Keď ho Markéta Mališová, riaditeľka malého pražského kníhkupectva Franza Kafku v židovskej štvrti, drží za ruku a vedie ho doň, Lustig kráča pomaly, unavene a opatrne. Ešte cez víkend ležal v nemocnici, kde sa lieči na rakovinu lymfatických uzlín, ale celý minulý týždeň sedel za pultom obchodíka a „predával“ knižky.
Zrazu by mu človek tipol o desať rokov menej. Je veselý. „Keď vtipkujem – aspoň v duchu, tak mi to pomáha. Aj pri svinských veciach, aké sa mi diali,“ rozpráva. A uvádza príklad, ako vtipkoval ešte aj s doktorom Mengelem. Ten v koncentrákoch odsudzoval ľudí na život a na smrť. Ale Lustig vtipkoval aj s komunistickými pohlavármi.
V úzkom rade stojí niekoľko desiatok ľudí, pred obchodom čakajú ďalší. Naobliekaní v kabátoch, s knihami v rukách, sú ochotní počkať na „svoje“ stretnutie s Lustigom, nech to trvá akokoľvek dlho. Každý z nich chce podpis. A zopár slov.
„Pani predavačka nám odišla, ja som to hovorila Arnoštovi. A on mi na to: Tak ti budem predávať ja! Síce to povedal ako vtip, ale ja som sa toho chytila a on na to veľmi rád pristúpil,“ hovorí Mališová. „Každý deň sem prichádzali ľudia z celej republiky, všetkých vekových kategórií aj profesií. Robotníci v továrni si vzali voľno, prišli študenti, dôchodcovia, univerzitní profesori. Sme z toho šťastní,“ dodáva Mališová, ktorá pri Lustigovi stojí a pomáha mu.
„Je to neobyčajná pohoda,“ hodnotí Lustig dni za pultom. „Písať je príjemné, pretože máte ilúziu, že váš život má zmysel. Ale tu mi ľudia prejavujú pozornosť, ktorú si nikto nezaslúži,“ pokračuje. „Kniha, ktorú autor napíše, má väčšiu hodnotu ako samotný autor. A pokiaľ je autor pokorný a skromný, nepripustí si, že on je dôležitejší ako jeho práca. Je veľmi príjemné myslieť si, že nielen váš príbeh má zmysel a znamená niečo aj pre iných ľudí, ale že aj vy sám ste pre nich dôležitý,“ vysvetľuje.
„Komu? Zuzane? Milej Zuzane!“ píše mi Lustig do knižky. A ku každému menu pridáva prívlastok milej, milému. Keď uvidí peknú ženskú, ako dámam Lustig hovorí, zaihrá mu v hlbokých zelených očiach chlapčenská radosť a mužská múdrosť. Stále je švihák. Na krku uviazaná šatka na francúzsky spôsob, béžový dlhý kabát. A v „rukávoch“ lichôtky a anekdoty pre pekné ženy.
„Hej, pocem, na teba keď sa chlap pozrie, povie si, s touto ženskou by som chcel mať dve deti!“ hovorí počas rozhovoru. Pri nejednom šteklivom vtipe či komplimente sa „ženská“ červená.
Sedí na vysokej barovej stoličke za pultom a zhovára sa s dôchodkyňou o tom, ako si sám prekladá knižky do hebrejčiny, lebo vraj v Izraeli sú hrozní prekladatelia a na pôvodnú predlohu kašlú. Mladej študentke podpisuje pohľadnicu s podobizňou Franza Kafku a tá mu hanblivo hovorí, že ho obdivuje a či by nezašli na kávu. On jej ju sľubuje. S beťárskym úsmevom. Vysokému teatrálnemu chlapíkovi hovorí šteklivý židovský vtip a kníhkupectvo sa smeje. Mladému páriku zas želá veľa lásky a žmurká na pubertiaka.
„Hej, nerob to tu, veď sme na verejnosti!“ okríkne potom Lustig so smiechom Markétu Mališovú, keď si ona zoblieka sveter. Je to éterická ryšavá žena. Lustig jej skladá komplimenty. A jej fotografiou ozdobil aj novú knihu Láska a telo. „Za všetkým v mojom živote stoja ženské. Sú múdrejšie, krajšie,“ usmieva sa Lustig.
Napísal desiatky kníh, ocenenia za ne zbieral nielen v Česku, ale aj v Amerike, kam v roku 1968 aj s rodinou odišiel. Knižky Noc a nádej a Diamanty noci boli aj sfilmované. Minulý rok mu vyšlo osem titulov. A do marca tohto roku ďalšie tri. Celkovo je na trhu 53 jeho kníh. „Nikdy nebudem hotový. Pretože vždy mám nejaký príbeh, ktorý by som veľmi rád napísal. Mozog si ho pripravuje sám, je často nezávislý. A potom prídem večer domov a do rána napíšem, čo som už dávno v sebe mal,“ opisuje.
„Hej, pripadám si ako Václav Havel, keď podpisoval dekréty,“ hovorí Lustig, keď sa mu jeho knihy hrnú pod ruky s prosbami o venovanie mamičke, babičke, sesternici, frajerke. Ľudia ho majú radi. Aj pre jeho povestný humor.
