To je jedna stránka takejto knižnej tvorby. Ak je (a spravidla áno) súčasťou spomenutých publikácií text či texty, najmä od takých kunsthistorikov, ktorí majú aj literárny talent, tak potom je zážitok čitateľa dvojnásobný.
Platí to aj v prípade Juraja Mojžiša – autora mnohých odborných publikácií o slovenskom výtvarnom umení 20. storočia, osobitne o zrode a vývine výtvarnej moderny so všetkými kontextmi v historickom priereze doby, umenia európskeho i svetového. Tak je to i v súvislosti s osobnosťou Milana Laluhu, výrazného predstaviteľa a spoluzakladateľa umeleckej Skupiny Mikuláša Galandu. Ide o generáciu výtvarníkov narodených okolo roku 1930, s ktorými sa Laluha krátko po absolvovaní štúdia prezentoval na prvej výstave v roku 1957 v Žiline. O Milanovi Laluhovi písal Juraj Mojžiš viacnásobne, pred touto knihou napríklad v monografii Milan Laluha: Objavil som motív (2013). V spojitosti s dielami tohto maliara hovorí o ich reprezentatívnej kvalite a o tom, že „ide o výtvarné dielo inšpirované aj doslova prastarými zákonmi skrytej geometrie dlhého radu predkov pocézannovského vývinu moderného umenia“, osobitne zdôrazňuje kubizmus.
Farba zažehnávajúca prázdnotu
Mojžišova kniha má tri kompozičné časti: Prvá je venovaná Laluhovej výtvarnej biografii, teda opisu vývinu jeho tvorby. Kapitola je dôkladná, viacvrstvová a členitá, s výstižnými nadpismi jednotlivých úsekov. Biografiu v pravom zmysle slova – teda životopis od narodenia (1930) po úmrtie (2013) predstavuje časť tretia, a najširšia – druhá časť obsahuje interpretácie vybraných diel Milana Laluhu. A práve v interpretáciách sa Jurajovi Mojžišovi podarilo to, čo si predsavzal: „analyzovať cnosti kompozície a jej možných významov“. Napokon, tejto svojej knihe dal podtitul Poézia kompozície obrazov Milana Laluhu. Túto svoju autorskú stratégiu dôsledne uplatnil v analýzach takmer päťdesiatich Laluhových obrazov z rôznych období jeho tvorby. Pre Juraja Mojžiša je typické, že výklad, uvažovanie a hodnotenie artefaktov dáva vždy do širších i širokých súvislostí, takže aj tu vybrané Laluhove obrazy nevytrháva z vývinového kontextu maliarovej tvorby a výtvarného umenia vôbec, práve naopak, predstavuje ich v rôznych súvislostiach, a čo je ozvláštňujúce a príjemné – autor využíva svoje nápadité asociácie a niekedy aj Laluhove autentické vyjadrenia.
Foto: GALÉRIA NEDBALKA
Milan Laluha objavil krajinu – Dolnú Mičinú – ako autobiografický stred sveta, priestor plný tajomstiev, najmä tajomstiev duše človeka, prostredie zákonitostí medziľudských vzťahov, krajinu pozostávajúcu z ľudí a ako sám zdôrazňoval, nešlo mu o obraz krajiny, ale vzorec krajiny. Objavil teda svoj motív, svoju tému, farby (a čiernu ako kontúry všetkých ostatných) i štruktúru na „pomenovanie“ stvárňovaného sveta. Ide najmä o svet jeho detstva („O svojom šťastnom detstve hovoril vždy s neskrývanou nehou a nadšením.“) nie u rodičov, ale u starých rodičov. V kompozícii jeho obrazov je naozaj prítomná poézia. A ona je prítomná aj v jazyku toho, kto o Milanovi Laluhovi píše – teda v jazyku a štýle Juraja Mojžiša. Jeho texty v tejto i iných knihách o osobnostiach slovenského výtvarníctva sú fakticky pôsobivými esejami. O Laluhovej tvorbe na pozadí vývinu slovenskej i svetovej maľby vytvoril dôkladné štúdie, ktoré pomenúva ako Mágia prahu, Príbeh motívu a príbeh imaginácie či Klasik odolávajúci klasickým kategóriám. Jeho dielo, povedané spolu s Mojžišom, „nás vie stále vzrušiť a potešiť ozaj autenticky“.
Juraj Mojžiš invenčne využil vyjadrenie Dominika Tatarku o Laluhových obrazoch, jeho slovami pomenoval zmysel diela umelca, ktorý „sa dokreslil k znaku a domaľoval k očareniu farbou zažehnávajúcou prázdnotu“. Z jeho obrazov vychádza úcta k tradícii, ale aj existenciálna úzkosť a poézia kompozície a ako si maliar sám definoval svoju tvorbu – „stavanie obrazu z kubusov a jeho následné zaľudnenie farbou“, píše Mojžiš na margo prechádzok a rozhovorov s Milanom Laluhom kedysi v 60. rokoch. Pochopil, že maliar mal od začiatku výtvarnej činnosti túžbu „byť dokonalým, doviesť svoju prácu k dokonalosti“. Intenzívne sa zaujímal o diela svetových géniov modernej maľby, pred ich obrazmi sa uisťoval i, ako hovorí Mojžiš, nasával poéziu kompozície. V Laluhových obrazoch je pevná geometrická štrukturácia použitých foriem, experiment s nefiguratívnymi motívmi, rešpekt k tradičným postupom i podliehanie experimentu a energia imaginácie.
Modernista / tradicionalista
Laluha sa dočkal vysokého ohodnotenia svojho diela ako jeden z priekopníkov (druhej) moderny, ale aj ako výrazný tradicionalista, no dočkal sa aj odstavenia, keď mal zákaz vystavovať i publikovať, zatiaľ čo pred normalizáciou boli jeho výstavy po celej Európe, ba aj v Káhire, Sao Paule a v Montreale. A tak sme dlhšie roky oficiálne akoby nevedeli, koho v Laluhovi a v jeho obrazoch máme, hoci „dielo maliara Milana Laluhu patrí k vážnym prejavom výtvarnej samostatnosti a originality“.
Kniha Milan Laluha vyšla dvojjazyčne – v slovenčine a v angličtine (preklad Janka Jurečková), fotografie diel Milana Laluhu vyhotovili Ladislav Soos a Michal Paško a príťažlivý dizajn jej dal Julo Nagy. Kniha svojou krásou zaujme nielen milovníkov Laluhovho umenia, ale aj priaznivcov vysoko odborných a umelecky príťažlivých textov Juraja Mojžiša.
