Kniha týždňa: Premenlivé tiene jedného ohňa

23.05.2010 17:00

Ak jestvuje učebnicový text, ktorý by mohol slúžiť ako ilustrácia pre definíciu postmodernej literatúry, je to Nabokovov Bledý oheň. Spĺňa totiž to, čo literatúra po moderných experimentoch túžila nájsť – zaujímavý, napínavý príbeh. Zároveň však zostáva text verný samému sebe, teda modernej experimentálnej tvorbe v tom čase ešte nepodliehajúcej čitateľskému pop-literárnemu nevkusu, ktorý v ostatných rokoch ovládol napríklad aj domorodú spisbu.

Bledý oheň je sám osebe hypertextovou literatúrou, plnou kultúrnych a politických odkazov, ktoré spája obskúrny príbeh o manipulácii, moci, totalite, psychopatológii každodenného života či dekadentnej atmosfére prvej polovice minulého storočia. Textom sa budete prechádzať ako laboratóriom, v ktorom po otvorení nových a nových skriniek budete nachádzať ďalšie a nečakané substancie. Jedovaté, opojné, nechutné, bláznivé, alebo aj mdlé, pretože len obyčajnosť dáva vyniknúť extrému.

Aj keď prerozprávanie príbehu sa podobá údelu Sizyfa kotúľajúceho svoj balvan na vrchol hory, pokúsime sa aspoň naznačiť, o čo ide. Kniha získala názov Bledý oheň podľa poémy básnika Johna Shadea, fiktívneho autora, ktorého zavraždili jeden riadok predtým, ako napísal posledný, tisíci riadok svojej básne. Nabokov nám predstavuje autorovho priateľa (alebo otravného prenasledovateľa? závisí od uhla pohľadu) menom Charles Kinbote, ktorý sa rozhodne báseň po smrti autora uverejniť so svojím komentárom.

Komentár je to vskutku bizarný, dopĺňajúci báseň o súvislosti, ktoré pri prvom čítaní samotného textu poémy nemôžu čitateľovi napadnúť, pokiaľ nie je postihnutý minimálne paranoickou psychózou. Predslov a komentár k básni však rozvíjajú niekoľko línií vzťahov medzi autorom a komentátorom, komentátorom a príbehom fiktívnej severskej totalitnej krajiny Zembla, autorom básne a jeho rodinou, komentátorom a politickou mocou Zembly a ďalšie, nie práve najzrozumiteľnejšie a najľahšie stráviteľné odkazy.

Počiatočná neprehľadnosť pripomína rozsypanú skladačku, z ktorej si postupne čitateľ v hlave skladá čosi ako svoju verziu príbehu. Tá by mohla znieť asi takto: Autor komentára Kinbote prichádza do amerického univerzitného mestečka, aby sa spoznal s významným básnikom Shadom a presvedčil ho, aby svoju najnovšiu báseň venoval príbehu úteku zvrhnutého kráľa zo Zembly. Shade síce báseň píše, ale zemblianske príbehy sa v nej nezrkadlia, respektíve, vidí ich tam komentátor, ktorý nás presviedča, aby sme ich tam videli aj my. Príbeh o podivnej politickej totalite v Zemble, ktorá prinútila kráľa k úteku, je zároveň príbehom o prenasledovaní tajnou službou, ale aj odhaľovaním kráľovej skrývanej homosexuality.

S narastajúcim počtom strán sa zdá, že komentátor, ktorý v Shadeovej básni vidí prerozprávaný svoj príbeh, je do tajnej spoločnosti zachraňujúcej kráľa zapletený. Zároveň však čitateľ stále viac krúti hlavou nad bizarnosťami interpretácie poémy, ktorá je v skutočnosti skôr intímnou spoveďou starnúceho básnika spomínajúceho na dcéru, neschopnú plnohodnotného vzťahu, ktorá spáchala samovraždu. Nabokov akoby sa v postave profesora Kinboteho vysmieval interpretátorom básní, ktorí dokážu vložiť do umeleckého textu omnoho viac, než si vôbec autor mohol myslieť. Otázka nadinterpretácie, ktorú tu Nabokov kladie, sa stala súčasťou teoretickej diskusie práve v šesťdesiatych rokoch.

Nabokov navyše stvoril vo svojej knihe modelový hypertextový priestor. Na jednej strane je báseň, na strane druhej Kinboteho interpretačný aparát, ktorý postupuje podľa veršov a vrství odkazy buď na báseň, alebo na iné odkazy, ktoré zasa odkazujú ďalej, napríklad na poznámky alebo predslov, alebo späť na báseň. Čitateľ tak môže buď čítať text po stranách, ako prichádzajú, alebo sa môže dať „zviesť“ odkazmi hlavného hrdinu, takže v knihe začína postupne listovať spredu dozadu a naspäť, aby sa „zacyklil“ do ťažko prehľadnej štruktúry, v ktorej vyhráva interpretátorov paranoický rozum a jeho strašidelné vízie nad jednoduchosťou textu. Sú chvíle, keď sa budete cítiť v texte správne bezmocnými figúrkami v rukách psychopatického interpretátora. Mimochodom, kniha Bledý oheň poslúžila ako vzorový model pre vytvorenie elektronickej demonštrácie hypertextu.

Zložitá štruktúra však nie je jediná prekážka ľahkému čítaniu. Bledý oheň je aj literatúrou o literatúre a románom o totalite. V prvom prípade neváha Nabokov odkazovať na autorov ruskej, anglickej, americkej či francúzskej literatúry či antických klasikov, aby sa trocha aj hral s čitateľom a tiež aby vytvoril atmosféru veľmi intelektuálneho prostredia, v ktorom sa diskusie zľahka zvrtnú k Proustovi či Joyceovi, Shakespearovi či Eliotovi. Množstvo priznaných citátov i nepriamych odkazov pôsobí ako skvelé pozadie pre samotný príbeh priam antickej tragédie úteku kráľa. Kráľovská Zembla pripomína severský štát typu Fínska či Švédska, kde sa k moci za priznanej podpory sovietskej tajnej služby dostanú barbari nevážiaci si umenie, krásu, krehkosť.

Totalita je pre Nabokova stelesnením nekultúrnosti, arogantnosti, moci, kým kráľovská moc je zasa prototypom vznešeného, citlivého, až dekadentného. Jedna z kurióznych scén tejto kombinácie vysokého, kráľovského a nízkeho, sedliackeho je scéna, keď počas úniku kráľa mu pomáha sedliacke dievča, ktoré sa uprostred lúky vyzlečie a ponúkne svoje telo kráľovi. Ten sa znechutene odvráti, pretože dáva prednosť vycibrenému, antickými filozofmi inšpirovanému vzťahu k mladým chlapcom.

Nabokovov Bledý oheň sa dá interpretovať aj na ďalšie spôsoby, ktoré sa ponúkajú. Vymyslel si Kinbote celú story s básňou aj s básnikom? Vymyslel si básnik aj svojho interpretátora a nechal knihu ako svoj list na rozlúčku? Je to rozprávanie šialenca, ktorý fantazíruje o akejsi krajine? Alebo je Kinbote vlastne kráľom na úteku, ktorý chce cez postavu významného básnika upozorniť na katastrofálnu situáciu svojej krajiny? A koho vlastne zastrelil vrah, keď strieľal na Kinboteho? Alebo je to všetko inak? Sám Nabokov pripúšťal každú interpretáciu, ktorá pripadala do úvahy.

Čitateľný slovenský preklad Bledého ohňa (podľa mnohých asi najzložitejšieho Nabokovovho románu) má na svedomí Otakar Kořínek v spolupráci s Janou Kantorovou-Bálikovou, ktorá prebásnila 999-veršovú poému. Ak máte radi dobrodružstvo čítania, rozhodne sa do tohto intelektuálneho labyrintu vysoko kultivovanej záhrady vyberte.

Vladimir Nabokov: Bledý oheň, preklad: Otakar Kořínek, Slovart 2010

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku