Kniha týždňa: Karikatúra mafie s ľudskou tvárou

28.03.2010 07:00

"Za najväčší autorský úspech budem považovať, ak po publikovaní tejto knihy prežijem v zdraví ďalšie tri mesiace. Na rozdiel od mojich starších kníh je táto naozaj na hrane," hovorí na svojej webovej stránke o svojej knihe V tieni mafie slovenský spisovateľ Jozef Karika. Vyzerá to (od)vážne, hoci na rozdiel od minulosti dnes už beletria nebýva dôvodom až na také vyrovnávanie si účtov – dokonca ani v prípade mafie. To by sa napríklad ani Dominikovi Dánovi nepodarilo prejsť cez prvotinu Popol všetkých zarovná (kde píše aj o prepojení mafie a tajnej služby pri únose syna slovenského prezidenta) či druhotinu Nehanebné neviniatko (kde okrem iného píše o vojne v podsvetí, ktorá, ako hovoria zainteresovaní, naplno prepuká pravidelne po zmenách vo vedení SIS). Zrejme teda nebude táto kaša až taká horúca.

Napokon ani Mario Puzo pre svojho Krstného otca neprišiel k ujme na zdraví a myslím, že to bol Dalton Trumbo, kto jeho preslávený román označil v zmysle nesmierne rafinovanej pozitívnej reklamy pre newyorské podsvetie (bolo to predsa len dávno, čo mi takáto zmienka ostala kdesi v podvedomí). Napokon kto z čitateľov nedržal palce Michaelovi Corleonemu aj v situácii, keď policajtovi McCluskeymu (ja viem, skorumpovanému!) strelil do „do tučného býčieho krku“ a potom „do temena jeho bielovlasej hlavy“ z blízkosti niekoľkých centimetrov.

A aby to už bolo dostatočne absurdné, aj Jaroslav Spišiak mi pred niekoľkými rokmi na otázku, ako vníma filmy a knižky, ktoré vykresľujú mafiánov ako pozitívne sympatické postavy, odpovedal: „Strašne mi to prekáža. Sám sa neraz pristihnem, že som na strane toho zločinca, a potom sa spamätám a poviem si, veď to je zločinec. Strašne mi prekáža, že niektoré knihy vykresľujú zločinca pomaly ako dobrého človeka, ktorý vlastne za to ani nemôže, že pácha zločiny, a policajt je ten zlý, ktorý mu chce ublížiť. Aj lúpežníkom človek pomaly fandí, aby sa im krádež podarila.“ Čiže ak mafián Vojtech Drachar vyvoláva v čitateľovi dosť často sympatie, nie je to nič nové – a nepochybujem, že túto pridanú hodnotu si uvedomia aj tam, odkiaľ by mala Karikovi vraj hroziť nejaká ujma.

Takže späť ku Karikovi – je zrejme neodškriepiteľným faktom, že jeho mafiánsky román do veľkej miery vystihuje situáciu v slovenskom podsvetí v 90. rokoch a bonusom je, že sa nevyhýba ani obrazom prepojenia podsvetia s politikmi na rozličnej úrovni. (Hoci pri ódach na to, že sme sa konečne dočkali mafiánskeho románu, netreba zabúdať ani na jeho nesmierne pôsobivého predchodcu od Petra Doktorova English is easy, Csaba is dead – z ktorého však postupne zostalo len mydlové televízne Mafstory, kde je obraz mafie s ľudskou tvárou ešte bizarnejšou karikatúrou, ako je v slušných spoločnostiach únosné.)

Karika má na čom stavať svoj mafiánsky román – a nemusí to byť len pozorovanie zvrátenej reality, akú v poslednom dvadsaťročí prežívame. Hoci sám v rozhovoroch nepopiera inšpiráciu takými dielami ako Krstný otec, Mafiáni, Zjazvená tvár, Sopranovci…, okrem nich slovenského čitateľa mohli zaujať aj Murínova Mafia v Bratislave či Mafia na Slovensku, spomínaní Doktorov či Dán, Kmentov Kmotr Mrázek I a II, Falconeho Cosa nostra, Lupove Dejiny mafie, Glennyho McMafie či Savianova Gomora, a to hovorím iba o posledných rokoch. A to ešte vynechávam www.mafian.sk, kde je verejných zdrojov o slovenskom podsvetí a organizovanom zločine skutočne požehnane (najnovšia správa znie, že „Najvyšší súd SR dnes zrušil odsudzujúci verdikt Krajského súdu v Bratislave, ktorým bolo sedem mužov vrátane dvoch bývalých bratislavských kukláčov odsúdených za hrubý nátlak na päť až sedem rokov väzenia. Prvostupňový súd bude musieť v prípade rozhodnúť znovu“).

Záujemcovia o literatúru takisto poznajú esej otca modernej detektívky Edgara Allana Poea Filosofie básnické skladby, v ktorej mimoriadne úprimne vypovedá, ako vznikla jeho preslávená balada Havran („Vybírám si Havrana, protože je nejznámější. Hodlám prokázati, že jeho skladba nevděčí na žádném místě náhodě ani intuici – že celé dílo pokračovalo krok za krokem až k závěru s přesností a strohou důsledností početního úkolu“). A to ešte nemal k dispozícii marketing ako jeho nasledovníci.

Po tomto úvode si teda môžeme priznať, že výber vzrušujúcej témy (jasné, nezamestnanosť podľa prieskumov verejnej mienky považuje slovenská spoločnosť za väčší problém, ako je korupcia či kriminalita, ale akýže už bestseller sa dá napísať z prostredia úradu práce či verejnoprospešných zamestnaní), brutálny jazyk, drsné opisy viacerých situácií, prevažne sexuálnych či násilných, viac-menej vydarený prienik do psychiky slovenských mafiánov, zasvätený pohľad do špinavého zákulisia regionálnej politiky (nenahovárajme si, tá vrcholová nie je inakšia a treba oceniť, že Karika sa nezdráha priamo pomenovať množstvo káuz v posledných rokoch aj s ich iniciátormi), odkrývanie bratstiev na rôznej úrovni, ovládajúcich „stádo, ktoré im napriek všetkému tlieska“, zdôrazňovanie páčivej simplifikácie, že „na Slovensku je človek buď sviňa, alebo nula, nič medzi tým“ (samozrejme, nezabúdajme, že stále hovoríme o literatúre, v sociologickej analýze by také zjednodušenie nebolo akceptovateľné, veď už len Karika je niečo medzi tým) a premyslený marketingový ťah z prvej vety tejto recenzie je zárukou, že Karikova kniha bude trhať rekordy v čítanosti.

Niet divu. Veď ako by napríklad dopadol súboj predaných kníh medzi Brownovými Anjelmi a démonmi a Foucaltovým kyvadlom od Umberta Eca? Z hľadiska očakávaní, či Karikov opus okrem zaujímavého čítania rozsvieti svetielko v niektorých hlavách, ako hovorí v jednom svojom zámere („Nechcem poučovať, moralizovať a už vôbec nie súdiť, no zdá sa mi, že tieto príbehy samy osebe jasne hovoria, kam cesta podsvetia, korupcie a opovrhovania hodnotami vedie“), som však skeptik.

Jozef Karika: V tieni mafie, Ikar

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk