Kniha týždňa: Veľká esej hovorí o Rúfusovi s láskou

05.04.2010 00:00

Literárny kritik, historik, príležitostne i básnik, zostavovateľ antológií, dlhoročný pedagóg Imrich Vaško mal jednu veľkú literárnu lásku. Bol ňou Milan Rúfus a jeho básnická tvorba. Venoval mu veľa pozornosti, dosť o ňom písal a v roku 2000 vydal aj monografickú publikáciu Uložený údel.

Ako sa blížila Rúfusova osemdesiatka, rozhodol sa ešte raz vydať o ňom osobné svedectvo. Zužitkoval pritom trvalú známosť a časté stretnutia s básnikom a tento styk našiel výraz aj v pripravovanej publikácii. Teraz vyšla pod jednoduchým názvom Milan Rúfus.

V čase jej skladania Milan Rúfus zomrel. Žiaľ, vo februári tohto roku zomrel aj autor monografie Imrich Vaško. Práca zostala nedokončená, ale aj napriek tomu sa vydavateľstvo Slovenský spisovateľ rozhodlo, že ju bude publikovať.

Ak by sme chceli žánrovo určiť jej charakter, siahli by sme asi po termíne esej. V podstate väčšina toho, čo Imrich Vaško napísal a publikoval, zodpovedá tomuto žánrovému označeniu.

Namiesto odstupu a strohosti štýlu emocionálna zaujatosť, pátos a expresívnosť jazyka. Namiesto literárnovedeckej metodológie trvalý osobný prístup a empatia ako hlavný nástroj poznávania. To znamená, že sa tu čitateľ nestretne s bežnými analýzami, ktoré sa používajú v tomto type prác, ani so systematickým výkladom básnikovej poetiky, ani s hodnotením kritickej reflexie.
V texte je iba niekoľko riadkov, kde autor „pracuje“ s druhotnou literatúrou. To, čo by sme mohli nazvať interpretáciami, má všeobecný charakter a vyplynulo z vnímavého čítania.

Pravda, nejde len o dojmy. Imrich Vaško vie, čo je krásna literatúra, dosť dlho sa ňou zaoberal a prenikol do jej tajomstiev hlbšie ako bežný čitateľ. Dokázal ju prečítať na úrovni odborníka, ktorý pozná, akými výrazovými prostriedkami disponuje a čo znamenajú. Tieto danosti zobjektivizovali jeho čítanie.

Napriek tomu subjektívny prvok je tu silný. Vidno to aj z toho, že Vaško sa nezameriava len na básnický text, ale ustavične doň vťahuje aj básnika, ba on je „hlavnou postavou“ v interpretačnom procese. Pred striktnými analýzami dáva Vaško prednosť ozrejmovaniu poslania jednotlivých básní.

Osobný prístup sa dostal už do zámer práce a Vaškovými slovami je vyjadrený takto: „Po vyše polstoročnom stretávaní sa s dielom Milana Rúfusa mi srdce prekypuje krásnym slovom, presne ako u starozákonného žalmistu. Chcem vysloviť tiché svedectvo o žití a súžití jedného príbehu. A to na tri strany: pre samého autora, pre seba a pre každého čitateľa, čo ho prijme za hosťa do domu, a teda do svojho duchovného príbytku.“

Výraz „stretávanie sa“ implikuje čosi ako rozhovor. A je to naozaj rozhovor s básnikom cez jednotlivé básne a je to rozhovor aj s čitateľom, ktorému Vaško Rúfusovu poéziu predstavuje.

V úvodných častiach dáva dosť priestoru „zrodu básnika“, teda Rúfusovým básnickým začiatkom s dôrazom na okolnosti, ktoré vplývali na jeho rozvíjajúci sa talent a v zárodku určovali už aj jej charakter.

To, čo bolo na počiatku, pokračovalo i neskôr, len sa rozvinulo. Treba pripomenúť, že tieto časti publikácie obohacujú Rúfusovu biografiu. Sú zrejme výsledkom Vaškových stretnutí s básnikom. Postup, ktorý si zvolil, je chronologický.

Stačil sa vyrovnať s Rúfusovými knihami básní až po Stôl chudobným, potom sa venoval Rúfusovej spolupráci s výtvarníkmi a väčší priestor venoval tvorbe pre malých a inšpiráciám z ľudových rozprávok (Kniha rozprávok, Sobotné večery, Tiché papradie) či Modlitbičkám a Novým modlitbičkám.

Ďalšie fázy Rúfusovej tvorby až po posmrtne vydanú zbierku Ako stopy v snehu sú zakomponované do rozsiahleho Kalendária, kde sa básnikove životné štácie spájajú s jeho tvorbou, pričom sa z nej využívajú hojné citácie a dáva sa hlas aj samému básnikovi, ktorý komentuje zrod jednotlivých básnických zbierok. Kalendárium tak do istej miery nahrádza chýbajúce časti monografie.

Hojné citovanie z Rúfusových zbierok je vôbec jedným zo spôsobov prístupu k jeho poézii. Básnikovo živé slovo tvorí dôležitú argumentačnú bázu v procese výkladu Rúfusovej poézie. V ňom sa dôraz kladie najmä na motivickú zložku a kľúčové slová – chlieb, voda, kameň, hlina, kríž, oheň, nôž…, z ktorých sa rodí Rúfusovo životné presvedčenie, jeho vzťah k svetu, človeku, poézii, spoločnosti, času, vlastnej tvorbe i škála hodnôt – láska, viera, milosť, pokora, bolesť.

Rúfusova poézia bola Vaškovi od začiatku blízka duchovnou náboženskou orientáciou, ktorá konvenovala s jeho vlastným vzťahom k skutočnosti a tvorbe. Sám sa v nej našiel. Blízka mu bola aj druhá línia, adorácia pracujúceho človeka, ľudu, koreňov, z ktorých vyrástol, tradície, národných dejín. Podľa Vaška je Rúfus „bytostný básnik slovenského osudu“. Ocenil aj mravný výkričník Milana Rúfusa nad dvadsiatym storočím, v ktorom chýba spravodlivosť, viera, charakter, ľudskosť.

V úzadí zostala poloha, v ktorej Rúfus vyjadroval tragiku ľudského údelu, akoby nepasovala do autorovej koncepcie. Na osobný výklad Rúfusovej básnickej tvorby mal Imrich Vaško pochopiteľne právo. Je to jeho Rúfus.

Čitateľ má teda pred sebou ďalšiu knižku o Milanovi Rúfusovi, či skôr jej nedokončené torzo. Všeličo v nej osvetľuje básnika z inej stránky alebo dopĺňa staršie súdy.

Význam Rúfusovej tvorivej aktivity si však vyžaduje ďalšie práce. Prevláda pocit, že to, čo sa zatiaľ o ňom popísalo, nevystihlo jeho prínos dostatočne. Ba je v tom aj dosť deformácií. Musíme si počkať, či sa o to ešte niekto pokúsi. Myslím však, že dnešok mu veľmi nepraje.

Imrich Vaško: Milan Rúfus, Slovenský spisovateľ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku