Na vzniku 575-stránkového diela sa podieľalo takmer 30 vedcov z 20 akademických aj iných pracovísk, z toho siedmich českých. Prevládajú medzi nimi historici, ale interdisciplinárny prístup si vyžiadal ich spoluprácu s politológmi, etnológmi, kulturológmi a predstaviteľmi príbuzných vedných odborov.
V troch častiach knihy obsiahli autori skutočne široký okruh problémov. Zaoberajú sa nielen Československou jarou, ale i takzvaným predjarím v rokoch 1963 – 1967 (už menej „zimou“ spojenou s nástupom normalizácie). Podrobne analyzujú jednotlivé etapy obrodného procesu, počnúc zvolením Dubčeka na čelo KSČ v januári 1968 až po jeho odvolanie z najvyššej funkcie v apríli 1969.
Osobitnú pozornosť venuje práca odlišnostiam obrodného procesu na Slovensku a v Česku, najmä rozdielnym odpovediam na jednu z vtedajších kľúčových otázok: Čo skôr, demokratizáciu alebo federalizáciu?
Kým sa však podobné publikácie zvyčajne obmedzujú na výklad a hodnotenie reformných pokusov v politike, vo fungovaní štátu a v ekonomike, tentoraz je celá jedna časť knihy venovaná medzinárodnému kontextu dramatických udalostí. A ďalšia – pohybom v kultúrnej sfére, v masových médiách a verejnej mienke.
Veď „predjarie“ sa začalo kvasom v kruhoch inteligencie. „A reformy roku 1968 sa dostali najďalej v oblasti médií, kde cenzúra bola zrušená,“ pripomína historik Stanislav Sikora, jeden zo zostavovateľov monografie.
Čo si Dubček mohol dovoliť
Hoci sú si viacerí spoluautori monografie názorovo blízki, aj v ich príspevkoch sa prejavujú pretrvávajúce spory pri hodnotení udalosti roku 1968. Zhrnula ich Jitka Vondrová z Ústavu pre súčasné dejiny Akadémie vied ČR.
Na jednej strane sa možno aj naďalej stretnúť s preceňovaním zámerov reformátorov z KSČ, ktorým sa mohlo podariť – nebyť sovietskej invázie – nájsť „onú tretiu cestu, špecifický československý model, ktorý by spájal plnohodnotný socializmus s demokraciou“. Na druhej strane je zjavné podceňovanie tohto reformného úsilia s poukazom na to, že režim bol od začiatku nereformovateľný. Preto výsledkom mohli byť „len jeho kozmetické úpravy“.
Takéto, až protichodné pohľady možno nájsť aj v hodnotení zlomového bodu obrodného procesu – prijatia moskovského protokolu. Niektorí historici ho považujú za kompromis, ďalší za totálnu československú kapituláciu, tretí (napríklad Slavomír Michálek z Historického ústavu SAV) za „úspešný diktát Moskvy“.
Mnohí ruskí historici sa zasa usilujú zvaľovať vinu za inváziu a ponižujúci protokol na Dubčeka a jeho neplnené sľuby Brežnevovi. Pritom bagatelizujú dosah požiadaviek Moskvy. Keby na ne Dubček pristúpil, okamžite stratí dôveru československej verejnosti. „Usiloval sa preto o jedno – preklenúť čas do zjazdu KSČ a nevyvolať konflikt – ani doma, ani v bloku,“ myslí si Vondrová.
Zjazd sa mal konať 9. septembra 1968, Dubček predpokladal, že tam porazí konzervatívcov a autoritou celej strany sa obrní proti Kremľu. A ten bude musieť tolerovať Dubčekov „socializmus s ľudskou tvárou“ asi tak ako už vtedy znášal „osobitnú cestu“ Rumunska. Brežnev si to však dobre uvedomoval, preto udrel už 21. augusta.
Historik a Dubčekov blízky spolupracovník Ivan Laluha približuje v tejto súvislosti Dubčekov neprednesený zjazdový referát, v ktorom načrtol programovú víziu obrodného procesu (materiál sa zachoval v súkromnom archíve).
Laluha je dodnes presvedčený, že vtedajšie Československo by reformy zvládlo vnútornými silami, ale za inej medzinárodnej konštelácie. V čase politiky uvoľnenia sa Západ odmietol miešať do „vnútorných záležitosti“ Československa. A to dokonca aj vtedy, keď už mal informácie o hrozbe sovietskej invázie.
Na základe štúdia britských archívov to v monografii presvedčivo ukázal Jindřich Dejmek z Historického ústavu Akadémie ČR. Samotnú inváziu chápali západné mocnosti len ako „defenzívny krok zo strany Sovietskeho zväzu“.
Kým sa otvoria tajné archívy
Škoda, že kniha nevyšla o čosi skôr a nezasiahla do diskusií vyvolaných 40. výročím Československej jari. Zaslúži si však pozornosť už tým, že reprezentuje dosiahnutú úroveň poznania u nás i v Česku.
Zároveň umožňuje posúdiť, čo ešte chýba do vzniku skutočne syntetickej práce na danú tému. Okrem lepšieho zmapovania situácie v regiónoch a ďalšieho výskumu metódou „oral history“ (jej možnosti predstavujú pozoruhodné príspevky Zuzany Profantovej a Moniky Vrzgulovej z ústavu Etnológie SAV) sa čaká najmä na sprístupnenie niektorých ústredných archívov v Rusku.
Je však otázne, či sa otvoria v dohľadnom čase. Ešte väčšie obavy sú spojené s možnosťou, že mnohé rokovania (napríklad tajná schôdzka Brežneva a Husáka v Mukačeve krátko pred odstavením Dubčeka) neboli vôbec zdokumentované.
Už dnes je však zrejmé, že ani budúce monografie sa nevyhnú rozdielnym uhlom pohľadu i odlišným hodnoteniam udalostí roku 1969 a ich dôsledkov. Priam zákonite sa bude v čomsi líšiť pohľad českého a slovenského historika, lebo rozdielne boli aj niektoré východiska, priebeh a dozvuky obrodného procesu v oboch častiach bývalého spoločného štátu.
Syntéza by však mala obsiahnuť oveľa dlhšie obdobie, možno až do roku 1989. Veď odkaz československej jari rezonoval aj počas „nežnej“ revolúcie.
Rok 1968 a jeho miesto v našich dejinách
Editori: Londák, Miroslav – Sikora, Stanislav
VEDA
