Ich koniec je začiatkom čohosi nového. Jedna z najvýraznejších autoriek súčasnej slovenskej beletrie vo svojom novom románe rozpráva príbeh jedného takého dňa a dvoch žien.
Hana je už dospelá. Dokáže rozprávať o svojom živote, čo zažíva, čo cíti. Sama vychováva malého syna, takmer bez slov odprevádza chorého otca a rastliny zo susedovej zdevastovanej záhrady starostlivo presádza do svojej záhrady. Anička chodí do základnej školy, žije sama s mlčanlivým otcom v dome na okraji mesta. Ešte nedokáže skutočnosti a emócie svojich chvíľ pochopiť, uchopiť za zmysluplný koniec, no je schopná vydať sa na strastiplnú cestu za uznaním. Obidve cítia ťažobu veľkých zlomov a premien prichádzajúcich v nepatrných detailoch, v momentoch, keď sa hladina roztvorí a na povrch sa vyderie strach, hnev či čistá radosť a vášeň.
V knihe Moniky Kompaníkovej opäť nenájdete žiadne dejinné zvraty ani veľké tragédie – iba tie drobné osobné tragédie, ktoré vznikajú zo zdanlivo banálnych nedorozumení, strachu a neschopnosti a ktoré sa generačne reťazia.
Monika Kompaníková (1979) je autorkou zbierky poviedok Miesto pre samotu, novely Biele miesta a románu Piata loď, ktorý v roku 2011 získal cenu Anasoft litera a bol preložený do siedmich jazykov.
Artforum
