar. Pravdepodobne pochádza z angličtiny alebo nemčiny. Šahrazád je arabsko-perzský tvar, Čihrazád staroperzský tvar a sú aj iné. Priklonil som sa k tvaru, ktorý sa používa v arabskom texte. Urobila to tak väčšina prekladateľov.
Koľko ste denne pracovali na preklade?
Šesť až sedem hodín. Kým som nepoužíval počítač, mal som zošity, kde som na pravú stranu písal preklad a na ľavú si robil poznámky o veciach, ktorým som nerozumel. Niektoré veci som aj prerábal. V prvom diele som veľa rozprávok prerobil aj päť či šesť ráz, kým som bol spokojný.
Aj po rokoch, čo ste sa venovali arabčine, vás ešte čosi dokázalo zaskočiť?
Isteže, Tisíc a jednu noc možno študovať aj sto rokov, je to obrovské dielo. Vznikla z mnohých zdrojov, niektoré rozprávania sú čisto egyptské, iné bagdadské. Staré indické a perzské rozprávania sú prepracované v islamskom duchu, odborníci sa o ich pôvode večne škriepia. Isté je len to, že základné rámcové rozprávanie je indické. Techniku do seba vnorených príbehov totiž vymysleli Indovia.
Arabi takéto rozprávanie nepoznali?
Dávno, v 8. storočí ho prevzali od Indov a osvojili si ho. Podobne ako mezopotámske národy, Sýrčania, Židia, ktorí do tejto knihy tiež prispeli. Niektoré rozprávky napríklad vznikli v Káhire, ale situované sú do Bagdadu, lebo Bagdad bol v 13. a 14. storočí považovaný za rozprávkové mesto. Bola to akási ríša snov. Takže kalif sa v knihe prechádza síce po Bagdade, ale v skutočnosti chodí po káhirských uliciach. Nie všade sú detaily dôsledné a vidno, že text bol pozmenený.
A prekladateľ hľadá zmeny ako detektív?
Svojím spôsobom áno. Ale spoliehal som sa aj na kolegov – prekladateľov z minulosti. Napríklad na Richarda Burtona či Edwarda Williama Lanea. Burton sa napríklad špecializoval na erotické pasáže a sexuálne praktiky v orientálnych krajinách.
Zachovali ste ich aj vo vašom preklade?
Spomínam Burtona, kde treba. Ale žeby som to zvýrazňoval ako on, to nie.
Lákal vás preklad príbehov aj ako intelektuálna výzva?
Určite. Zaujímalo ma, či sa to vôbec dá preložiť. Mnohí si totiž mysleli, že je to kniha pre deti a tak ju aj prekladali. Literárnych prekladov je na svete len pár – majú ich Rusi, Nemci, Taliani, Česi. Môj český profesor Tauer prekladal Tisíc a jednu noc tiež, ale tak doslovne, až text nadobúdal iný význam ako originál. Angličan Burton za svoj čiastočne plagiátorský viktoriánsky preklad dokonca dostal šľachtický titul. Očaril ním mnohých latinskoamerických autorov a napríklad Gabriel García Márquez začal vďaka nemu tvoriť magický realizmus. Tisíc a jedna noc ovplyvnila mnohých spisovateľov. Od Edgara Allana Poea až po súčasných.
