Ponuka od Vadimíra Clementisa
Narodil sa 15. júla 1921 v Banskej Bystrici. Ako dieťa strávil s rodičmi, vysťahovalcami, niekoľko rokov v Argentíne. Tam sa s domácimi deťmi a v škole naučil po španielsky. To bol osudový začiatok dlhého úseku života, spätého s hispánskym svetom. Neskôr prišiel ďalší zlom, keď sa už ako mladý právnik s klasickým vzdelaním a so znalosťou jazykov rozhodol prijať ponuku Vladimíra Clementisa, využiť znalosť vtedy ešte exotickej španielčiny a odísť na diplomatickú misiu do Buenos Aires.
A po nútenom návrate ho v daných dobových súvislostiach zasa zachránila španielčina, prekladanie (jeho prvý knižný preklad, sociálny román argentínskeho autora Alfreda Varelu Temná rieka, vyšiel v roku 1951) a neúnavná diplomacia na vydavateľsko-editorskom poli. I preto sa jeho prekladateľská, pedagogická a vedecká dráha vždy pohybovala v širokých historických i geografických súradniciach.
Zakladateľské generácie majú mnohé výhody prvolezcov, no potrebujú aj odvahu a schopnosť rozoznať hodnoty a podstupovať osobné i profesionálne riziká. Výzva, ktorú Vladimír Oleríny prijal a so cťou zvládol, spočívala v iniciovaní prvých krokov slovenskej hispanistiky, keď dlhé roky prakticky sám prekladal, popularizoval a najmä obhajoval cudziu kultúru a cudzí jazyk, ktorý napriek svojmu bohatstvu niekoľkokrát potreboval schopných a oddaných obhajcov.
Spolu s profesorom Jozefom Škultétym bol zakladateľom slovenskej hispanistiky ako vednej disciplíny, iniciátorom vyučovania španielčiny ako samostatného odboru na Filozofickej fakulte v Bratislave a prvým slovenským učiteľom španielskej a hispanoamerickej literatúry, celoživotným mediátorom hispánskej kultúry, literatúry, divadla, turistiky, ale aj milovníkom dobrého španielskeho vína či voňavých cigariek.
Povestná knižnica
Povestná bola olerínyovská knižnica, z ktorej sa vďaka jeho veľkorysosti dostalo nielen študentom na FFUK a na Univerzite Mateja Bela v rodnej Banskej Bystrici, ale aj verejnosti v podobe vzácneho knižného daru pre Univerzitnú knižnicu v Bratislave.
Prekladatelia umeleckej literatúry bývajú často skrytí v šedi tirážových informácií, meno Vladimír Oleríny však počas šesťdesiatpäťročnej kariéry znelo vždy výrazne a neprehliadnuteľne, bol to pojem. Tento punc získal aj úlohou objaviteľa a prvého prekladateľa mnohých autorov a diel (Cortázar, Rulfo, Borges, Márquez), pri ktorých naši domáci čitatelia a autori "skákali po plafón“ (Mitana), či mali dojem, že sa od úžasu "zbláznia“ (Hevier).
Ako jeden z mála Slovákov osobne poznal Jorgeho Luisa Borgesa, Nicolása Guilléna, Pabla Nerudu, Gabriela Garcíu Márqueza či Antonia Buera Valleju… Pritom jeho prekladateľská cesta od spomínaných začiatkov k milovaným klasikom (Cervantes, Calderón, Unamuno, Ortega y Gasset, Lorca, Martí, Asturias, Cortázar, Carpentier, Márquez) a k súčasníkom Molinovi, Pradovi, Salomovi či Gálvezovi ani nemohla byť vzhľadom na okolnosti a dobu ľahká, no Vladimír Oleríny bol týmto veľkým literárnym osobnostiam vždy rovnocenným prekladateľským partnerom.
Možno by dnes, v tichom obdive nad veľkým uzavretým dielom, stačilo povedať, že Vladimír Oleríny – s celoživotnou podporou manželky pani Boženy Olerínyovej – preložil zo španielčiny viac ako stoštyridsať básnických, prozaických a dramatických diel, napísal množstvo doslovov, recenzií, novinových článkov, kritických úvah, nahovoril stovky relácií pre Slovenský rozhlas, „odučil“ množstvo hodín na kurzoch pre mladých prekladateľov. Získal tri Ceny Jána Hollého, Španielsko si ho uctilo udelením Striebornej medaily za zásluhy v krásnych umeniach a Kríža Občianskeho rádu Alfonza X „Múdreho“.
Naozaj posledný odkaz Vladimíra Olerínyho čítame v nenápadnej vete na jeho smútočnom oznámení, vybranej z Márquezovho románu Sto rokov samoty: "V deň, keď budú ľudia cestovať prvou triedou a knihy v nákladnom vozni, bude so svetom nadobro koniec.“
Vladimír Oleríny sa svojou úctou k literatúre, k jazyku, k autorom i čitateľom usiloval túto neradostnú víziu čo najviac oddialiť.
